Ján Macej

okt 132018
 

Liturgický rok nám vo svojom behu ponúka chuť Tajomstiev Kristovho života pri slávení jeho sviatkov, alebo chuť tajomstiev jeho učenia. Táto 28. nedeľa v cezročnom období je ponukou ochutnať Božiu múdrosť.

Múdrosť je tu predstavená vo svojej podstate. Teda ako niečo, čo človek nachádza, k čomu dospieva v námahe svojho ľudského putovania a zároveň si uvedomí, že je to nie výsledok jeho práce, ale dar, ktorý dostal navyše. Je to ako zvláštny dar z láskavosti toho, kto ho dáva. Nie je to zaslúžená odmena – nijaké extra body za rýchlostnú prémiu v cyklistickej etape, ani príplatok za nadčasy a prácu navyše. Je to premena srdca, ktorú získava človek, keď sa vytrvalo učí dôverovať Bohu. Objaví ju, keď sa namáha budovať s Bohom vzťah.

Našou námahou pri práci sa usilujeme dosiahnuť jej odmenu, jej výsledok. Výsledkom môže byť vyrobená vec pre náš úžitok, ako nábytok, alebo niečo pre zábavu a rozhľad ako je televízor. Môže ním byť vypestované chutné ovocie, ale aj vytvorenie pekného umeleckého predstavenia… a môže to byť aj finančný zisk, za ktorý sa dúfame získať niečo dobré pre seba samých alebo našich drahých. Okrem týchto odmien však má človek nádej, že od života dostane niečo viac.

Prvé čítanie je tejto nedele je prosbou o múdrosť. Nevyrovná sa jej žiadne bohatstvo sveta, ba žiadne dobro, ktoré svet ponúka. Je svedectvom, že múdrosť je prameňom všetkých ostatných dobier. Veľmi pekne to vyjadruje Žalm 90 a z neho vychádzajúca prosba, ktorú ako veriaci túto nedeľu v liturgickom zhromaždení pri bohoslužbe slova spoločne prednášame: „Obdaruj nás, Pane, múdrosťou srdca.“ˇ

Ba mohli by sme nie len počúvať, ale modliť sa, prosiť slovami žalmu o múdrosť pre nás: (por. Ž 90, 12-17)

Dnes však nie je v móde prosiť si o dar múdrosti. Ľudia pochybujú, že viera je na pomoc v problémoch dnešného sveta a že dávať radosť.  Viera skôr zakazuje práve tie veci, z ktorých pri všetkých ťažkostiach ešte nejaké potešenie máme. Neveríme, že rastom Božej múdrosti v nás dostaneme ostatné dobrá života. Múdrejšie sa zdá podržať si to, na čo sa môžeme spoľahnúť, že mi dá akú – takú istotu potešenia. Bolo by predsa hlúpe zbaviť sa toho, čo mi dá nejakú radosť, ak žijem vo svete, ktorý mi radosť skôr berie ako dáva. Aj viera, ba sám Boh je podozrivý z tohto voči ľudskej prirodzenosti neprajného úmyslu. Niekedy mám z ľudí dojem, že takto vidia náš svet a vieru i Boha v ňom. Nehľadáme poučenie od Boha. Skôr vyhľadávame učiteľov pre svoje rôzne jednotlivé potreby. To je múdrosť moderného človeka. Sám si zabezpeč potešenie alebo naplnenie osobných túžob, o ktoré sa nik iný nevie a nechce postarať. Ak to hneď nedokážeš sám, možno sa ti to podarí s pomocou iných, alebo s pomocou peňazí… Uži si, čo sa dá, navštív každé miesto, ktoré chceš. Spoznaj čokoľvek, čo považuješ za zaujímavé. Dopraj si na čo máš chuť. Špeciálny tréner môže byť tvoja výhra, keď poznáš svoje slabé miesto alebo veľkú nenaplnenú túžbu. V problémoch s nadváhou ti pomôže dietológ alebo kondičný tréner, tak ako pomáha športovcovi nastaviť telo na najvyšší výkon pri športovom podujatí. Možno už ani nevnímame, ako sa stále točíme v kolotoči takýchto príležitostí, alebo zabehnutých príjemných rituálov. Partie mladých mužov i chlapov si vedie dopriať spoločný šport so vzájomným ubezpečením, že sa starajú o svoje telo. Potom využijú príležitosť a idú na žúr s alkoholom a cigaretami, či inými telo povzbudzujúcimi prostriedkami. Čo môže byť lepšie ako pocit, že si po jednom potešení môžu dopriať hneď ďalšie. Možno nie je také zlé ako vyzerá. Príjemná chvíľa prejde a ostane po nej akýsi smútok.

Boh nás učí rátať naše dni a s ich plynutím väčšina obyčajných ľudí badá, že na naplnený život nestačí hromadenie potešení. Že život, ktorý sa z nich skladá, ostáva životom prehlbujúceho sa smútku. Vo chvíľach precitnutia sa mnohí aj začnú obzerať po učiteľovi života. Nie po dočasnom kondičnom trénerovi. Zatúžia po niekom, kto vidí za hranicu pozemského života, kto vidí pokračovanie – večnosť. O jednom takomto nespokojnom hľadačovi je príbeh evanjelia tejto nedele: (Mk 10, 17-27)

Podľa Matúšovho evanjelia je to mladý človek. Tu u Marka to nie je jasné. Jasné je to, že tento človek hľadá učiteľa. Nemá to byť len príležitostný a dočasný tréner pre jednu oblasť. Ten, ktorého stretávame v evanjeliu hľadá učiteľa života. Hľadajúci človek na sebe pozoruje, že jednotlivé dobré a potešujúce veci nenapĺňajú jeho srdce radosťou a pokojom.

Rozhodne sa dať dôveru Ježišovi, o ktorom už iste skôr počul a osloví ho „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“.

K viere má iný postoj ako ľudia, ktorí chcú od Boha v modlitbe prosiť o tie jednotlivé potešenia. Jeho majetok mu umožnil dopriať si nasýtenie túžob, ktoré v sebe spoznal.  Naplnený ľudský život však takto neprišiel. Aj pri spoločensky poctivom rešpektovaní základných morálnych pravidiel desatora, na ktoré sa ho Ježiš opýta, nenachádza pokoj srdca a zostáva v smútku. Preto sa Ježiša pýta, čo je to, čo mu ešte chýba. Pripúšťa, že je tu niekto, kto mu plnosť života v radosti môže dopriať. Verí, že mu Ježiš môže pomôcť. Prekvapivo jednoduchá Ježišova odpoveď ho volá k zrieknutiu sa majetku. „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

Nejde tu o právny akt zbavenia sa hmotného bohatstva. Ide predovšetkým o oslobodzovanie srdca, zotročeného a zviazaného prísľubmi pozemských istôt. Toto zotročenie nepochádza z majetku samého. Je spojené s ľudskými túžbami a vlastnými plánmi, ktoré nepočítajú s Božou prozreteľnosťou a starostlivosťou o človeka. Je to pozvanie k múdrosti viery, ktorá nehľadá iba vonkajšie zachovanie príkazov. Múdrosť viery kráča k dôvere. Krista nasledujem budovaním osobného vzťahu. Spoliehať sa na neho a nasledovať ho, znamená veriť bohatstvu, ktoré získavam poslušnosťou voči nemu.

O človeku, ktorý s otázkou prišiel, sa hovorí, že na neho Ježiš pozrel s láskou. Teda pohľadom, ktorým hľadel na svojich učeníkov. S touto láskou hľadí na každého človeka, ktorý hľadá múdrosť srdca. Jeho ponuka vstúpiť do vzťahu má svoje nároky. Zároveň je však liekom pre ľudské srdcia naplnené smútkom. Mnohí dnes pri požiadavkách evanjelia zosmutnejú a v smútku odchádzajú. Váhajú s prijatím daru múdrosti. Hľadanie čím častejších potešení v čase pretrvávajúceho smútku ľudí zdôrazňuje potrebu života podľa Božej múdrosti. S Božou múdrosťou sa dočasné smútky menia na trvalú radosť, keď „budeme jasať a radovať sa po všetky dni nášho života“. Ježiš s láskou hľadí a sprevádza každého človeka, dospelého i mladého, ktorý si kladie otázku, ako kráčať k plnosti života a k plnosti ľudskej radosti. S láskou prijíma za učeníka každého, kto o dar Božej múdrosti prosí.

sep 152018
 

Verš pred evanjeliom je v liturgii ohlasovateľom hlavnej témy Božieho slova v Evanjeliu. Pre 24. nedeľu v cezročnom období je to silný výrok sv. Pavla, apoštola v liste Galaťanom (por. Gal 6, 14): Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Utrpenie a kríž, je teda to, čo Boh ponúkol apoštolovi Pavlovi a ponúka svojim nasledovníkom stále. Nie málo veriacich bude poznať príslovie – „koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Aby som dlho nechodil okolo objasňovania témy, ktorou sa chcem zaoberať, tak rovno uvediem, že je to spojenie utrpenia s láskou.

Chcel by som toto prepojenie zhrnúť do troch krokov – 1. láska ako ochota trpieť; 2. sklamanie z môjho osobného milujúceho utrpenia; 3. obnovenie lásky v utrpení

Najprv chcem poznamenať, aké je dôležité lásku vyjadriť milým slovom a príjemnou formou. Láska je iste vyjadrená dobrotou, nehou, láskavosťou… Očakávanie, že lásku charakterizujú iba pozitívne skúsenosti je však pre ňu nepostačujúce a nezaručujúce. Nemôžeme ostávať v naivnej predstave lásky bez ťažkostí. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu. O ochotne, ako o prvom z troch krokov lásky je, myslím si, aj nasledujúce čítanie z tejto 24. nedele cezročného obdobia:

Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. (por. Iz 50, 5-7)

Božie slovo nám v takejto láske často predstavuje Božích služobníkov – prorokov, ale predovšetkým samého Ježiša. A zvlášť toto čítanie z proroka Izaiáša, ktorý je ochotný znášať príkorie pre slovo, ktoré prijal od Boha. Trpieť v Božej službe nie je hanba, ale česť. O prorokovi Izaiášovi sa vraj práve z tohto dôvodu svätý Augustín vyjadril ako o evanjelistovi Starého zákona. Nový zákon predstavuje Ježiša ako Božieho služobníka, ktorý je v utrpení poslušný Bohu a často pritom použije odkazy na texty z proroka Izaiáša. Vďaka patrí prorokovi Izaiášovi za povzbudzujúci príklad jeho dôvery a vernosti Bohu. Toto biblické upozornenie však je niečím, čo vychádza z našej ľudskej skúsenosti. Poučný je pre nás pozorný pohľad na našu každodennosť. V nej sa ľudia žijúci v manželstve a rodine učia uskutočniť, čo sľúbili v príjemnom čase očakávania vstupu do manželstva, keď si idú sľúbiť toto: „Milovať a ctiť po všetky dni života“ a „neopustiť ani v šťastí i v nešťastí, ani v zdraví i v chorobe“. Niekedy manželia, alebo aj skutoční priatelia prinesú veľké obete a darujú hmotné prostriedky i čas a námahu, aby urobili všetko pre pomoc blízkej osobe. Zvlášť rodičovstvo robí ľudí vynaliezavými, nie len v tom ako urobiť deťom radosť, ale ako im pomôcť aj v každom probléme a trápení. Takého zmýšľanie vedie k uvažovaniu, ako dieťa uchrániť pred všetkým, čo je nad jeho fyzické, ale i duševné sily.

Skutočná láska má mnoho spôsobov, no nemôže medzi nimi chýbať túžba zmierniť utrpenie milovaného, chrániť ho pred ním, ba jeho utrpenie zobrať na seba. Práve ľudská skúsenosť nás však učí, ako sa aj táto dobre myslená ochota môže stať pascou. Možno sme už stretli lásku, ktorá nedovolí deťom žiaden krok mimo rodičom vyhradeného a kontrolovaného bezpečného prostredia. Takáto nadmerná kontrola sa nemusí týkať iba dieťaťa, ale aj životného partnera, či blízkeho priateľa. Niekedy nás stotožnenie sa s úlohou byť ochrancom urobí až slepými. Spomínam na ženu, ktorá sa zdôverila, že dlhý čas praktizovala vieru s dôverou v takého Boha, ktorý pred zlom ochráni jej blízkych. Nevyliečiteľná choroba milovanej osoby v rodine však jej vierou otriasla natoľko, že už nevedela dôverovať Bohu, ktorý neochránil pred utrpením jej blízkych, hoci ho o to veľmi prosila. Nemyslím si, že mám súdiť vieru tejto ženy. Neprechádza vlastne sklamaním, aké je pre dozrievanie viery nevyhnutné dnes tak, ako to bolo v časoch Ježišových? Nešiel touto cestou aj apoštol Peter, ktorému Ježiš tiež nechal čas na porozumenie toho, čo je skutočná láska?

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (por. Mk 8, 27-35)

Petrov príbeh je o ochote milovať Ježiša. Ale iba táto ochota nestačí. V zápale, ktorým chcel Ježiša chrániť pred utrpením, nie len, že jeho utrpenie neuľahčí, ale ešte ďalšie pridáva. A potom musí stáť tvárou tvár voči sklamaniu. Sklamaniu z Ježišovho odmietnutia, z nepochopenia svojej lásky, z vlastného konania, ktoré sa stalo opakom a nie zamýšľaným uľahčením utrpenia jeho Majstra. Ježiš ho touto skúsenosťou nechal kráčať. Som presvedčený, že touto cestou chce Ježiš viesť veriaceho človeka.

Bohu vďaka, že s ochrancom apoštolskej viery sv. Petrom môžem skúsiť pre živú vieru nutné sklamanie. Sklamanie ako poznanie pravdy, že svojou najúprimnejšou snahou nedokážem blízkych od utrpenia ochrániť, ba že práve moje konanie ho niekedy milovaným osobám spôsobí. Vďaka pokornému prijatiu tejto skúšky Petrom, si v nej nikto nemusí zúfať.

Keď si zistil, že pre tvoje konanie namiesto útechy ešte viac trpel tvoj manželský partner, tvoji priatelia, či príbuzní, tvoje deti; keď si ako kňaz zistil, že si niečím veľmi sklamal tých, ktorým si bol poslaný slúžiť;… keď si schopný si to zrazu uvedomiť a priznať, vtedy sa tvoje srdce môže premieňať tak, ako sa menilo srdce Petrovo.

Ten, kto si uvedomil vlastnú slabosť a nedostatočnosť sa prestáva pohoršovať nad slabosťou iných a stáva sa spoločníkom v ich trápení – kríži, aby im pomáhal nachádzať zmysel stratený utrpením. Túto nedeľu v tomto roku predchádza najprv sviatok Povýšenia kríža a potom slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Máriu si v nej ctíme ako tú, ktorá pri Ježišovom utrpení, pri jeho kríži, bola prítomná takým spôsobom, akým tam byť mala. Prijíma svoju neschopnosť zabrániť utrpeniu svojho Syna, hoci by to urobila rada a zároveň mu celkom v tomto čase dáva seba. Utrpením očisteným srdcom je potechou trpiaceho Ježiša. Mária utrpenie nevysvetľuje, ale v ňom spolucíti a pomáha dať mu zmysel a je tak učiteľkou každého veriaceho človeka, ktorý sa tak ako apoštol Peter učí naplniť svoj život tajomstvom Pánovho kríža. Po kroku sklamania z mojej ľudskej slabosti, Pán pozýva kráčať v utrpení s očisteným srdcom a objavovať jeho skrytý zmysel. Prosím o také očistenie zmýšľania pre ženu, ktorú som stretol vo chvíli jej otrasenej viery, pre utrpenie jej milovaných blízkych. Prosím o vieru a lásku očistenú utrpením pre toho, kto chce v láske dozrievať.

júl 202018
 

Pozerám do Božieho slova 16. cezročnej nedele a celkom to tam vonia baraninou. Priamo v čítaniach som o ovciach našiel viac odkazov, ako ich bolo na Veľkonočnú nedeľu Dobrého Pastiera. Téme duchovných pastierov sa tak neviem vyhnúť.

Začnem spomienkou na čas v našom kláštore, keď som poverenému bratovi pomáhal pri starostlivosti o ovce. Nezabudnem na to, ako raz prišiel čas ostrihať ich a z blízkeho salaša nám prišla záchrana aj so stojčekom na strihanie. Ale majstrovi sa strojček pokazil. Podujal som sa urobiť úlohu tradičnými železnými nožnicami na strihanie vlny. Ručne som ovcu stihal hodinu a trištvrte, už jej bolo dlho ležať. Nechcel som ju vypustiť s hamšíkovským strihom, tak som jej pokusy zdvihnúť sa vždy zastavil. Mňa boleli prsty, ju asi niekde mojou nešikovnosťou pristrihnutá koža. Bolo mi jej ľúto, ale musela vydržať moju amatérsku starostlivosť. A vôbec, vždy museli ovce v ohradníku čakať, kedy im ja vodu prinesiem a v zime sa museli uspokojiť so senom, aké som im dal. Možno by tie ovce takú starosť, akú ponúkam, radšej ani nechceli, pomyslel som si niekedy… akého pastiera by ovce chceli?

Zhrniem, aký obraz dobrého pastiera, ktorým je sám Boh, nachádzam v prvom čítaní, ale aj v následnom žalme 23 (Pán je môj pastier) a vôbec v čítaniach liturgie tohto dňa.

Akým typom pastiera sa v duchovnom rozmere ukazuje Boh? Tu je zoznam toho, čo som tam našiel: zhromažďuje svoje stádo; dáva pokrm, ktorý je naozajstnou obživou; sleduje zlé skutky tých pastierov, ktorí sa nestarajú a nepasú ovce, ba rozháňajú jeho stádo; zabezpečí plodnosť svojho stáda; osvieži a napojí; utešuje a sprevádza na ceste; zbavuje strachu; vyučuje a dáva pokoj; ručí, že ani jednu ovcu nestratí, ponúka skutočnú, nie zdanlivú istotu záchrany – spásy.

Pri službe kňaza sa niekedy pýtam, prečo toľkí z ľudí o duchovnú službu už veľmi nestoja. Nie tak zriedkavo dnes počuť hlasy o tom, že veriacim netreba pastierov, lebo bez nich si človek môže lepšie budovať vzťah priamo s Bohom. Prvé čítanie tejto nedele, vybrané z 23 hlavy proroka Jeremiáša, tiež akoby podporovalo takéto zmýšľanie, veď začína vetou „Beda pastierom, ktorí nivočia a rozháňajú stádo, ktoré ja pasiem.“ (Jer 23,1)

Ježiš sa sám predstavuje v duchu vety, ktorú sme počuli od proroka Jeremiáša, že totiž stádo pasie on. Zároveň však predpokladá, že má spolupracovníkov, ktorí s ním spolupracujú na jeho diele. On je pastierom, ale predpokladá, že má v tejto úlohe takých spolupracovníkov, ktorí sa s ním namáhajú.  Oni sú dokonca od neho poslaní a súdi ich za to, ak sa zverenej službe neodovzdávajú úplne. Moja poradná biblická príručka uvádza, že je táto stať jediným miestom Markovho evanjelia, kde sú Ježišovi spoločníci menovaní ako „apoštoli“. Započúvajme sa do state evanjelia s takýmto uhlom pohľadu:

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. (Mk 6, 30-34)

Ježišovi bolo ľúto ľudí, ktorí boli ako ovce, ktoré pod svojou starostlivosťou musí zjednotiť on sám, ale uskutočňuje to cez ochotných pomocníkov – apoštolov. Nevykonáva všetko sám. Pre budovanie skutočnej jednoty stáda si vyberá spolupracovníkov, ktorí sa budú vracať, aby sa  zjednotili s ním a medzi sebou navzájom. On sám je totiž centrom, ku ktorému sa má všetko vrátiť a ktoré zaručuje jednotu stáda. Preto sa tu apoštolmi nazývajú tí, ktorí predovšetkým nie odchádzajú, ale tí, ktorí „sa zišli k Ježišovi“ naspäť, akoby k podstatnému stredu. Všetko, čo robili a učili mu vyrozprávajú, lebo to podlieha jeho posúdeniu. A on apoštolom, spolupracovníkom pastierskej služby, chce dopriať potrebný odpočinok a nasýtenie, ktoré im už chýba. Rozmer chleba sa zdá tiež nie náhodný, ale nanajvýš dôležitý. Nie iba apoštoli sú hladní. V tejto kapitole Marek rozpráva o prvom rozmnožení chleba, pri ktorom apoštolov vyzve, aby to boli oni, ktorí dajú hladnému ľudu jesť. V ďalších kapitolách sa predstaví kanaánska žena, ktorá tiež spomenie chlieb, na ktorom chce mať účasť a nasledovať bude aj príbeh o druhom rozmnožení chleba. Vo svetle slávenia Eucharistie, ktorej ako duchovný pastier predsedá kňaz, ale jej stredom je Kristus, nemožno prehliadnuť pozvanie Kristových učeníkov k jednote. On sám je ten, čo zhromažďuje veriacich, ale jednotu vytvára vedomie jednej lásky Boha k svojim deťom, jediného daru odpustenia pre všetkých, jediného stáda, ktoré dar zmierenia s Otcom utvára. Takto osvetlené rozprávanie evanjelia o Ježišovej ľútosti na veľkým zástupom, ktorý zjednotila nádej vložená do jeho osoby, sa stáva pozvaním k jednote. V Eucharistii, ktorej slávením sú kňazi poverení, sa slávi jednota. Je to obeta Baránka, ktorý prekonáva rozdelenie. Rozdelenie, ktoré hrozí ľudstvu od pádu prvých ľudí a ktoré poznačilo už prvotnú Cirkev. V nej hľadali spásu veriaci pochádzajúci zo židovstva a vyrastajúci v prostredí prikázaní pochádzajúcich z dlhej tradície židovskej viery i kresťania, ktorých prichádzajúcich z rozličných národov s Bohom zmierila a zjednotila viera v zmierenie v Kristovi Ježišovi. List Efezanom svedčí o tejto novej jednote ustanovenej Kristom.

Bratia, v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.

Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom.

Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. (Ef 2,13-18)

Viera v Boha nás vedie k túžbe stretnúť Ježiša priamo, bez zbytočných prekážok. Táto viera rastie prijímaním jednoty, ktorú Ježiš buduje, keď nás v slávení Eucharistie pozýva sláviť jedného Otca v jednom Duchu. V tom Duchu Svätom, ktorí nás učí slúžiť si navzájom podľa zverených úloh a v láske prijímať všetkých – aj „tých, čo sú nám ďaleko“ (por. Ef 2,13).  V službe rozptýleným ovciam, zjednoteným do jednoty Božieho ľudu mal Ježiš svojich spolupracovníkov vtedy a chce ich aj dnes. Chcem odprosiť za všetkých duchovných pastierov, nás katolíkov, aj iných, ktorí sa s tým vedia zjednotiť, že náš život bol niekedy viac sklamaním a nie povzbudením k návratu pred Ježiša. Chcem poprosiť Pána, aby rástla naša túžba a práca, aby vo svete plnom rozdelení boli duchovní pastieri ľuďmi, ktorí pozývajú k návratu k Ježišovi ako k stredu. Sú poslaní, aby boli apoštolmi, aby ich život bol pozvaním tvoriť jednotu okolo Krista, do ktorej vstupujú im zverené spoločenstvá veriacich, ba celé Božie stádo a všetky rozptýlené Božie deti celej ľudskej rodiny…

jún 242018
 

So službou pápeža Františka v živote Cirkvi vystupuje do popredia slovo milosrdenstvo. Evanjelium tejto nedele hovorí o prejavení milosrdenstva Alžbete – a hoci sa to v texte priamo nespomína, aj jej manželovi Zachariášovi – keď dostáva milosť počať a porodiť syna, ktorý neskôr dostane meno Ján Krstiteľ.

Narodenie dieťaťa je pre týchto rodičov a vlastne pre rodičov vždy, hoci to tak mnohí nechápu, milosťou – láskavým darom. Žijeme časy, v ktorých sa ľudia veľkej plodnosti a mnohodetnosti boja. Znamenala by údajné ochudobnenie rodiny, zatiaľ čo v časoch vzniku statí, ktoré čítame, bola mnohodetnosť znamením hojnosti Božieho požehnania.

Bola by to dlhšia debatu o tom, ako smerovanie našej kultúry s jej, predovšetkým ekonomickými zásahmi do rodinnej politiky, zmenilo tento postoj. Deti už nie sú darom od Boha, ale – myslím, že často je to tak aj v kresťanských rodinách – ľudskou voľbou otca a matky, sledujúcich predovšetkým svoju osobnú predstavu a ciele.

Roky v reklamách dominuje štatisticky najpreferovanejší model rodiny tvorenej manželmi s jedným synom a jednou dcérou. Pred nejakou dobou som po dlhej zachytil reklamu propagujúcu možnosť kúpy auta s pribúdajúcimi rodinnými pasažiermi – povzbudzujúcu nebáť sa rastúcej rodiny, ktorej potrebám vyhovie dostatočne veľké auto. Na tomto mieste chcem hlavne upozorniť na tento obrovský posun v našom zmýšľaní, keď náboj opísanej udalosti asi najlepšie pochopia niektoré manželské páry dlhšiu dobu márne túžiace po dieťati. Mnohým dnešným ľuďom môže uniknúť milosrdný rozmer udalosti, keď príchod dieťaťa bol pre neplodných manželov vyslobodením zo spoločenského znemožnenia, pochádzajúceho z ich neplodnosti. Ján Krstiteľ je tu milosrdným darom tak pre zostarnutý manželský pár, Zachariáša a Alžbetu, ako aj pre všetkých ľudí, pre ktorých sa stáva znamením mimoriadnej priazne Božej. A texty zo slávnosti jeho narodenia potvrdzujú, že Boh o jeho živote vždy vedel a má s ním svoj plán. Nepochybne preto v liturgii na tento sviatok čítame aj stať z proroka Izaiáša, v ktorej sa Boží zámer s osobou vyjadruje predovšetkým udelením mena, ktoré vystihuje jej poslanie. Chcel by som z prvého čítania upozorniť na jeho prvé tri verše.

 

Lucia: Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ (Iz 49, 1-3)

 

Jánovi rodičia sú ľuďmi, ktorí si jasne uvedomujú od Boha darovanú milosrdnú lásku v narodenom dieťati. Bol to Boh, ktorý už v živote jeho matky „myslel na jeho meno“ – tada mal s ním svoj zámer. Na tomto mieste je hodné spomenúť aj význam mena Ján, ktoré znamená: „Boh je milostivý“. Aj meno tak upozorňuje na milostivého a milosrdného Boha.

Slávenie narodenín je sviatkom, ktorým ďakujeme za osobu samú, za jej darovanie pre život na tejto zemi, ale aj za darovanie jej života pre nás. To, že je darom pre nás však neznamená, že ho prispôsobíme vlastným zámerom, lebo dôležité je to, aký zámer má Boh, nie človek. Preto je podľa Izaiášovho proroctva do života povolaný človek ukrytý v tôni Božej ruky a v Božom tulci pripravený ako zaostrený šíp určený, aby letel podľa Božieho zámeru. Má sa na ňom ukázať Božia sláva, nie splnenie ľudských plánov. Nie zriedka stretám ľudí s poznačením z rodinných vzťahov. Buď sú tu ľudia, ktorí sa musia učiť upravovať neprimeranú predstavu o sebe samých, lebo ich rodičia a okolie „zbožňovali“ tak, že sami seba naozaj považujú za tých, čo si všetko môžu dovoliť, teda za akýchsi bohov na zemi. Ďalší sú zas poznačení tým, že ich život je tak riadený vôľou rodičov (alebo jedného z nich), že sú pre nich ako bohovia, ktorých predstavám netreba odporovať, ale ich treba len naplniť. Zachariáš s Alžbetou boli však ľuďmi, ktorí nepodriadili život iba ľudským zvykom a učia sa odmietať zaužívanú tradíciu voľby mena pre svojho syna. Podstatný v ľudskom živote je totiž rozmer milosrdnej lásky Boha, ktorá pretvorí každý ľudský život otvorený Pánovmu pôsobeniu. Pánovo milostivé pôsobenie pri Jánovom zrode chcú vyprosiť pre celý jeho nasledujúci život a to podľa Božej, nie ľudskej logiky. V tomto svetle stále viac oceňujem liturgické obetovanie pokrsteného dieťa, ktorého text pri príprave s rodičmi a krstnými rodičmi vždy rád preberám ako podstatný bod našej spoločnej prípravy. Rodičia v ňom žiadajú, aby Pánovo požehnanie v dieťati prinášalo tieto plody – jeho život má byť: 1. Bohu na slávu, 2. Jemu na spásu 3. Rodičom na radosť a 4. Celému svetu na osoh. Presne takúto postupnosť Jánovho života v krátkosti zhrnie aj evanjeliu sviatku:

 

Lucia: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“

Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

(Lk 1,57-66.80)

 

Jánovi rodičia sa spolu so svojím synom stanú znamením Božieho oslobodzujúceho konania. Ján sa učí rásť v moci Ducha a spolupracovať s Pánom, ba nakoniec on ukáže na Božieho Baránka, ktorý nám Otcovu milosrdnú lásku naozaj osobne prináša. Rodičov aj ich deti až po dnes volá Pán na to, aby zjavovali prítomnosť milosrdnej lásky v Ježišovi Kristovi. Ján je najväčším prorokom, na ktorom ukázal Pán svoju milosrdnú lásku ľuďom. Zároveň je prorokom, ktorý ukáže priamo na osobu Ježiša. V ňom totiž odkazy dosahujú svoj cieľ, on je znakom, ktorý prítomnosť milosrdného Boha medzi ľuďmi označí. Nech aj ja som vyvolený a určený na ohlasovanie Boha milosrdne prítomného medzi nami v Ježišovi.

máj 252018
 

Ako chápať skutočnosť Boha, ktorý je v troch osobách a predsa je to jeden jediný Boh? Tu je niekoľko príkladov, ktoré mali túto pravdu viery pomôcť uchopiť: skutočnosť tej istej vody v troch skupenstvách tekutej vody, tvrdého ľadu alebo plynnej pary; sám človek zjednocujúci v sebe tri schopnosti pamäte, rozumu a vôle, podľa výkladu sv. Augustína;  či jednota ďateliny, ktorá na jedinej rastline nesie tri rovnocenné lístky, ako sa to pripisuje vyučovaniu o svätej Trojici u sv. Patrika, v čase jeho pôsobenia v Írsku. Žiaden z príkladov neodstránil moje pochybnosti.

Pochybnosť vieru kresťana neumenšuje, ba viera cez prekonávané pochybnosti rastie. Viera je o priznaní sa k pochybnostiam a získavaní presvedčenia, ktoré stojí na stále rastúcom vzťahu. Preto ju ani nie je možné raz navždy dokonale vysvetliť a potom jej už len „veriť“. Nepomôže žiadna dokonalá definícia Trojice. Kresťan sa nevie zmocniť pravdy a vlastniť ju. Čím viac totiž svoju vieru prijíma, tým viac sám seba učí v slobode sa odovzdať Pravde. Je to Pravda, ktorej sa zveril, lebo je to Osoba, ktorá ho pozvala prijať a žiť lásku. Je to Bohom darovaný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život. Niektorí ľudia z tohto dôvodu odmietajú hovoriť o kresťanstve ako o náboženstve. Náboženstvo všeobecne je totiž v sociologických opisoch prezentované ako úsilie človeka, či už spoločné alebo osobné, ktorým sa sám človek stavia voči posvätnému, voči tomu, čo ho presahuje, voči tomu, čo nazve božstvom. Žido-kresťanská skúsenosť náboženstva je však iná. Je to presvedčenie, že Boh sám sa ujíma nás, ľudí a obdaruje každého osobne, avšak uprostred spoločenstva, ktorému sa rozhodol venovať svoju starostlivú lásku. Ponúka ľuďom vzťah, v ktorom ich bude môcť požehnávať. Môžeme teda o kresťanstve hovoriť ako o zjavenom náboženstve. Potvrdenie takejto vízie Boha Izraela nachádzame v prvom čítaní na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Mojžiš povedal ľudu: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou: odo dňa, keď Boh stvoril človeka na zemi; pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké ako toto, alebo bolo niekedy počuť, že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa, ako si počul ty a zostal si na žive?! Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami?

Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že len Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet.

Zachovávaj jeho prikázania a ustanovenia, ktoré ti ja dnes predkladám, aby dobre bolo tebe i tvojim synom po tebe a aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“

(Dt 4,32-34 .39-40)

Mojžišove slová, zaznamenané v knihe Deuteronomium, sú naliehaním na spoločenstvo –  vyvolený národ, ktorý si Boh sám utvára a formuje. Dožaduje sa výlučného vzťahu, v ktorom jeho ľud nebude hľadať žiadnu inú oporu, okrem ochrany svojho Boha. Čítanie pripomína, ako Boh za svoj ľud bojoval a staral sa oň, ale podrobil ho aj skúške. Jeho hlavnú myšlienku potvrdí aj refrén následného žalmu. Pripomeňme si, že čítania v liturgii sú ohlasované pravdy, ktoré pre spoločenstvo veriacich nie sú neosobným poznatkom, ale návodom na život. Preto na prijatú pravdu dávajú svoju odpoveď spevom žalmu: Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Liturgia je učiteľkou života. Nie je predovšetkým našou ľudskou činnosťou, ale je to Boží dar, v ktorom sa stále ďalej rozvíja to, čo nám zveril. A Boh dáva aj poznanie o ňom. Prišiel učiť v osobe Ježiša Krista. V druhom čítaní toto jeho učenie rozvíja apoštol Pavol. Podľa listu Rimanom sme Božie deti, teda sme tak blízko vo vzťahu k Bohu, ako sú si navzájom členovia jednej rodiny. Toto všetko je možné, lebo nám Ježiš daroval Ducha, ktorý je vždy s nami a učí nás žiť a osloviť Boha v dôvernom vyznaní – Ocko. Ak ma Boh presvedčil a uveril som prekvapujúcej pravde, že pre budovanie vzťahu so mnou osobne zostúpil na túto zem, potom môžem veriť aj ďalším jeho prekvapeniam. A tie spočívajú v tom, že ma Ježiš učí žiť vzťahy k Duchu Svätému a k Otcovi nebeskému. Keď pozorujem tieto skutočnosti, iste môžem znova pochybovať a rozmýšľať, či sa mám klaňať Bohu v Ježišovi, alebo sa pokloniť všetkým trom Božským osobám. Napokon, je to skúška, ktorou učeníci Ježiša Krista prechádzali vtedy a stretávajú sa s ňou aj dnes:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.

A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

(Mt 28, 16-20)

V pochybnostiach sa mám, tak ako učeníci okolo Ježia, odovzdávať pravde, aby ma mohla viesť ona. Nemám hľadať stopercentnú istotu svojej pravdy, ale istotu, že sa pravde stále viac odovzdávam. Pravda ma v tomto hľadaní neustále sprevádza.

Pravda o spáse, ktorú dostávam pri krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého – teda v mene Najsvätejšej Trojice poukazuje na potrebu ctiť si dobro spoločenstva. V dobe, v ktorej v nás prevláda individualizmus, teda prílišné sústredenie sa na svoju jedinečnosť a na to, čím sa od druhých a spoločenstva odlišujem, potrebujeme hľadať vyváženie. Príklad Trojice vo vzťahoch lásky medzi jej jednotlivými členmi je tá pravda, ktorá sa ma v dnešnom svete má viac zmocniť, aby som mohol naplno žiť. Pri hľadaní tejto plnosti života v rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť s mladými, často rozprávame o ich pochybnostiach. Pochybnosť, či život má zmysel, či dokážem žiť tak, ako to aj považujem za správne, či z môjho života nie sú sklamaní blízki ľudia i Boh, či hľadanie pravdy stojí za veľkú námahu a problémy, či úsilie vynaložené na vzťahy stojí za bolesť, ktorá ich sprevádza…

Všimol som si takýto fakt. Pochybnosti o živote a viere stretám u každého, vrátane seba. Sú aj v ľuďoch, ktorí vyrástli v dobrej rodine, kde je skutočná snaha o vzťahy lásky, nie len u tých, ktorých vzťahy v rodine ranili. Nestretol som však nikoho, koho by potom na ceste von z pochybností nesprevádzal vzťah a dôvera inej osoby alebo spoločenstva. Čím viac vzťahov s pravdivou láskou, hoci na prirodzenej úrovni – v rodine, v malom spoločenstve zdieľania, či v širšom okruhu vo farnosti – ľudia zažili, spravidla majú tým viac príležitostí spoznať osobu, ktorá im v pravde pomáha z pochybností vychádzať a prekročiť ich.

Zrazu sa na pravdu o Najsvätejšej Trojici nepozerám ako na neosobný fakt, ktorý mi má priblížiť neuchopiteľné tajomstvo Boha. Je to skôr osobné Ježišovo poučenie o tajomstve človeka, ktorý na prekonávanie pochybností nutne potrebuje oporu snahy o trvalé vzťahy postavené na pravde a láske. Je totiž stvorený na obraz Boha, ktorý nám pre také vzťahy dal existovať a sprevádza nás na celej púti ich hľadania. Trojica je jedinečným darom na ceste viery. Oslava jej sviatku nám Trojicu nevysvetľuje, ale učí nás žiť vo vzťahu k jej osobám.

máj 012018
 

Sme v období ročného cyklu, v ktorom sa u nás príroda prebúdza k životu. Toto ešte nie je čas na zber plodov. Je to obdobie, keď prezeráme, ako stromy prečkali zimu, a myslíme napríklad aj na to, aby im v čase kvitnutia neublížil a budúcu úrodu nezmaril oneskorený mráz. Je pre mňa kráse vidieť podpolianske pahorky a na nich roztrúsené zakvitnuté ovocné stromy. Ale to je len začiatok čakania na dobré ovocie, ktoré tieto stromy prinesú až na jeseň.

Ovocie žiada Božie slovo od nás ľudí; lež nie je to ovocie prírody, ale ovocie Ducha. Ježiš v stati evanjelia použije pre obraz, ktorý dáva príroda, a to obraz viniča.

Hovorí o štepení, po ktorom na vinič napojené ratolesti môžu priniesť bohaté ovocie.

Evanjelium nás veľkým oblúkom prenáša od počiatočnej nutnosti byť spojený s viničom, až po záver, v ktorom sa očakáva bohaté ovocie, ale aj pripomína, že zdravý vinič bude od suchých a ovocie neprinášajúcich ratolestí očistený. Prinášať veľa ovocia je dobré, ba Ježiš to výslovne od nás žiada a to od každého jednotlivo. Možno nás preto zmrazia obavy. Do sveta ustráchanosti o prvé kresťanské spoločenstvo a rast jednotlivcov v ňom, nás vovedie prvé čítanie. Vnímame strach v spoločenstve prvých kresťanov v Jeruzaleme. Prichádza do neho ten, ktorého Skutky apoštolov pripisované Lukášovi, v deviatej kapitole ešte stále nazývajú starým menom – Šavol, hoc už uveril v moc Ježiša Krista. Nedôvera  cirkvi voči jeho osobe je podčiarknutá vyjadrením, že sa ho „všetci báli“. Ale v ňom už kvitne Boží život, ktorý začína prinášať prvé ovocie. Je potrebné vyzdvihnúť postavu Barnabáša, ktorý sa napriek obavám prítomným v spoločenstve rozhodne uviesť Šavla medzi nich, aby mohol rásť on aj spoločenstvo. Vypočujme si, ako celú túto situáciu opisujú Skutky apoštolov:

Lucia: „Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.“ (Sk 9, 26-31)

Šavol v Jeruzaleme, hneď po príchode, asi okolo roku 38 po narodení Krista, odovzdáva svoje svedectvo o viere v Ježiša. Čoskoro sa dostal do konfliktu s helenistami, teda tými, ktorí židovstvo pretvárali gréckymi zvykmi. To potvrdzuje jeho osobné presvedčenie, že od Pána prijal povolanie a bol poslaný hlásať evanjelium pohanom. Už od začiatku svojho pôsobenia vstupuje do dialógu nie len so samotnými židmi. Akoby ho služba a ohlasovanie iným národom priťahovala tak, ako ho v Jeruzaleme hneď pritiahla túžba zvestovať Ježišovo meno helenistom.

Ako to stať uvádza, budovala ho bázeň pred Pánom a útecha Ducha. Evanjelium vyzýva učeníkov, aby ostali napojení na neho, lebo bez neho nemôžu urobiť nič. Prinášať ovocie je možné len vtedy, ak sme spojení s Kristom a čerpáme z neho. Naštepenie znamená prijímať výživu, bez ktorej by ovocie nebolo možné. Šavol je tým učeníkom, ktorý je práve naštepený na Ježiša a túži prinášať veľa ovocia. Aj prvý Jánov list, ktorý túto nedeľu tiež počujeme, uisťuje, že Božiu prítomnosť v nás spoznávame podľa Ducha, ktorého nám Boh dal. A teda podľa pôsobenia tohto Ducha v našom živote. Aj keď sa to v tejto stati výslovne neuvádza, z iných miest v Písme vieme, že pôsobenie Ducha Svätého poznávame podľa jeho ovocia a podľa darov, ktoré udeľuje.

Lucia: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ (Jn 15,1-8)

Ovocie Ducha je rast osobného dozrievania vo vzťahu s Bohom, ktorý sa prehlbuje vierou. Deje sa mocou Ducha, ale my sme tí, ktorí majú ovocie prinášať, sme zodpovední za jeho dozrievanie v našom živote. Hoci by sa zdalo, že pri téme ovocia a duchovného života môžeme túto nedeľu skončiť, myslím si, že to tak nie je. Ak sa totiž pôsobenie Duch Svätého prejaví v našom dozrievaní a v tom, že sa stávame Ježišovými učeníkmi, nevyhnutne sa prejaví aj v tom, že nám tento Duch udeľuje svoje dary a to aj tie, ktoré sú v užšom význame nazývané charizmy. Tie slúžia predovšetkým na budovanie a rast spoločenstva a nie sú výsledkom nášho úsilia. Máme ich objaviť a jednoducho prijať tak, ako sú, lebo sú svedectvom Božej moci, ktorá vo veriacich pôsobí nezávisle na ich silách a schopnostiach. Boh však chce, aby sme ich objavovali a nechali ich pôsobiť pre dobro spoločenstva a preto, aby sa ukázala Božia moc. Čítania tejto nedele sú cielene zamerané na prítomnosť Ducha Svätého v nás. Preto nám otvárajú oči pre jeho pôsobenie. Jánov list končí poučením, ako prítomnosť Boha a jeho lásky „poznávame z Ducha, ktorého nám dal“ (1 Jn, 3,24), ale aj Cirkev „sa upevňovala, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Ducha Svätého“ (por. Sk 9,31). Myslím si, že je tu viditeľné prepojenie ovocia, ktoré učeník prináša s jeho pripravenosťou priniesť veľa ovocia, ako to Ježiš žiada. Nemôže sa teda starať sa len o svoj duchovný rast, ale hojnosť jeho ovocia závisí aj od toho, či sa otvára nezaslúženým darom, ktoré mu Boh udeľuje, aby nimi slúžil Cirkevnému spoločenstvu.

Výzva pre Cirkev na Slovensku mi pripadá veľmi podobná tej, ktorú vidím v Božom slove. Ustráchanú Cirkev v Jeruzaleme, ktorej členovia chcú rásť vo vzťahu k Bohu, povzbudí k rastu príklad Šavla, ktorý prijíma charizmatický dar Ducha. Smelo si počína v Ježišovom mene a používa dar reči, ktorý slúži jeho povolaniu ohlasovať evanjelium pohanom. Nezatvorí sa vo falošnej pokore, ktorá by mu bránila slúžiť spoločenstvu. Chce dozrievať tak, že naplno využíva dar evanjelizovať a smelo si počína pri ohlasovaní, lebo mu ho zveril Pán. Ten, ktorý od každého z nás čaká veľa ovocia a čaká, že sa otvoríme jeho darom, ktoré nám dáva, aby sme nimi budovali Cirkev.

Kto sa chce stávať Ježišovým učeníkom, prináša stále viac ovocia. Preto sa nevyhnutne učí prijímať a používať dary Ducha, pre službu iným. Aj Cirkev na Slovensku, podobne ako spoločenstvo v Jeruzaleme, mrazia obavy o budúcnosť a potrebuje príklad učeníkov, ktorí žijú plnosť duchovného života. Otvorme sa úplne, ako pravý Kristov učeník Pavol, pôsobeniu Ducha. Duchovné ovocie v nás bude môcť hojne rásť, lebo ho ukáže Božia moc prejavená cez Božie duchovné dary. Na príhovor apoštola Pavla chcem prosiť, aby sme boli Cirkvou, ktorá sa upevňuje a žije v bázni pred Pánom a rastie v úteche Ducha Svätého.

mar 262018
 

Z viacerých udalostí posledných mesiacov, ktoré poukazujú na napätie vo vzťahoch rôznych skupín vo svete i u nás, chcem venovať pozornosť udalostiam, ktoré sa týkali mesta Jeruzalem. Koncom minulého roka niektoré médiá sledovali vyjadrenie amerického prezidenta, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Písalo sa aj o presťahovaní americkej ambasády do tohto mesta. Záujem, ktorý vyvolajú takéto oznámenia, vyplýva z jeho dôležitosti pre židov, palestíncov, moslimov, kresťanov a z toho, aký význam by nadobudla prevaha niektorého náboženstva v ňom… vystupuje do popredia otázka, aké dôsledky to vyvolá, pretože vo vzťahoch medzi ľuďmi z rôznych skupín sa tak stupňuje miera napätia a pokušenie vyriešiť ho násilným postupom. Iné to nebolo ani pred 2000 rokmi, keď do Jeruzamelem vstupoval Ježiš Kristus. Rovnako ako dnes, aj vtedy bol problémom politický podtón, ktorý celá udalosť okolo jeho príchodu dostáva. Prevolávaním, že Ježiš je synom Dávida sa totiž verejne oznamuje príchod jeho potomka a nástupcu. Prichádza následník trónu, ktorý sa môže považovať za budúceho kráľa. To nemôže ujsť pozornosti ostatných, ktorí si nárokujú na vládu, či aspoň riadenie najvýznamnejšieho mesta…

V liturgickom roku B, ktorým kráčame, môžeme stať na pripomenutie Ježišovho vstupu do mesta čítať nie len u synoptikov – tento rok od evanjelistu Marka – ale aj od evanjelistu Jána:

Veľký zástup, čo prišiel na sviatky, sa dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň, ako je napísané: „Neboj sa, dcéra sionská! Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“

Jeho učeníci tomu ešte nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, spomenuli si, že to bolo o ňom napísané a že mu to urobili. (Jn 12,12-16)

Obavu zo vzniknutej situácie zhromaždeného zástupu, mala vtedy v Jeruzaleme rímska vládna moc. Rimania chceli predchádzať možnej vzbure židov nespokojných s prítomnosťou politickej nadvlády a medzi nimi mnohých pripravených nasledovať vodcu, ktorý by ich viedol do boja. Naoko nevinný príchod jedného židovského učiteľa ešte viac však znepokojuje veľkňazov a zákonníkov. Sú to tí, ktorí pochopili  Ježišovo konanie. Rozumejú, ako ním dáva najavo, že je tu čas naplnenia Božích prisľúbení, ako ich cez záchranu dcéry Siona – Jeruzalema ohlasovala reč veľkých prorokov. Oni prišli do svätého mesta, aby jeho život riadili podľa svojho pohľadu, v ktorom majú nimi vymyslené plány prvé miesto. Politické napätie používajú ako prostriedok, za ktorý ukrývajú svoju nenávisť. Zamýšľajú vyriešiť napätie ľudských vzťahov tak, že označia vinníka, voči ktorému obrátia nepokoj ľudských sŕdc. Premyslenými krokmi zaslepia oči a srdcia ľudu, ktorý pri príchode do Jeruzalema volal Ježišovi Hosanna, aby ho za krátky čas z mesta vyprevadil zvolaním Ukrižuj ho! A pokušenie nájsť vinníka zodpovedného za napäté vzťahy sa objavuje znovu a znovu.

Sme akoby späť v súčasnej situácii Jeruzalema. Vstupujú do neho zámery ľudí, ktorý napätie vlastnej ľudskej nenávisti ukryjú do plášťa ochrany pred nepokojom. Ako vinníka prinášajúceho nepokoj označia možno aj samého Boha. Tak dnes za nepokoje na Blízkom východe mnohí označia vyznávanie viery. Boh však nestvoril nenávisť medzi ľuďmi, ktorú krok za krokom budujeme my sami. On koná vo svojich služobníkoch práve opačne, keď pozýva k zmiereniu ľudských sŕdc, zmietaných nenávisťou. Jeho hlas často aj dnes prehlušia premyslene pripravené kroky, ktoré sledujú svoje vlastné zámery. Boh už raz obrátil túto nenávisť našich sŕdc voči svojmu vlastnému Synovi, aby zastavil jej ničivý dopad na nás. Ježiš Kristus nám poslušnosťou voči plánu Boha Otca dal nádej a možnosť žiť inak. Zobúdza v ľudských srdciach túžbu po zmierení. Na miestach ľudskej zloby často ožíva túžba po pokoji, napríklad tak, ako som ju pri minuloročnej návšteve svätého mesta videl vyjadrenú pekným grafitovým nápisom na betónovom múre rozdeľujúcom časti mesta Jeruzalem: „Po oboch stranách tejto steny žijú deti Božie a nikto nemôže budovaním bariér zmeniť túto skutočnosť – zvolal Kráľ. Touto vierou budeme schopní vytrhnúť vrch beznádeje a dať základ nádeji.“ Tento výkrik obyvateľov ťažko skúšaného mesta potvrdzuje, že sa tam dnes nájdu ľudia, ktorí nechcú konať podľa logiky nenávisti. Hľadajú inú cestu riešenia napätia ľudských vzťahov ako je odplata. Túžia kráčať cestou pokoja, ktorý ľuďom všade na zemi ponúka Boží Syn. Apoštol Pavol tento postoj Božieho služobníka v druhom čítaní tejto nedele zhrnul takto:

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6-11)

Boží Syn sa stal služobníkom, ktorý na seba prijal nie len ľudskú prirodzenosť, ale aj dôsledky ľudskej nenávisti. Nepokoj, ktorý sídli v nás ľuďoch, neprišiel vyriešiť označením vinníkov a obrátením nenávisti proti nim. Boli by sme to my všetci a každý jeden z nás.

My máme v našich srdciach miesta nepokoja, kde potrebujeme riešiť svoje napätia. Nedajme sa zviesť k hľadaniu vinníka, nedovoľme sebou manipulovať pre ciele rozličných skupín, akými boli vtedy rimania, či farizeji so zákonníkmi. Nenechajme sa navádzať na nenávisť. Nie iba Jeruzalem je miestom nepokoja. Vidím veľké napätie v slovenských rodinách,  pracoviskách, v našich susedských a pracovných vzťahoch, medzi našimi politikmi… aj tu sú skupiny, ktoré vedia nepokoj proti niekomu šikovne nasmerovať, tak ako ho vtedy farizeji so zákonníkmi nasmerovali proti Ježišovi. My, kresťania sa však máme učiť konať podľa služby zmierenia, do ktorej povoláva Ježiš. Pápež František nás tiež na začiatku pôstu vyzval k modlitbe za pokoj vo svete – vtedy zvlášť za niektoré africké krajiny. K tejto modlitbe môžeme pridať prosby za miesta našich vlastných napätých vzťahov, aby sme v nich konali s láskou, ktorá hľadá zmierenie, nie vinníka, na ktorého by sme ukázali prstom a žiadali pre neho trest. Tragédiu konania, ktoré zasiahne nevinného, opisujú pašie. Počúvame ich práve na Kvetnú nedeľu. Môžeme zistiť, že dnes žijeme spoločensky podobne neprehľadnú situáciu, v akej bol Ježiš, keď s učeníkmi vstúpil do Jeruzalema. Máme však slobodu rozhodnúť sa. Môžeme zostať v dave, v ktorom sa ľudia nechajú manipulovať a stávajú sa nástrojom a spolupracovníkmi nenávisti. Alebo sa môžeme stávať ľuďmi, ktorí hľadajú nádej zmierenia a svedčia o nej. Takým človekom sa stal rímsky stotník, ktorého vyznanie končí kratšiu verziu pašií. On videl a vyznal Ježiša zmiereného láskou v jeho vnútri a zároveň prinášajúceho zmierenie s Otcom i medzi nami navzájom:

Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,38-39)

Zdá sa mi, že odvaha stotníka pozýva aj nás vyznať Božieho Syna. Totiž postaviť sa na stranu toho, kto prináša skutočné zmierenie, aj keď by v očiach okolo stojaceho davu vyzeral ako zločinec. Ježiš dnes hľadá kresťanov, ktorí budú spolu s ním ohlasovať zmierenie vychádzajúce z poznania a uznania pravdy. Tak sa môžeme priblížiť k pochopeniu Veľkej noci, ktorú sa chystáme sláviť…

feb 222018
 

Pri prechádzaní ponukou čítaní druhej pôstnej nedele sa mi zdá, že nachádzam dve prekvapivé príchute. Prvou je téma tajomstva zmŕtvychvstania, ktorá sa v prvej polovici pôstu môže zdať predbiehaním diania. Avšak prežívanie liturgického roka v Cirkvi nie je postupnosťou od seba oddelených skutočností, ale skôr jedinou udalosťou prítomnosti osoby Ježiša Krista medzi nami. Vzťah s touto osobou nám osvetľuje a už dnes nás pripravuje na to, čo prichádza neskôr. Ak o slávení Eucharistie koncilovým slovníkom hovoríme, že je predchuťou neba, teda dnešným pozvaním pre radosť vo večnosti, tak podobným spôsobom môžeme aj o udalosti Premenenia na vrchu hovoriť ako o predchuti zmŕtvychvstania. A bez výhľadu na túto udalosť by pôst nemal svoju pravú chuť.

Druhou zvláštnou chuťou tejto nedele je podľa mňa to, že by sme liturgiou ponúknuté jedlo mali stráviť v obrátenom poradí. Evanjelium, ako zvyčajný vrchol Bohoslužby slova, je dnes vovedením a vyvolaním otázky o zmŕtvychvstaní, keď sa apoštoli iba pýtajú, čo to znamená „vstať z mŕtvych“. Druhé čítanie, tiež otázkami, ale už aj naznačuje, čím nás po pôstnom očakávaní zmŕtvychvstanie obdaruje. Až prvé čítanie nám dá príklad viery…

Poďme však k čítaniam podľa obráteného poriadku a začnime príbehom z evanjelia.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. (Mk 9,2-10)

Apoštolom sa v udalosti na vrchu ukazuje prísľub zmŕtvychvstania, ktoré ešte nechápu, no už dokážu vnímať a ochutnať prvotiny jeho pôsobenia. Preto v mene troch učeníkov Peter vysloví to: dobre je nám tu. Chce stavať stánky, ktoré nám pripomenú aj stánok stretnutia počas putovania ľudu po púšti. V tomto stánku počas púte púšťou do zasľúbenej zeme nachádzal Boží ľud úľavu a radu pred ďalšou cestou. Aj pre apoštolov prichádza do času námahy potulného kázania chvíľa osvieženia. Je to pohľad za oponu. Vidia Ježiša v prítomnosti Eliáša a Mojžiša a ich rúcha žiaria nie pozemským jasom. Preto sú naším liturgickým oblečením biele rúcha, ktoré nám pripomínajú náš vstup za oponu pozemskej skutočnosti. Každé slávenie Eucharistie je pozvaním prijať nový život, ktorý nám Ježiš Kristus získal. Najprv za nás zomrel na kríži, aby potom Vstal zmŕtvych a večný život, ktorý patrí jemu, urobil darom pre nás. O tomto našom veľkom vyvolení hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom.

Bratia, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?

Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? (Rim 8,31b-34)

Preto je najvyšším svedectvom kresťana viera v Boha konajúceho cez zmŕtvychvstanie. To je tá najdôležitejšia udalosť dejín a nádej, na ktorú sa upína jeho život. Táto hodnota prevyšuje všetko ostatné a učí nás správne usporiadať celý náš pozemský život a všetky jeho hodnoty. Príklad konania Abraháma, keď ho v katechizme máme predstaveného ako praotca viery je krásnym vyvrcholením otázok o zmŕtvychvstaní. Všetky Abrahámove nádeje, ľudské i tie od Boha sa spájajú so životom jeho syna Izáka. Izák má byť nie len jeho dedičom, ale je aj nádejou, že bude jeho rod pokračovať a že bude požehnaním pre svet, tak ako to Boh sľúbil. Ako to však bude možné, ak bude Izák mŕtvy? Abrahám bol teda pripravený veriť, že Boh má moc život dať i vziať a že mu je možné jeho syna Izáka aj vzkriesiť!

Veľkosť Abrahámovej viery učí viere v Boha, ktorého treba poslúchať vo všetkom, až za hranice ľudskej perspektívy, aby sa mohla ukázať jeho veľkodušnosť. A práve tú nám príbeh ukazuje veľmi jasne, keď Boží posol zabráni, aby Abrahám vykonal obetu jednorodeného syna, ktorú už vykonal vo svojom srdci. Tento veriaci otec bol iba predobrazom Otca, ktorý skutočnú obetu pre našu spásu vykonal na svojom jednorodenom milovanom Synovi.

Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“

Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu.

Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: „Na seba samého prisahám taký je výrok Pána: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ (Gn 22, 12-13.16-18)

Dnes sme my pozvaní žiť z Abrahámovej viery. Kráčať vo viere, ktorá vidí poza ľudskú realitu a hranice. Je to cesta, ktorá nám ponúkne zastavenia v stánku osvieženia, ale vyžiada si aj ochotu k obeti. Na tejto ceste sa očisťuje tvoje srdce, aby si vedel očakávať naplnenie prisľúbenia vo večnom živote. Na tejto ceste istý čas kráčam s bratmi a sestrami, ktorí cestou viery napĺňajú  svoje životné úlohy. V týchto mesiacoch sme spoločne s ďalšími priateľmi a známymi v modlitbe s vierou sprevádzali jedného muža i jednu ženu, ktorí trpeli rakovinou. Jeden človek po ťažkom boji rakovine podľahol, cez druhého však chcel Boh ukázať svoju uzdravujúcu moc a choroba vo veľmi pokročilom štádiu pre lekárov nevysvetliteľne zmizla. Nad čím však začínam teraz ešte viac žasnúť je, že v jednom i druhom prípade Boh pripravil cestu, aby oni sami kráčali cestou viery a stali sa aj pre iných pozvaním veriť v Boha, ktorý je Pánom zdravia i choroby, smrti i života. Život jedného i druhého je pre mňa a verím, že aj pre iných, prekvapujúco silným pozvaním veriť v Boha, ktorý dáva nový život a koná cez Zmŕtvychvstanie…