Ján Macej

jún 242018
 

So službou pápeža Františka v živote Cirkvi vystupuje do popredia slovo milosrdenstvo. Evanjelium tejto nedele hovorí o prejavení milosrdenstva Alžbete – a hoci sa to v texte priamo nespomína, aj jej manželovi Zachariášovi – keď dostáva milosť počať a porodiť syna, ktorý neskôr dostane meno Ján Krstiteľ.

Narodenie dieťaťa je pre týchto rodičov a vlastne pre rodičov vždy, hoci to tak mnohí nechápu, milosťou – láskavým darom. Žijeme časy, v ktorých sa ľudia veľkej plodnosti a mnohodetnosti boja. Znamenala by údajné ochudobnenie rodiny, zatiaľ čo v časoch vzniku statí, ktoré čítame, bola mnohodetnosť znamením hojnosti Božieho požehnania.

Bola by to dlhšia debatu o tom, ako smerovanie našej kultúry s jej, predovšetkým ekonomickými zásahmi do rodinnej politiky, zmenilo tento postoj. Deti už nie sú darom od Boha, ale – myslím, že často je to tak aj v kresťanských rodinách – ľudskou voľbou otca a matky, sledujúcich predovšetkým svoju osobnú predstavu a ciele.

Roky v reklamách dominuje štatisticky najpreferovanejší model rodiny tvorenej manželmi s jedným synom a jednou dcérou. Pred nejakou dobou som po dlhej zachytil reklamu propagujúcu možnosť kúpy auta s pribúdajúcimi rodinnými pasažiermi – povzbudzujúcu nebáť sa rastúcej rodiny, ktorej potrebám vyhovie dostatočne veľké auto. Na tomto mieste chcem hlavne upozorniť na tento obrovský posun v našom zmýšľaní, keď náboj opísanej udalosti asi najlepšie pochopia niektoré manželské páry dlhšiu dobu márne túžiace po dieťati. Mnohým dnešným ľuďom môže uniknúť milosrdný rozmer udalosti, keď príchod dieťaťa bol pre neplodných manželov vyslobodením zo spoločenského znemožnenia, pochádzajúceho z ich neplodnosti. Ján Krstiteľ je tu milosrdným darom tak pre zostarnutý manželský pár, Zachariáša a Alžbetu, ako aj pre všetkých ľudí, pre ktorých sa stáva znamením mimoriadnej priazne Božej. A texty zo slávnosti jeho narodenia potvrdzujú, že Boh o jeho živote vždy vedel a má s ním svoj plán. Nepochybne preto v liturgii na tento sviatok čítame aj stať z proroka Izaiáša, v ktorej sa Boží zámer s osobou vyjadruje predovšetkým udelením mena, ktoré vystihuje jej poslanie. Chcel by som z prvého čítania upozorniť na jeho prvé tri verše.

 

Lucia: Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ (Iz 49, 1-3)

 

Jánovi rodičia sú ľuďmi, ktorí si jasne uvedomujú od Boha darovanú milosrdnú lásku v narodenom dieťati. Bol to Boh, ktorý už v živote jeho matky „myslel na jeho meno“ – tada mal s ním svoj zámer. Na tomto mieste je hodné spomenúť aj význam mena Ján, ktoré znamená: „Boh je milostivý“. Aj meno tak upozorňuje na milostivého a milosrdného Boha.

Slávenie narodenín je sviatkom, ktorým ďakujeme za osobu samú, za jej darovanie pre život na tejto zemi, ale aj za darovanie jej života pre nás. To, že je darom pre nás však neznamená, že ho prispôsobíme vlastným zámerom, lebo dôležité je to, aký zámer má Boh, nie človek. Preto je podľa Izaiášovho proroctva do života povolaný človek ukrytý v tôni Božej ruky a v Božom tulci pripravený ako zaostrený šíp určený, aby letel podľa Božieho zámeru. Má sa na ňom ukázať Božia sláva, nie splnenie ľudských plánov. Nie zriedka stretám ľudí s poznačením z rodinných vzťahov. Buď sú tu ľudia, ktorí sa musia učiť upravovať neprimeranú predstavu o sebe samých, lebo ich rodičia a okolie „zbožňovali“ tak, že sami seba naozaj považujú za tých, čo si všetko môžu dovoliť, teda za akýchsi bohov na zemi. Ďalší sú zas poznačení tým, že ich život je tak riadený vôľou rodičov (alebo jedného z nich), že sú pre nich ako bohovia, ktorých predstavám netreba odporovať, ale ich treba len naplniť. Zachariáš s Alžbetou boli však ľuďmi, ktorí nepodriadili život iba ľudským zvykom a učia sa odmietať zaužívanú tradíciu voľby mena pre svojho syna. Podstatný v ľudskom živote je totiž rozmer milosrdnej lásky Boha, ktorá pretvorí každý ľudský život otvorený Pánovmu pôsobeniu. Pánovo milostivé pôsobenie pri Jánovom zrode chcú vyprosiť pre celý jeho nasledujúci život a to podľa Božej, nie ľudskej logiky. V tomto svetle stále viac oceňujem liturgické obetovanie pokrsteného dieťa, ktorého text pri príprave s rodičmi a krstnými rodičmi vždy rád preberám ako podstatný bod našej spoločnej prípravy. Rodičia v ňom žiadajú, aby Pánovo požehnanie v dieťati prinášalo tieto plody – jeho život má byť: 1. Bohu na slávu, 2. Jemu na spásu 3. Rodičom na radosť a 4. Celému svetu na osoh. Presne takúto postupnosť Jánovho života v krátkosti zhrnie aj evanjeliu sviatku:

 

Lucia: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“

Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

(Lk 1,57-66.80)

 

Jánovi rodičia sa spolu so svojím synom stanú znamením Božieho oslobodzujúceho konania. Ján sa učí rásť v moci Ducha a spolupracovať s Pánom, ba nakoniec on ukáže na Božieho Baránka, ktorý nám Otcovu milosrdnú lásku naozaj osobne prináša. Rodičov aj ich deti až po dnes volá Pán na to, aby zjavovali prítomnosť milosrdnej lásky v Ježišovi Kristovi. Ján je najväčším prorokom, na ktorom ukázal Pán svoju milosrdnú lásku ľuďom. Zároveň je prorokom, ktorý ukáže priamo na osobu Ježiša. V ňom totiž odkazy dosahujú svoj cieľ, on je znakom, ktorý prítomnosť milosrdného Boha medzi ľuďmi označí. Nech aj ja som vyvolený a určený na ohlasovanie Boha milosrdne prítomného medzi nami v Ježišovi.

máj 252018
 

Ako chápať skutočnosť Boha, ktorý je v troch osobách a predsa je to jeden jediný Boh? Tu je niekoľko príkladov, ktoré mali túto pravdu viery pomôcť uchopiť: skutočnosť tej istej vody v troch skupenstvách tekutej vody, tvrdého ľadu alebo plynnej pary; sám človek zjednocujúci v sebe tri schopnosti pamäte, rozumu a vôle, podľa výkladu sv. Augustína;  či jednota ďateliny, ktorá na jedinej rastline nesie tri rovnocenné lístky, ako sa to pripisuje vyučovaniu o svätej Trojici u sv. Patrika, v čase jeho pôsobenia v Írsku. Žiaden z príkladov neodstránil moje pochybnosti.

Pochybnosť vieru kresťana neumenšuje, ba viera cez prekonávané pochybnosti rastie. Viera je o priznaní sa k pochybnostiam a získavaní presvedčenia, ktoré stojí na stále rastúcom vzťahu. Preto ju ani nie je možné raz navždy dokonale vysvetliť a potom jej už len „veriť“. Nepomôže žiadna dokonalá definícia Trojice. Kresťan sa nevie zmocniť pravdy a vlastniť ju. Čím viac totiž svoju vieru prijíma, tým viac sám seba učí v slobode sa odovzdať Pravde. Je to Pravda, ktorej sa zveril, lebo je to Osoba, ktorá ho pozvala prijať a žiť lásku. Je to Bohom darovaný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život. Niektorí ľudia z tohto dôvodu odmietajú hovoriť o kresťanstve ako o náboženstve. Náboženstvo všeobecne je totiž v sociologických opisoch prezentované ako úsilie človeka, či už spoločné alebo osobné, ktorým sa sám človek stavia voči posvätnému, voči tomu, čo ho presahuje, voči tomu, čo nazve božstvom. Žido-kresťanská skúsenosť náboženstva je však iná. Je to presvedčenie, že Boh sám sa ujíma nás, ľudí a obdaruje každého osobne, avšak uprostred spoločenstva, ktorému sa rozhodol venovať svoju starostlivú lásku. Ponúka ľuďom vzťah, v ktorom ich bude môcť požehnávať. Môžeme teda o kresťanstve hovoriť ako o zjavenom náboženstve. Potvrdenie takejto vízie Boha Izraela nachádzame v prvom čítaní na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Mojžiš povedal ľudu: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou: odo dňa, keď Boh stvoril človeka na zemi; pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké ako toto, alebo bolo niekedy počuť, že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa, ako si počul ty a zostal si na žive?! Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami?

Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že len Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet.

Zachovávaj jeho prikázania a ustanovenia, ktoré ti ja dnes predkladám, aby dobre bolo tebe i tvojim synom po tebe a aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“

(Dt 4,32-34 .39-40)

Mojžišove slová, zaznamenané v knihe Deuteronomium, sú naliehaním na spoločenstvo –  vyvolený národ, ktorý si Boh sám utvára a formuje. Dožaduje sa výlučného vzťahu, v ktorom jeho ľud nebude hľadať žiadnu inú oporu, okrem ochrany svojho Boha. Čítanie pripomína, ako Boh za svoj ľud bojoval a staral sa oň, ale podrobil ho aj skúške. Jeho hlavnú myšlienku potvrdí aj refrén následného žalmu. Pripomeňme si, že čítania v liturgii sú ohlasované pravdy, ktoré pre spoločenstvo veriacich nie sú neosobným poznatkom, ale návodom na život. Preto na prijatú pravdu dávajú svoju odpoveď spevom žalmu: Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Liturgia je učiteľkou života. Nie je predovšetkým našou ľudskou činnosťou, ale je to Boží dar, v ktorom sa stále ďalej rozvíja to, čo nám zveril. A Boh dáva aj poznanie o ňom. Prišiel učiť v osobe Ježiša Krista. V druhom čítaní toto jeho učenie rozvíja apoštol Pavol. Podľa listu Rimanom sme Božie deti, teda sme tak blízko vo vzťahu k Bohu, ako sú si navzájom členovia jednej rodiny. Toto všetko je možné, lebo nám Ježiš daroval Ducha, ktorý je vždy s nami a učí nás žiť a osloviť Boha v dôvernom vyznaní – Ocko. Ak ma Boh presvedčil a uveril som prekvapujúcej pravde, že pre budovanie vzťahu so mnou osobne zostúpil na túto zem, potom môžem veriť aj ďalším jeho prekvapeniam. A tie spočívajú v tom, že ma Ježiš učí žiť vzťahy k Duchu Svätému a k Otcovi nebeskému. Keď pozorujem tieto skutočnosti, iste môžem znova pochybovať a rozmýšľať, či sa mám klaňať Bohu v Ježišovi, alebo sa pokloniť všetkým trom Božským osobám. Napokon, je to skúška, ktorou učeníci Ježiša Krista prechádzali vtedy a stretávajú sa s ňou aj dnes:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.

A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

(Mt 28, 16-20)

V pochybnostiach sa mám, tak ako učeníci okolo Ježia, odovzdávať pravde, aby ma mohla viesť ona. Nemám hľadať stopercentnú istotu svojej pravdy, ale istotu, že sa pravde stále viac odovzdávam. Pravda ma v tomto hľadaní neustále sprevádza.

Pravda o spáse, ktorú dostávam pri krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého – teda v mene Najsvätejšej Trojice poukazuje na potrebu ctiť si dobro spoločenstva. V dobe, v ktorej v nás prevláda individualizmus, teda prílišné sústredenie sa na svoju jedinečnosť a na to, čím sa od druhých a spoločenstva odlišujem, potrebujeme hľadať vyváženie. Príklad Trojice vo vzťahoch lásky medzi jej jednotlivými členmi je tá pravda, ktorá sa ma v dnešnom svete má viac zmocniť, aby som mohol naplno žiť. Pri hľadaní tejto plnosti života v rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť s mladými, často rozprávame o ich pochybnostiach. Pochybnosť, či život má zmysel, či dokážem žiť tak, ako to aj považujem za správne, či z môjho života nie sú sklamaní blízki ľudia i Boh, či hľadanie pravdy stojí za veľkú námahu a problémy, či úsilie vynaložené na vzťahy stojí za bolesť, ktorá ich sprevádza…

Všimol som si takýto fakt. Pochybnosti o živote a viere stretám u každého, vrátane seba. Sú aj v ľuďoch, ktorí vyrástli v dobrej rodine, kde je skutočná snaha o vzťahy lásky, nie len u tých, ktorých vzťahy v rodine ranili. Nestretol som však nikoho, koho by potom na ceste von z pochybností nesprevádzal vzťah a dôvera inej osoby alebo spoločenstva. Čím viac vzťahov s pravdivou láskou, hoci na prirodzenej úrovni – v rodine, v malom spoločenstve zdieľania, či v širšom okruhu vo farnosti – ľudia zažili, spravidla majú tým viac príležitostí spoznať osobu, ktorá im v pravde pomáha z pochybností vychádzať a prekročiť ich.

Zrazu sa na pravdu o Najsvätejšej Trojici nepozerám ako na neosobný fakt, ktorý mi má priblížiť neuchopiteľné tajomstvo Boha. Je to skôr osobné Ježišovo poučenie o tajomstve človeka, ktorý na prekonávanie pochybností nutne potrebuje oporu snahy o trvalé vzťahy postavené na pravde a láske. Je totiž stvorený na obraz Boha, ktorý nám pre také vzťahy dal existovať a sprevádza nás na celej púti ich hľadania. Trojica je jedinečným darom na ceste viery. Oslava jej sviatku nám Trojicu nevysvetľuje, ale učí nás žiť vo vzťahu k jej osobám.

máj 012018
 

Sme v období ročného cyklu, v ktorom sa u nás príroda prebúdza k životu. Toto ešte nie je čas na zber plodov. Je to obdobie, keď prezeráme, ako stromy prečkali zimu, a myslíme napríklad aj na to, aby im v čase kvitnutia neublížil a budúcu úrodu nezmaril oneskorený mráz. Je pre mňa kráse vidieť podpolianske pahorky a na nich roztrúsené zakvitnuté ovocné stromy. Ale to je len začiatok čakania na dobré ovocie, ktoré tieto stromy prinesú až na jeseň.

Ovocie žiada Božie slovo od nás ľudí; lež nie je to ovocie prírody, ale ovocie Ducha. Ježiš v stati evanjelia použije pre obraz, ktorý dáva príroda, a to obraz viniča.

Hovorí o štepení, po ktorom na vinič napojené ratolesti môžu priniesť bohaté ovocie.

Evanjelium nás veľkým oblúkom prenáša od počiatočnej nutnosti byť spojený s viničom, až po záver, v ktorom sa očakáva bohaté ovocie, ale aj pripomína, že zdravý vinič bude od suchých a ovocie neprinášajúcich ratolestí očistený. Prinášať veľa ovocia je dobré, ba Ježiš to výslovne od nás žiada a to od každého jednotlivo. Možno nás preto zmrazia obavy. Do sveta ustráchanosti o prvé kresťanské spoločenstvo a rast jednotlivcov v ňom, nás vovedie prvé čítanie. Vnímame strach v spoločenstve prvých kresťanov v Jeruzaleme. Prichádza do neho ten, ktorého Skutky apoštolov pripisované Lukášovi, v deviatej kapitole ešte stále nazývajú starým menom – Šavol, hoc už uveril v moc Ježiša Krista. Nedôvera  cirkvi voči jeho osobe je podčiarknutá vyjadrením, že sa ho „všetci báli“. Ale v ňom už kvitne Boží život, ktorý začína prinášať prvé ovocie. Je potrebné vyzdvihnúť postavu Barnabáša, ktorý sa napriek obavám prítomným v spoločenstve rozhodne uviesť Šavla medzi nich, aby mohol rásť on aj spoločenstvo. Vypočujme si, ako celú túto situáciu opisujú Skutky apoštolov:

Lucia: „Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.“ (Sk 9, 26-31)

Šavol v Jeruzaleme, hneď po príchode, asi okolo roku 38 po narodení Krista, odovzdáva svoje svedectvo o viere v Ježiša. Čoskoro sa dostal do konfliktu s helenistami, teda tými, ktorí židovstvo pretvárali gréckymi zvykmi. To potvrdzuje jeho osobné presvedčenie, že od Pána prijal povolanie a bol poslaný hlásať evanjelium pohanom. Už od začiatku svojho pôsobenia vstupuje do dialógu nie len so samotnými židmi. Akoby ho služba a ohlasovanie iným národom priťahovala tak, ako ho v Jeruzaleme hneď pritiahla túžba zvestovať Ježišovo meno helenistom.

Ako to stať uvádza, budovala ho bázeň pred Pánom a útecha Ducha. Evanjelium vyzýva učeníkov, aby ostali napojení na neho, lebo bez neho nemôžu urobiť nič. Prinášať ovocie je možné len vtedy, ak sme spojení s Kristom a čerpáme z neho. Naštepenie znamená prijímať výživu, bez ktorej by ovocie nebolo možné. Šavol je tým učeníkom, ktorý je práve naštepený na Ježiša a túži prinášať veľa ovocia. Aj prvý Jánov list, ktorý túto nedeľu tiež počujeme, uisťuje, že Božiu prítomnosť v nás spoznávame podľa Ducha, ktorého nám Boh dal. A teda podľa pôsobenia tohto Ducha v našom živote. Aj keď sa to v tejto stati výslovne neuvádza, z iných miest v Písme vieme, že pôsobenie Ducha Svätého poznávame podľa jeho ovocia a podľa darov, ktoré udeľuje.

Lucia: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ (Jn 15,1-8)

Ovocie Ducha je rast osobného dozrievania vo vzťahu s Bohom, ktorý sa prehlbuje vierou. Deje sa mocou Ducha, ale my sme tí, ktorí majú ovocie prinášať, sme zodpovední za jeho dozrievanie v našom živote. Hoci by sa zdalo, že pri téme ovocia a duchovného života môžeme túto nedeľu skončiť, myslím si, že to tak nie je. Ak sa totiž pôsobenie Duch Svätého prejaví v našom dozrievaní a v tom, že sa stávame Ježišovými učeníkmi, nevyhnutne sa prejaví aj v tom, že nám tento Duch udeľuje svoje dary a to aj tie, ktoré sú v užšom význame nazývané charizmy. Tie slúžia predovšetkým na budovanie a rast spoločenstva a nie sú výsledkom nášho úsilia. Máme ich objaviť a jednoducho prijať tak, ako sú, lebo sú svedectvom Božej moci, ktorá vo veriacich pôsobí nezávisle na ich silách a schopnostiach. Boh však chce, aby sme ich objavovali a nechali ich pôsobiť pre dobro spoločenstva a preto, aby sa ukázala Božia moc. Čítania tejto nedele sú cielene zamerané na prítomnosť Ducha Svätého v nás. Preto nám otvárajú oči pre jeho pôsobenie. Jánov list končí poučením, ako prítomnosť Boha a jeho lásky „poznávame z Ducha, ktorého nám dal“ (1 Jn, 3,24), ale aj Cirkev „sa upevňovala, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Ducha Svätého“ (por. Sk 9,31). Myslím si, že je tu viditeľné prepojenie ovocia, ktoré učeník prináša s jeho pripravenosťou priniesť veľa ovocia, ako to Ježiš žiada. Nemôže sa teda starať sa len o svoj duchovný rast, ale hojnosť jeho ovocia závisí aj od toho, či sa otvára nezaslúženým darom, ktoré mu Boh udeľuje, aby nimi slúžil Cirkevnému spoločenstvu.

Výzva pre Cirkev na Slovensku mi pripadá veľmi podobná tej, ktorú vidím v Božom slove. Ustráchanú Cirkev v Jeruzaleme, ktorej členovia chcú rásť vo vzťahu k Bohu, povzbudí k rastu príklad Šavla, ktorý prijíma charizmatický dar Ducha. Smelo si počína v Ježišovom mene a používa dar reči, ktorý slúži jeho povolaniu ohlasovať evanjelium pohanom. Nezatvorí sa vo falošnej pokore, ktorá by mu bránila slúžiť spoločenstvu. Chce dozrievať tak, že naplno využíva dar evanjelizovať a smelo si počína pri ohlasovaní, lebo mu ho zveril Pán. Ten, ktorý od každého z nás čaká veľa ovocia a čaká, že sa otvoríme jeho darom, ktoré nám dáva, aby sme nimi budovali Cirkev.

Kto sa chce stávať Ježišovým učeníkom, prináša stále viac ovocia. Preto sa nevyhnutne učí prijímať a používať dary Ducha, pre službu iným. Aj Cirkev na Slovensku, podobne ako spoločenstvo v Jeruzaleme, mrazia obavy o budúcnosť a potrebuje príklad učeníkov, ktorí žijú plnosť duchovného života. Otvorme sa úplne, ako pravý Kristov učeník Pavol, pôsobeniu Ducha. Duchovné ovocie v nás bude môcť hojne rásť, lebo ho ukáže Božia moc prejavená cez Božie duchovné dary. Na príhovor apoštola Pavla chcem prosiť, aby sme boli Cirkvou, ktorá sa upevňuje a žije v bázni pred Pánom a rastie v úteche Ducha Svätého.

mar 262018
 

Z viacerých udalostí posledných mesiacov, ktoré poukazujú na napätie vo vzťahoch rôznych skupín vo svete i u nás, chcem venovať pozornosť udalostiam, ktoré sa týkali mesta Jeruzalem. Koncom minulého roka niektoré médiá sledovali vyjadrenie amerického prezidenta, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Písalo sa aj o presťahovaní americkej ambasády do tohto mesta. Záujem, ktorý vyvolajú takéto oznámenia, vyplýva z jeho dôležitosti pre židov, palestíncov, moslimov, kresťanov a z toho, aký význam by nadobudla prevaha niektorého náboženstva v ňom… vystupuje do popredia otázka, aké dôsledky to vyvolá, pretože vo vzťahoch medzi ľuďmi z rôznych skupín sa tak stupňuje miera napätia a pokušenie vyriešiť ho násilným postupom. Iné to nebolo ani pred 2000 rokmi, keď do Jeruzamelem vstupoval Ježiš Kristus. Rovnako ako dnes, aj vtedy bol problémom politický podtón, ktorý celá udalosť okolo jeho príchodu dostáva. Prevolávaním, že Ježiš je synom Dávida sa totiž verejne oznamuje príchod jeho potomka a nástupcu. Prichádza následník trónu, ktorý sa môže považovať za budúceho kráľa. To nemôže ujsť pozornosti ostatných, ktorí si nárokujú na vládu, či aspoň riadenie najvýznamnejšieho mesta…

V liturgickom roku B, ktorým kráčame, môžeme stať na pripomenutie Ježišovho vstupu do mesta čítať nie len u synoptikov – tento rok od evanjelistu Marka – ale aj od evanjelistu Jána:

Veľký zástup, čo prišiel na sviatky, sa dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň, ako je napísané: „Neboj sa, dcéra sionská! Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“

Jeho učeníci tomu ešte nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, spomenuli si, že to bolo o ňom napísané a že mu to urobili. (Jn 12,12-16)

Obavu zo vzniknutej situácie zhromaždeného zástupu, mala vtedy v Jeruzaleme rímska vládna moc. Rimania chceli predchádzať možnej vzbure židov nespokojných s prítomnosťou politickej nadvlády a medzi nimi mnohých pripravených nasledovať vodcu, ktorý by ich viedol do boja. Naoko nevinný príchod jedného židovského učiteľa ešte viac však znepokojuje veľkňazov a zákonníkov. Sú to tí, ktorí pochopili  Ježišovo konanie. Rozumejú, ako ním dáva najavo, že je tu čas naplnenia Božích prisľúbení, ako ich cez záchranu dcéry Siona – Jeruzalema ohlasovala reč veľkých prorokov. Oni prišli do svätého mesta, aby jeho život riadili podľa svojho pohľadu, v ktorom majú nimi vymyslené plány prvé miesto. Politické napätie používajú ako prostriedok, za ktorý ukrývajú svoju nenávisť. Zamýšľajú vyriešiť napätie ľudských vzťahov tak, že označia vinníka, voči ktorému obrátia nepokoj ľudských sŕdc. Premyslenými krokmi zaslepia oči a srdcia ľudu, ktorý pri príchode do Jeruzalema volal Ježišovi Hosanna, aby ho za krátky čas z mesta vyprevadil zvolaním Ukrižuj ho! A pokušenie nájsť vinníka zodpovedného za napäté vzťahy sa objavuje znovu a znovu.

Sme akoby späť v súčasnej situácii Jeruzalema. Vstupujú do neho zámery ľudí, ktorý napätie vlastnej ľudskej nenávisti ukryjú do plášťa ochrany pred nepokojom. Ako vinníka prinášajúceho nepokoj označia možno aj samého Boha. Tak dnes za nepokoje na Blízkom východe mnohí označia vyznávanie viery. Boh však nestvoril nenávisť medzi ľuďmi, ktorú krok za krokom budujeme my sami. On koná vo svojich služobníkoch práve opačne, keď pozýva k zmiereniu ľudských sŕdc, zmietaných nenávisťou. Jeho hlas často aj dnes prehlušia premyslene pripravené kroky, ktoré sledujú svoje vlastné zámery. Boh už raz obrátil túto nenávisť našich sŕdc voči svojmu vlastnému Synovi, aby zastavil jej ničivý dopad na nás. Ježiš Kristus nám poslušnosťou voči plánu Boha Otca dal nádej a možnosť žiť inak. Zobúdza v ľudských srdciach túžbu po zmierení. Na miestach ľudskej zloby často ožíva túžba po pokoji, napríklad tak, ako som ju pri minuloročnej návšteve svätého mesta videl vyjadrenú pekným grafitovým nápisom na betónovom múre rozdeľujúcom časti mesta Jeruzalem: „Po oboch stranách tejto steny žijú deti Božie a nikto nemôže budovaním bariér zmeniť túto skutočnosť – zvolal Kráľ. Touto vierou budeme schopní vytrhnúť vrch beznádeje a dať základ nádeji.“ Tento výkrik obyvateľov ťažko skúšaného mesta potvrdzuje, že sa tam dnes nájdu ľudia, ktorí nechcú konať podľa logiky nenávisti. Hľadajú inú cestu riešenia napätia ľudských vzťahov ako je odplata. Túžia kráčať cestou pokoja, ktorý ľuďom všade na zemi ponúka Boží Syn. Apoštol Pavol tento postoj Božieho služobníka v druhom čítaní tejto nedele zhrnul takto:

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6-11)

Boží Syn sa stal služobníkom, ktorý na seba prijal nie len ľudskú prirodzenosť, ale aj dôsledky ľudskej nenávisti. Nepokoj, ktorý sídli v nás ľuďoch, neprišiel vyriešiť označením vinníkov a obrátením nenávisti proti nim. Boli by sme to my všetci a každý jeden z nás.

My máme v našich srdciach miesta nepokoja, kde potrebujeme riešiť svoje napätia. Nedajme sa zviesť k hľadaniu vinníka, nedovoľme sebou manipulovať pre ciele rozličných skupín, akými boli vtedy rimania, či farizeji so zákonníkmi. Nenechajme sa navádzať na nenávisť. Nie iba Jeruzalem je miestom nepokoja. Vidím veľké napätie v slovenských rodinách,  pracoviskách, v našich susedských a pracovných vzťahoch, medzi našimi politikmi… aj tu sú skupiny, ktoré vedia nepokoj proti niekomu šikovne nasmerovať, tak ako ho vtedy farizeji so zákonníkmi nasmerovali proti Ježišovi. My, kresťania sa však máme učiť konať podľa služby zmierenia, do ktorej povoláva Ježiš. Pápež František nás tiež na začiatku pôstu vyzval k modlitbe za pokoj vo svete – vtedy zvlášť za niektoré africké krajiny. K tejto modlitbe môžeme pridať prosby za miesta našich vlastných napätých vzťahov, aby sme v nich konali s láskou, ktorá hľadá zmierenie, nie vinníka, na ktorého by sme ukázali prstom a žiadali pre neho trest. Tragédiu konania, ktoré zasiahne nevinného, opisujú pašie. Počúvame ich práve na Kvetnú nedeľu. Môžeme zistiť, že dnes žijeme spoločensky podobne neprehľadnú situáciu, v akej bol Ježiš, keď s učeníkmi vstúpil do Jeruzalema. Máme však slobodu rozhodnúť sa. Môžeme zostať v dave, v ktorom sa ľudia nechajú manipulovať a stávajú sa nástrojom a spolupracovníkmi nenávisti. Alebo sa môžeme stávať ľuďmi, ktorí hľadajú nádej zmierenia a svedčia o nej. Takým človekom sa stal rímsky stotník, ktorého vyznanie končí kratšiu verziu pašií. On videl a vyznal Ježiša zmiereného láskou v jeho vnútri a zároveň prinášajúceho zmierenie s Otcom i medzi nami navzájom:

Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,38-39)

Zdá sa mi, že odvaha stotníka pozýva aj nás vyznať Božieho Syna. Totiž postaviť sa na stranu toho, kto prináša skutočné zmierenie, aj keď by v očiach okolo stojaceho davu vyzeral ako zločinec. Ježiš dnes hľadá kresťanov, ktorí budú spolu s ním ohlasovať zmierenie vychádzajúce z poznania a uznania pravdy. Tak sa môžeme priblížiť k pochopeniu Veľkej noci, ktorú sa chystáme sláviť…

feb 222018
 

Pri prechádzaní ponukou čítaní druhej pôstnej nedele sa mi zdá, že nachádzam dve prekvapivé príchute. Prvou je téma tajomstva zmŕtvychvstania, ktorá sa v prvej polovici pôstu môže zdať predbiehaním diania. Avšak prežívanie liturgického roka v Cirkvi nie je postupnosťou od seba oddelených skutočností, ale skôr jedinou udalosťou prítomnosti osoby Ježiša Krista medzi nami. Vzťah s touto osobou nám osvetľuje a už dnes nás pripravuje na to, čo prichádza neskôr. Ak o slávení Eucharistie koncilovým slovníkom hovoríme, že je predchuťou neba, teda dnešným pozvaním pre radosť vo večnosti, tak podobným spôsobom môžeme aj o udalosti Premenenia na vrchu hovoriť ako o predchuti zmŕtvychvstania. A bez výhľadu na túto udalosť by pôst nemal svoju pravú chuť.

Druhou zvláštnou chuťou tejto nedele je podľa mňa to, že by sme liturgiou ponúknuté jedlo mali stráviť v obrátenom poradí. Evanjelium, ako zvyčajný vrchol Bohoslužby slova, je dnes vovedením a vyvolaním otázky o zmŕtvychvstaní, keď sa apoštoli iba pýtajú, čo to znamená „vstať z mŕtvych“. Druhé čítanie, tiež otázkami, ale už aj naznačuje, čím nás po pôstnom očakávaní zmŕtvychvstanie obdaruje. Až prvé čítanie nám dá príklad viery…

Poďme však k čítaniam podľa obráteného poriadku a začnime príbehom z evanjelia.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. (Mk 9,2-10)

Apoštolom sa v udalosti na vrchu ukazuje prísľub zmŕtvychvstania, ktoré ešte nechápu, no už dokážu vnímať a ochutnať prvotiny jeho pôsobenia. Preto v mene troch učeníkov Peter vysloví to: dobre je nám tu. Chce stavať stánky, ktoré nám pripomenú aj stánok stretnutia počas putovania ľudu po púšti. V tomto stánku počas púte púšťou do zasľúbenej zeme nachádzal Boží ľud úľavu a radu pred ďalšou cestou. Aj pre apoštolov prichádza do času námahy potulného kázania chvíľa osvieženia. Je to pohľad za oponu. Vidia Ježiša v prítomnosti Eliáša a Mojžiša a ich rúcha žiaria nie pozemským jasom. Preto sú naším liturgickým oblečením biele rúcha, ktoré nám pripomínajú náš vstup za oponu pozemskej skutočnosti. Každé slávenie Eucharistie je pozvaním prijať nový život, ktorý nám Ježiš Kristus získal. Najprv za nás zomrel na kríži, aby potom Vstal zmŕtvych a večný život, ktorý patrí jemu, urobil darom pre nás. O tomto našom veľkom vyvolení hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom.

Bratia, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?

Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? (Rim 8,31b-34)

Preto je najvyšším svedectvom kresťana viera v Boha konajúceho cez zmŕtvychvstanie. To je tá najdôležitejšia udalosť dejín a nádej, na ktorú sa upína jeho život. Táto hodnota prevyšuje všetko ostatné a učí nás správne usporiadať celý náš pozemský život a všetky jeho hodnoty. Príklad konania Abraháma, keď ho v katechizme máme predstaveného ako praotca viery je krásnym vyvrcholením otázok o zmŕtvychvstaní. Všetky Abrahámove nádeje, ľudské i tie od Boha sa spájajú so životom jeho syna Izáka. Izák má byť nie len jeho dedičom, ale je aj nádejou, že bude jeho rod pokračovať a že bude požehnaním pre svet, tak ako to Boh sľúbil. Ako to však bude možné, ak bude Izák mŕtvy? Abrahám bol teda pripravený veriť, že Boh má moc život dať i vziať a že mu je možné jeho syna Izáka aj vzkriesiť!

Veľkosť Abrahámovej viery učí viere v Boha, ktorého treba poslúchať vo všetkom, až za hranice ľudskej perspektívy, aby sa mohla ukázať jeho veľkodušnosť. A práve tú nám príbeh ukazuje veľmi jasne, keď Boží posol zabráni, aby Abrahám vykonal obetu jednorodeného syna, ktorú už vykonal vo svojom srdci. Tento veriaci otec bol iba predobrazom Otca, ktorý skutočnú obetu pre našu spásu vykonal na svojom jednorodenom milovanom Synovi.

Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“

Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu.

Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: „Na seba samého prisahám taký je výrok Pána: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ (Gn 22, 12-13.16-18)

Dnes sme my pozvaní žiť z Abrahámovej viery. Kráčať vo viere, ktorá vidí poza ľudskú realitu a hranice. Je to cesta, ktorá nám ponúkne zastavenia v stánku osvieženia, ale vyžiada si aj ochotu k obeti. Na tejto ceste sa očisťuje tvoje srdce, aby si vedel očakávať naplnenie prisľúbenia vo večnom živote. Na tejto ceste istý čas kráčam s bratmi a sestrami, ktorí cestou viery napĺňajú  svoje životné úlohy. V týchto mesiacoch sme spoločne s ďalšími priateľmi a známymi v modlitbe s vierou sprevádzali jedného muža i jednu ženu, ktorí trpeli rakovinou. Jeden človek po ťažkom boji rakovine podľahol, cez druhého však chcel Boh ukázať svoju uzdravujúcu moc a choroba vo veľmi pokročilom štádiu pre lekárov nevysvetliteľne zmizla. Nad čím však začínam teraz ešte viac žasnúť je, že v jednom i druhom prípade Boh pripravil cestu, aby oni sami kráčali cestou viery a stali sa aj pre iných pozvaním veriť v Boha, ktorý je Pánom zdravia i choroby, smrti i života. Život jedného i druhého je pre mňa a verím, že aj pre iných, prekvapujúco silným pozvaním veriť v Boha, ktorý dáva nový život a koná cez Zmŕtvychvstanie…

dec 012017
 

Cirkev nám v čase adventu, teda aktívneho očakávania, ponúka štyri nedele ako prípavu na príchod Ježiša na zem. Každou zažatou sviecou na adventnom venci pribúda svetla a blíži sa čas, keď Boh prekročí vzdialenosť medzi ním a nami. Akoby sme tú štvorakú výzvu mali hlboko prežiť v každoročnom čakaní narodenia Spasiteľa sveta. A to aj v tomto roku, keď má adventný čas čakania svoje najkratšie trvanie. Povzdych u proroka Izaiáša v prvom čítaní je mocným prorockým volaním po tom, aby sa Boh priblížil ľuďom: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ To podstatné teraz je, že Boží Syn prekvapivo vstupuje do života dnes žijúcej generácie presne tak, ako prekvapivo vstúpil do života svojich pozemských súčasníkov. Aj vtedy, aj teraz jeho vstup zachytí bdelý človek; teda, niekto pripravený otvoriť mu dvere v akomkoľvek čase. Ježiš vyzýva k takejto bdelosti. Príhodný čas na prelomenie nebies, aby mohol človek stretnúť Boha, je tu. Je to čas milosti, s biblickým prívlastkom kairos. V kolobehu postupne plynúceho času – nazývaného inak chronos – nastáva Boží prielom nebies a on zostupuje, aby nám dal milosť stretnutia s ním. Boh k nám zostupuje, človek len nemá spať pri jeho príchode…

Zaujímavo časté zdôrazňovanie bdenia v tejto kratšej stati mi pripomína niečo z pravidiel práce s médiami. Pre kvalitu mediálnej komunikácie sú totiž dôležité postupy pomáhajúce efektívne odovzdať posolstvo, ktoré majú poslucháči prijať. Vyplýva z nich aj to, že pre vnímanie a zapamätanie si dôležitého obsahu je potrebné zopakovať ho poslucháčom v jednej správe aspoň tri krát. Ježiš neštudoval žiadnu teóriu mediálnej komunikácie, ale výzvu bdieť v podobenstve o vrátnikovi adresuje poslucháčom hneď štyrikrát. A to ešte túto výzvu zaradil na jeho úplný začiatok aj koniec. Nechcel, aby jeho poslucháči stratili z očí pozvanie k bdeniu. Použil maximálnu komunikačnú silu, aby si potrebu bdieť nevšimli iba učeníci a poslucháči v jeho časoch, ale aj my dnes. Evanjelista Marek dobre pochopil a zachytil naliehavosť a nadčasovosť tejto Ježišovej výzvy. Nie je adresovaná iba priamym Ježišovým poslucháčom, ale je stálym pozvaním: „…čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Je to stály veľký problém našej ľudskej existencie. Nie to, že si pre svoju ľudskú prirodzenosť musíme pospať a teda nutne nemôžeme úplne nepretržite bdieť. Toto nie je prekážka stretnutia Boha v milostivom čase – nazývanom aj kairos. Prekážkou je naše opustenie bdenia, keď už nechceme čakať na príchod toho, kto je skutočným Pánom. Zostávame v temnom kolobehu rutiny našich hriechov a neočakávame žiadny prielom, ba ešte sa bojíme, že by mohlo k narušeniu dôjsť. Zaspali sme a už nechceme volať k Bohu tak, ako to prorok Izaiáš učí. Vráťme sa teda ešte raz na prvé čítanie:

„Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení… nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“

Evanjeliovým bdením je pre mňa toto volanie človeka, aby ho Boh pritiahol k sebe. Ba skôr volanie po tom, aby Boh zostúpil do biedy, uprostred ktorej k nemu volám. Je to viera, že je tu kairos – milostivý čas, ktorý prelomí kolobeh môjho hriechu. Zdá sa mi, že sme často už pohltení chronológiu plynutia hriechu, ktorý sa stále točí v našom živote. Možno to nie je len závislosť na nejakej droge ako látke. V behu času pomáhajú človeku pravidelne otupiť vnútornú bolesť a smútok a dať zabudnúť na beznádej a nezmyselnosť v jeho živote aj iné zvyky, ktoré si osvojuje postupne. Závislosť na používaní médií, na uspokojení svojej sexuality bez zodpovednosti, na pravidelnom uistení seba samého, že som OK v porovnaní s niekým, kto je na tom horšie, na pravidelných únikoch k tomu, čo si ospravedlníme pred svojím svedomím a nazveme len bežným „malým hrieškom“. Vieme sa ponoriť do kolobehu študijných alebo pracovných povinností a zanedbávať dôležité vzťahy, vieme si vytvoriť kolobeh svojich potrieb, ktoré nazveme nutnými a presvedčíme seba samých, že také sú. Sme nesmierne bdelí ešte tak v tom, ako môžeme tento svoj kolotoč niečím ozvláštniť a spríjemniť. No pustíme do neho iba to, čo vytvorenú chronológiu nebude nebezpečne narúšať. Srdce nám spí tak, že nečakáme a nepýtame si obdarovanie zhora. Načo by nám bolo, už máme svet, v ktorom si môžeš naplánovať svoju chronológiu… prorok Izaiáš však aj dnes volá: A predsa, Pane, ty si náš otec!

Aj adventný čas je kolobeh týždňov, ktorý môžeme prežiť tak, že bude len chronologicky zapaľovať sviečky od prvej po štvrtú. V plynutí života, s vedomím svojich náboženských povinností, ale bez skutočnej túžby a prosby, aby: „Boh prelomil nebesia a zostúpil“, aby sme prijali „milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi“, bez nádeje, že sa „medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi… kým očakávate, že sa zjaví…“.

Ako štyri nedele v liturgii adventu, dve na jeho začiatku a konci a dve uprostred neho, tak sa v evanjeliu opakuje Ježišovo pozvanie, aby sme nezaspali – bdeli. Je na nás, či v chronose – v chronologickom napredovaní času, no zároveň plynutia tohto liturgického obdobia, pozveme Boha, aby prelomil nebesia a vstúpil nám do života. Zmysel postupného plynutia času je práve v tom, že do neho vstupuje milostivý čas Božieho príchodu. Príchodu Ježiša do kolobehu našej neprávosti, do zlých závislostí, ktoré sme si už možno aj odôvodnili a ospravedlnili, možno aj nie, ale sme sa naučili si ich tolerovať… Ak prosíme o prielom a osobný príchod Ježiša, potom môžeme zrazu vidieť jeho tvár a zažiť zlom v nezdravom kolobehu. Čas milosti prichádza z bdelej prosby človeka túžiaceho Boha stretnúť. On je pripravený zostúpiť na miesto akejkoľvek biedy. A urobí z nej príležitosť pre kairos. Pre čas milostivého a spásneho príchodu Syna k nám.

okt 062017
 

Jesenný čas je obdobím zberu úrody, zvlášť ovocia. Nie je náhoda, že sa s kľúčovým slovom úroda stretáme v tento jesenný čas pri zastavení nad Božím slovom pre 27. nedeľu. Veď je to aj čas zberu úrody hrozna, potrebného na výrobu vína, považovaného za jedinečný nápoj. Úrodu očakáva hospodár, ktorý stále zostáva vlastníkom vinice, aj kedy ju načas prenajal iným, aby v nej pre neho pracovali. Má prirodzený vlastnícky nárok. On môže zvážiť, akú námahu na prácu chce sám vydať alebo si povedať, či je spokojný s robotníkmi, ktorých si na prácu najal. Ak vinica úrodu neprináša a on sa rozhodne naložiť s ňou ako s nehospodárnou, celú vinicu zorať a nechať ležať úhorom, nikto mu to nemôže vyčítať. Hospodárne uvažujúci priateľ by mu radil, aby do nej nevkladal viac námahy ako je hodná úroda, ktorú zamýšľa získať.

Len jediný zo štyroch veľkých prorokov túto tému vinice Božieho ľudu nespomína, a to prorok Daniel. U Ezechiela, Jeremiáša a Izaiáša ju však stretneme na viacerých miestach. V túto jesennú nedeľu počujeme ako pôsobenie proroka Izaiáša začína v spojení s témou rozhorčenej sťažnosti hospodára – Boha samého – na svoju vinicu, ktorou je jeho ľud odmietajúci prinášať úrodu, akú čaká. Prichádza trest, ktorý je priam trpkým plačom:

Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.

A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?

Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom.

Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

(Iz 5,1-7)

Volanie žalmu 80, ktorý v túto nedeľu spievame ako odpoveď Božieho ľudu na opísanú situáciu, je prosbou, aby Boh – hospodár, prinavrátil svoju ochranu vinici, aby mohla znova prinášať úrodu. On ju však podrobuje očiste. Neúrodná vinica si nezaslúži námahu, ktorú do nej majiteľ vkladá. Boh je hospodár, ktorý sa voči svojej vinici správa nie iba rozumne. Prekračuje hranicu majiteľa, ktorý vidí iba úžitok zo svojho majetku. Ukazuje celkom osobný vzťah k svojej vinici, keď sa dokonca dovoláva súdu medzi sebou a vinicou, ktorej preukázal všetku starostlivosť, ktorú potrebovala (Iz 5,4). Nejde tu už len o neživú vec – majiteľ vinice sa dovoláva súdu ako pri osobnom spore, pri ktorom si požaduje vďačnosť za námahu a nie len uplatnenie vlastníctva. Ani pri všetkej jeho opatere vinica nepriniesla úrodu tak, ako mala. Boh sa však ani teraz nevzdáva nároku na úrodu z tejto vinice a s nárokom na ňu posiela nie iba najatých poslov, ale nakoniec aj právoplatného dediča, svojho Syna Ježiša.

V evanjeliovom podobenstve o tejto vrcholnej Božej láske voči jeho vinici hovorí Ježiš sám. Celý starozákonný kontext témy vinice dáva tušiť, že sa poslucháči nemajú sústrediť iba na morálne poučenie. My ľudia často už máme pripravenú svoju odpoveď, svoj uzáver. Sme pripravení vyniesť súd našej spravodlivosti, tak ako pravoverní poslucháči z domu Izraela. Na Ježišovu otázku odpovedali, že má hospodár nepoctivých správcov svojej vinice potrestať a prenajať ju iným. Tak často – rovnako ako oni – vyriekneme súd nad nami samými, hoci si to ani neuvedomíme. Presne taký súd vyriekol nad sebou samým aj kráľ Dávid, keď v podobenstve o ovečke od proroka Nátana odsúdil svoje vlastné konanie. Požadoval, aby chamtivec vynahradil ovečku svojmu susedovi štvornásobne a znášal aj trest za svoju krutosť. Pritom to bol on, kto sa nespravodlivosti dopustil. Slovo proroka ho však usvedčilo a Dávida poznanie pravdy o sebe priviedlo ísť cestou skutočného pokánia. Aj pred nami sa vynára podobenstvo o tom, aký je náš postoj k vinici, v ktorej nás Pán povoláva pracovať, počujme slová evanjelia:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.

Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘

Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘?

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

(Mt 21, 33-43)

Zdá sa mi až zvláštne, že Ježišovi poslucháči nevidia rozmer, ktorým tvrdí, že on sám prichádza s nárokom na úrodu ako právoplatný dedič Pánovej vinice. Možno boli zvyknutí na počúvanie príbehov s morálnym poučením a tento hlbší zmysel na prvé počutie prehliadli. Evanjelista však toto podobenstvo dáva ako pokračovanie Ježišovho pôsobenia v Jeruzaleme, kde už vyhnal predavačov v chráme a starší s veľkňazmi sa ho pýtajú na pôvod jeho autority, s ktorou sa odvažuje v chráme konať ako vo vlastnom dome. Komu patrí Božia vinica ako dedičný podiel? On bude z nej vyhodený a zavrhnutý nie preto, aby vinica zahynula, ale aby jej prinavrátil úrodnosť.  A to tak, že pripraví nový ľud Cirkev, vďaka ktorej sa dedičstvo Božieho kráľovstva vráti aj Izraelskému národu. Buďme novým ľudom pracujúcim v Pánovej vinici, aby prinášala úrodu, ktorú Boh čaká.

dec 312016
 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie je dôležitým zakončením ôsmych dní, takzvanej oktávy Vianoc, v ktorej každý deň nanovo slávime narodenie Spasiteľa Ježiša Krista, nášho Boha.

V týchto dňoch sa znova a znova z rôznych strán vraciame k tej istej láske, ktorá na zem zostúpila v Betlehemskom dieťati. Akoby sme ju prežúvali raz spolu so sv. Štefanom, ktorý ako prvý nasleduje príklad Ježiša a dáva z lásky svoj život a hneď so sv. Jánom Evanjelistom, Pánovým miláčikom. Potom zas vidíme smútok i vznešenosť obety sv. Neviniatok, teda detí zabitých Herodesom, keď chcel zabiť i novonarodeného proroctvami predpovedaného kráľa, malého Ježiša ako konkurenta na svoj trón. Táto udalosť iba zdôrazní jednoduchosť spomienky na svätú Rodinu, do ktorej malý Ježiš patrí spolu s Jozefom a Máriou. A tu už sme pri dôležitej postave Panny Márie a pri jej neúnavnej pozornosti, ktorú venuje malému Ježišovi. Písmo zhrnie jej bdelý postoj pri Ježišovi a voči všetkému, čo sa okolo neho deje, do vyjadrenia, že „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“.

Tu nemôžem obísť príklad otcov púšte, ktorí toto pozorné zaoberanie sa tým, čo nám Boh hovorí vysvetľovali slovom „ruminatio“. Možno sa zasmejeme, keď si objasníme, odkiaľ takýto termín zobrali – nuž z prežúvania kráv na paši. Tak ako krava musí spasené byliny viac krát prežuť a nechať prejsť svojimi viacerými žalúdkami, aby dobre strávila a na mlieko premenila túto potravu, tak aj človek musí v sebe akosi opakovane premieľať Božie slovo, aby ho premenil na spásny pokrm. Písmo popisuje Máriu práve v takomto procese, ktorého obrazný pastiersky opis nám pre náš mestský spôsob života už asi nie je hneď pochopiteľný. Sám som starostliosť o kravu skúsil až v našich vidieckych kapucínskych kláštoroch. Príklad prežúvavcov spracúvajúcich spasené byliny veľmi dobre vystihuje potrebu v duchovnom živote sa znova a znova zaoberať nejakou témou, kým ju dobre nestrávim a napokon vo vnútri premením. V strede záujmu duchovného snaženia však pre nás, tak ako pre Máriu ostáva stále jedno a Jeden jediný…

V centre pozornosti je stále tá najdôležitejšia osoba a tou je Ježiš, ktorý sa stal človekom a pritom nijako nezmenil svoju vlastnú prirodzenosť druhej Božskej osoby. Jeho prítomnosť uprostred nás ľudí sa udiala prirodzeným ľudským pôrodom cez Máriu, ktorá bola Pannou. Porodila na svet človeka, ktorý je zároveň Božím synom. Pre tento ľudsky nevysvetliteľný fakt má jazyk viery pomenovanie, v ktorom ju nazývame Bohorodičkou. To je dôležitá pravda spájajúca všetkých kresťanov, že veria v pravého Boha prítomného v skutočnom človeku – v Ježišovi Kristovi. Boh a človek zároveň je tu naozaj prítomný a bolo to možné vďaka tej, z ktorej sa pre súhlas jej viery zrodil v plnosti času. Dnešný deň je dňom údivu nad prekvapivo tvorivou láskou, s akou Boh koná.

Čo sa teda deje? Boh sa stal ľudským synom Márie, aby sa ľudia mohli stať synmi Božími. Druhé čítanie z listu Galaťanom nám hovorí o adoptívnom synovstve. Na prvé počutie to môže znieť nepríjeme. Radšej by sme patrili do rodiny priamo ako cez adopciu. Ako však môžeme naplniť svoju najhlbšiu ľudskú túžbu a patriť Bohu ako Otcovi, ak je naša ľudská prirodzenosť toho sama od seba neschopná. To, čím nie sme zo svojej prirodzenosti, sa nám Boh rozhodol darovať. Pripravuje nás na prijatie jeho daru obrazom otcovstva, ktoré sa dotýka každého jeho syna. Ak je Otcom svojho pravého Syna Ježiša, ktorý sa stal človekom, môže byť Otcom každého človeka, ktorý bude k nemu ako k Otcovi úprimne volať. Nie sme blízko Bohu zo svojich prirodzených schopností, tak ako Ježiš, no sme tak ako on pozvaní patriť do Božej rodiny. Je to šťastná adopcia, ktorá prirodzenosť nepopiera, ale ju prekračuje k niečomu lepšiemu. Je to povýšenie z posledného miesta na miesto najvznešenejšie.

Ako tento obraz Božej adopcie, rovnako je potvrdením povýšenia slabého človeka aj údel pastierov z evanjeliovej state od sv. Lukáša. Sú totiž zo spoločensky najposlednejšej skupiny a pre svoj život pri stádach, ktorý ich odlúčil od ostatných ľudí, sú zaznávaní a podozrievaní zo zaostalosti. Ale sú to práve oni, ktorí sa podľa slov evanjelia ponáhľajú do Betlehema, aby sa presvedčili o tom, čo a koho ich Boh volá spoznať pri zvestovaní anjelov. Vyrozprávajú to, ba po návrate ako prví predbehnú v Písme zbehlých a oslavujú a chvália Boha, za to, čo nám ľuďom dal v Ježišovi.

Osoba Márie, ktorá uprostred tohto všetkého prijíma a medituje všetky tieto slová a udalosti zobrazuje predstavu o spôsobe prežívania viery v kresťanskej komunite v Lukášovom okolí. Stelesňuje v sebe postoj, aký nadobúda celé spoločenstvo. Učí nás, aby sme nie len prijali nejaké pravdy viery, ale ich zachovávaním – premieľaním – rumináciou z nich urobili oživujúcu súčasť nás samých. Ba aj niečo viac. František z Assisi to vyjadruje pozvaním, aby sme sa tak ako Bohorodička, aj my stali matkami Krista. Ako ona ho máme denne rodiť svätými skutkami, ktoré nám on sám dáva vykonať.