Ján Macej

dec 012017
 

Cirkev nám v čase adventu, teda aktívneho očakávania, ponúka štyri nedele ako prípavu na príchod Ježiša na zem. Každou zažatou sviecou na adventnom venci pribúda svetla a blíži sa čas, keď Boh prekročí vzdialenosť medzi ním a nami. Akoby sme tú štvorakú výzvu mali hlboko prežiť v každoročnom čakaní narodenia Spasiteľa sveta. A to aj v tomto roku, keď má adventný čas čakania svoje najkratšie trvanie. Povzdych u proroka Izaiáša v prvom čítaní je mocným prorockým volaním po tom, aby sa Boh priblížil ľuďom: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ To podstatné teraz je, že Boží Syn prekvapivo vstupuje do života dnes žijúcej generácie presne tak, ako prekvapivo vstúpil do života svojich pozemských súčasníkov. Aj vtedy, aj teraz jeho vstup zachytí bdelý človek; teda, niekto pripravený otvoriť mu dvere v akomkoľvek čase. Ježiš vyzýva k takejto bdelosti. Príhodný čas na prelomenie nebies, aby mohol človek stretnúť Boha, je tu. Je to čas milosti, s biblickým prívlastkom kairos. V kolobehu postupne plynúceho času – nazývaného inak chronos – nastáva Boží prielom nebies a on zostupuje, aby nám dal milosť stretnutia s ním. Boh k nám zostupuje, človek len nemá spať pri jeho príchode…

Zaujímavo časté zdôrazňovanie bdenia v tejto kratšej stati mi pripomína niečo z pravidiel práce s médiami. Pre kvalitu mediálnej komunikácie sú totiž dôležité postupy pomáhajúce efektívne odovzdať posolstvo, ktoré majú poslucháči prijať. Vyplýva z nich aj to, že pre vnímanie a zapamätanie si dôležitého obsahu je potrebné zopakovať ho poslucháčom v jednej správe aspoň tri krát. Ježiš neštudoval žiadnu teóriu mediálnej komunikácie, ale výzvu bdieť v podobenstve o vrátnikovi adresuje poslucháčom hneď štyrikrát. A to ešte túto výzvu zaradil na jeho úplný začiatok aj koniec. Nechcel, aby jeho poslucháči stratili z očí pozvanie k bdeniu. Použil maximálnu komunikačnú silu, aby si potrebu bdieť nevšimli iba učeníci a poslucháči v jeho časoch, ale aj my dnes. Evanjelista Marek dobre pochopil a zachytil naliehavosť a nadčasovosť tejto Ježišovej výzvy. Nie je adresovaná iba priamym Ježišovým poslucháčom, ale je stálym pozvaním: „…čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Je to stály veľký problém našej ľudskej existencie. Nie to, že si pre svoju ľudskú prirodzenosť musíme pospať a teda nutne nemôžeme úplne nepretržite bdieť. Toto nie je prekážka stretnutia Boha v milostivom čase – nazývanom aj kairos. Prekážkou je naše opustenie bdenia, keď už nechceme čakať na príchod toho, kto je skutočným Pánom. Zostávame v temnom kolobehu rutiny našich hriechov a neočakávame žiadny prielom, ba ešte sa bojíme, že by mohlo k narušeniu dôjsť. Zaspali sme a už nechceme volať k Bohu tak, ako to prorok Izaiáš učí. Vráťme sa teda ešte raz na prvé čítanie:

„Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení… nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“

Evanjeliovým bdením je pre mňa toto volanie človeka, aby ho Boh pritiahol k sebe. Ba skôr volanie po tom, aby Boh zostúpil do biedy, uprostred ktorej k nemu volám. Je to viera, že je tu kairos – milostivý čas, ktorý prelomí kolobeh môjho hriechu. Zdá sa mi, že sme často už pohltení chronológiu plynutia hriechu, ktorý sa stále točí v našom živote. Možno to nie je len závislosť na nejakej droge ako látke. V behu času pomáhajú človeku pravidelne otupiť vnútornú bolesť a smútok a dať zabudnúť na beznádej a nezmyselnosť v jeho živote aj iné zvyky, ktoré si osvojuje postupne. Závislosť na používaní médií, na uspokojení svojej sexuality bez zodpovednosti, na pravidelnom uistení seba samého, že som OK v porovnaní s niekým, kto je na tom horšie, na pravidelných únikoch k tomu, čo si ospravedlníme pred svojím svedomím a nazveme len bežným „malým hrieškom“. Vieme sa ponoriť do kolobehu študijných alebo pracovných povinností a zanedbávať dôležité vzťahy, vieme si vytvoriť kolobeh svojich potrieb, ktoré nazveme nutnými a presvedčíme seba samých, že také sú. Sme nesmierne bdelí ešte tak v tom, ako môžeme tento svoj kolotoč niečím ozvláštniť a spríjemniť. No pustíme do neho iba to, čo vytvorenú chronológiu nebude nebezpečne narúšať. Srdce nám spí tak, že nečakáme a nepýtame si obdarovanie zhora. Načo by nám bolo, už máme svet, v ktorom si môžeš naplánovať svoju chronológiu… prorok Izaiáš však aj dnes volá: A predsa, Pane, ty si náš otec!

Aj adventný čas je kolobeh týždňov, ktorý môžeme prežiť tak, že bude len chronologicky zapaľovať sviečky od prvej po štvrtú. V plynutí života, s vedomím svojich náboženských povinností, ale bez skutočnej túžby a prosby, aby: „Boh prelomil nebesia a zostúpil“, aby sme prijali „milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi“, bez nádeje, že sa „medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi… kým očakávate, že sa zjaví…“.

Ako štyri nedele v liturgii adventu, dve na jeho začiatku a konci a dve uprostred neho, tak sa v evanjeliu opakuje Ježišovo pozvanie, aby sme nezaspali – bdeli. Je na nás, či v chronose – v chronologickom napredovaní času, no zároveň plynutia tohto liturgického obdobia, pozveme Boha, aby prelomil nebesia a vstúpil nám do života. Zmysel postupného plynutia času je práve v tom, že do neho vstupuje milostivý čas Božieho príchodu. Príchodu Ježiša do kolobehu našej neprávosti, do zlých závislostí, ktoré sme si už možno aj odôvodnili a ospravedlnili, možno aj nie, ale sme sa naučili si ich tolerovať… Ak prosíme o prielom a osobný príchod Ježiša, potom môžeme zrazu vidieť jeho tvár a zažiť zlom v nezdravom kolobehu. Čas milosti prichádza z bdelej prosby človeka túžiaceho Boha stretnúť. On je pripravený zostúpiť na miesto akejkoľvek biedy. A urobí z nej príležitosť pre kairos. Pre čas milostivého a spásneho príchodu Syna k nám.

okt 062017
 

Jesenný čas je obdobím zberu úrody, zvlášť ovocia. Nie je náhoda, že sa s kľúčovým slovom úroda stretáme v tento jesenný čas pri zastavení nad Božím slovom pre 27. nedeľu. Veď je to aj čas zberu úrody hrozna, potrebného na výrobu vína, považovaného za jedinečný nápoj. Úrodu očakáva hospodár, ktorý stále zostáva vlastníkom vinice, aj kedy ju načas prenajal iným, aby v nej pre neho pracovali. Má prirodzený vlastnícky nárok. On môže zvážiť, akú námahu na prácu chce sám vydať alebo si povedať, či je spokojný s robotníkmi, ktorých si na prácu najal. Ak vinica úrodu neprináša a on sa rozhodne naložiť s ňou ako s nehospodárnou, celú vinicu zorať a nechať ležať úhorom, nikto mu to nemôže vyčítať. Hospodárne uvažujúci priateľ by mu radil, aby do nej nevkladal viac námahy ako je hodná úroda, ktorú zamýšľa získať.

Len jediný zo štyroch veľkých prorokov túto tému vinice Božieho ľudu nespomína, a to prorok Daniel. U Ezechiela, Jeremiáša a Izaiáša ju však stretneme na viacerých miestach. V túto jesennú nedeľu počujeme ako pôsobenie proroka Izaiáša začína v spojení s témou rozhorčenej sťažnosti hospodára – Boha samého – na svoju vinicu, ktorou je jeho ľud odmietajúci prinášať úrodu, akú čaká. Prichádza trest, ktorý je priam trpkým plačom:

Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.

A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?

Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom.

Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

(Iz 5,1-7)

Volanie žalmu 80, ktorý v túto nedeľu spievame ako odpoveď Božieho ľudu na opísanú situáciu, je prosbou, aby Boh – hospodár, prinavrátil svoju ochranu vinici, aby mohla znova prinášať úrodu. On ju však podrobuje očiste. Neúrodná vinica si nezaslúži námahu, ktorú do nej majiteľ vkladá. Boh je hospodár, ktorý sa voči svojej vinici správa nie iba rozumne. Prekračuje hranicu majiteľa, ktorý vidí iba úžitok zo svojho majetku. Ukazuje celkom osobný vzťah k svojej vinici, keď sa dokonca dovoláva súdu medzi sebou a vinicou, ktorej preukázal všetku starostlivosť, ktorú potrebovala (Iz 5,4). Nejde tu už len o neživú vec – majiteľ vinice sa dovoláva súdu ako pri osobnom spore, pri ktorom si požaduje vďačnosť za námahu a nie len uplatnenie vlastníctva. Ani pri všetkej jeho opatere vinica nepriniesla úrodu tak, ako mala. Boh sa však ani teraz nevzdáva nároku na úrodu z tejto vinice a s nárokom na ňu posiela nie iba najatých poslov, ale nakoniec aj právoplatného dediča, svojho Syna Ježiša.

V evanjeliovom podobenstve o tejto vrcholnej Božej láske voči jeho vinici hovorí Ježiš sám. Celý starozákonný kontext témy vinice dáva tušiť, že sa poslucháči nemajú sústrediť iba na morálne poučenie. My ľudia často už máme pripravenú svoju odpoveď, svoj uzáver. Sme pripravení vyniesť súd našej spravodlivosti, tak ako pravoverní poslucháči z domu Izraela. Na Ježišovu otázku odpovedali, že má hospodár nepoctivých správcov svojej vinice potrestať a prenajať ju iným. Tak často – rovnako ako oni – vyriekneme súd nad nami samými, hoci si to ani neuvedomíme. Presne taký súd vyriekol nad sebou samým aj kráľ Dávid, keď v podobenstve o ovečke od proroka Nátana odsúdil svoje vlastné konanie. Požadoval, aby chamtivec vynahradil ovečku svojmu susedovi štvornásobne a znášal aj trest za svoju krutosť. Pritom to bol on, kto sa nespravodlivosti dopustil. Slovo proroka ho však usvedčilo a Dávida poznanie pravdy o sebe priviedlo ísť cestou skutočného pokánia. Aj pred nami sa vynára podobenstvo o tom, aký je náš postoj k vinici, v ktorej nás Pán povoláva pracovať, počujme slová evanjelia:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.

Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘

Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘?

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

(Mt 21, 33-43)

Zdá sa mi až zvláštne, že Ježišovi poslucháči nevidia rozmer, ktorým tvrdí, že on sám prichádza s nárokom na úrodu ako právoplatný dedič Pánovej vinice. Možno boli zvyknutí na počúvanie príbehov s morálnym poučením a tento hlbší zmysel na prvé počutie prehliadli. Evanjelista však toto podobenstvo dáva ako pokračovanie Ježišovho pôsobenia v Jeruzaleme, kde už vyhnal predavačov v chráme a starší s veľkňazmi sa ho pýtajú na pôvod jeho autority, s ktorou sa odvažuje v chráme konať ako vo vlastnom dome. Komu patrí Božia vinica ako dedičný podiel? On bude z nej vyhodený a zavrhnutý nie preto, aby vinica zahynula, ale aby jej prinavrátil úrodnosť.  A to tak, že pripraví nový ľud Cirkev, vďaka ktorej sa dedičstvo Božieho kráľovstva vráti aj Izraelskému národu. Buďme novým ľudom pracujúcim v Pánovej vinici, aby prinášala úrodu, ktorú Boh čaká.

dec 312016
 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie je dôležitým zakončením ôsmych dní, takzvanej oktávy Vianoc, v ktorej každý deň nanovo slávime narodenie Spasiteľa Ježiša Krista, nášho Boha.

V týchto dňoch sa znova a znova z rôznych strán vraciame k tej istej láske, ktorá na zem zostúpila v Betlehemskom dieťati. Akoby sme ju prežúvali raz spolu so sv. Štefanom, ktorý ako prvý nasleduje príklad Ježiša a dáva z lásky svoj život a hneď so sv. Jánom Evanjelistom, Pánovým miláčikom. Potom zas vidíme smútok i vznešenosť obety sv. Neviniatok, teda detí zabitých Herodesom, keď chcel zabiť i novonarodeného proroctvami predpovedaného kráľa, malého Ježiša ako konkurenta na svoj trón. Táto udalosť iba zdôrazní jednoduchosť spomienky na svätú Rodinu, do ktorej malý Ježiš patrí spolu s Jozefom a Máriou. A tu už sme pri dôležitej postave Panny Márie a pri jej neúnavnej pozornosti, ktorú venuje malému Ježišovi. Písmo zhrnie jej bdelý postoj pri Ježišovi a voči všetkému, čo sa okolo neho deje, do vyjadrenia, že „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“.

Tu nemôžem obísť príklad otcov púšte, ktorí toto pozorné zaoberanie sa tým, čo nám Boh hovorí vysvetľovali slovom „ruminatio“. Možno sa zasmejeme, keď si objasníme, odkiaľ takýto termín zobrali – nuž z prežúvania kráv na paši. Tak ako krava musí spasené byliny viac krát prežuť a nechať prejsť svojimi viacerými žalúdkami, aby dobre strávila a na mlieko premenila túto potravu, tak aj človek musí v sebe akosi opakovane premieľať Božie slovo, aby ho premenil na spásny pokrm. Písmo popisuje Máriu práve v takomto procese, ktorého obrazný pastiersky opis nám pre náš mestský spôsob života už asi nie je hneď pochopiteľný. Sám som starostliosť o kravu skúsil až v našich vidieckych kapucínskych kláštoroch. Príklad prežúvavcov spracúvajúcich spasené byliny veľmi dobre vystihuje potrebu v duchovnom živote sa znova a znova zaoberať nejakou témou, kým ju dobre nestrávim a napokon vo vnútri premením. V strede záujmu duchovného snaženia však pre nás, tak ako pre Máriu ostáva stále jedno a Jeden jediný…

V centre pozornosti je stále tá najdôležitejšia osoba a tou je Ježiš, ktorý sa stal človekom a pritom nijako nezmenil svoju vlastnú prirodzenosť druhej Božskej osoby. Jeho prítomnosť uprostred nás ľudí sa udiala prirodzeným ľudským pôrodom cez Máriu, ktorá bola Pannou. Porodila na svet človeka, ktorý je zároveň Božím synom. Pre tento ľudsky nevysvetliteľný fakt má jazyk viery pomenovanie, v ktorom ju nazývame Bohorodičkou. To je dôležitá pravda spájajúca všetkých kresťanov, že veria v pravého Boha prítomného v skutočnom človeku – v Ježišovi Kristovi. Boh a človek zároveň je tu naozaj prítomný a bolo to možné vďaka tej, z ktorej sa pre súhlas jej viery zrodil v plnosti času. Dnešný deň je dňom údivu nad prekvapivo tvorivou láskou, s akou Boh koná.

Čo sa teda deje? Boh sa stal ľudským synom Márie, aby sa ľudia mohli stať synmi Božími. Druhé čítanie z listu Galaťanom nám hovorí o adoptívnom synovstve. Na prvé počutie to môže znieť nepríjeme. Radšej by sme patrili do rodiny priamo ako cez adopciu. Ako však môžeme naplniť svoju najhlbšiu ľudskú túžbu a patriť Bohu ako Otcovi, ak je naša ľudská prirodzenosť toho sama od seba neschopná. To, čím nie sme zo svojej prirodzenosti, sa nám Boh rozhodol darovať. Pripravuje nás na prijatie jeho daru obrazom otcovstva, ktoré sa dotýka každého jeho syna. Ak je Otcom svojho pravého Syna Ježiša, ktorý sa stal človekom, môže byť Otcom každého človeka, ktorý bude k nemu ako k Otcovi úprimne volať. Nie sme blízko Bohu zo svojich prirodzených schopností, tak ako Ježiš, no sme tak ako on pozvaní patriť do Božej rodiny. Je to šťastná adopcia, ktorá prirodzenosť nepopiera, ale ju prekračuje k niečomu lepšiemu. Je to povýšenie z posledného miesta na miesto najvznešenejšie.

Ako tento obraz Božej adopcie, rovnako je potvrdením povýšenia slabého človeka aj údel pastierov z evanjeliovej state od sv. Lukáša. Sú totiž zo spoločensky najposlednejšej skupiny a pre svoj život pri stádach, ktorý ich odlúčil od ostatných ľudí, sú zaznávaní a podozrievaní zo zaostalosti. Ale sú to práve oni, ktorí sa podľa slov evanjelia ponáhľajú do Betlehema, aby sa presvedčili o tom, čo a koho ich Boh volá spoznať pri zvestovaní anjelov. Vyrozprávajú to, ba po návrate ako prví predbehnú v Písme zbehlých a oslavujú a chvália Boha, za to, čo nám ľuďom dal v Ježišovi.

Osoba Márie, ktorá uprostred tohto všetkého prijíma a medituje všetky tieto slová a udalosti zobrazuje predstavu o spôsobe prežívania viery v kresťanskej komunite v Lukášovom okolí. Stelesňuje v sebe postoj, aký nadobúda celé spoločenstvo. Učí nás, aby sme nie len prijali nejaké pravdy viery, ale ich zachovávaním – premieľaním – rumináciou z nich urobili oživujúcu súčasť nás samých. Ba aj niečo viac. František z Assisi to vyjadruje pozvaním, aby sme sa tak ako Bohorodička, aj my stali matkami Krista. Ako ona ho máme denne rodiť svätými skutkami, ktoré nám on sám dáva vykonať.

dec 032016
 

Počas svetových dní mládeže v roku 2011 v španielskom Madride sme si pri organizačných ťažkostiach krátili čakanie dialógom v takomto zmysle: V čom spočívala hlavná aktívna príprava organizátorov svetových dní? Tešili sa. Keď teraz uvažujem nad adventným obdobím do, ktorého sme vstúpili, rozmýšľam nad tým, že sa pripravovali dobre, lebo napriek všetkým ťažkostiam s organizáciou dodnes vidím požehnanie, ktoré bolo do mnohých ľudí zasiate práve v tom čase. A nie len strom možno poznať po ovocí …

Môžeme byť aktívny tak, že čakáme a pritom sa hlavne radujeme? Advent je čas, ktorý si to vyžaduje. Znamením nášho uvedomelého čakania je aj to, že dnes na adventnom venci zapaľujeme druhú sviecu. Ale čo vlastne čakáme? Nestačí očakávať tradičné sviatky, v ktorých si chceme užívať radosť a pokoj rodinného prostredia, pre ktoré bude betlehem s malým Ježiškom príjemnou kulisou. Čakáme skutočný príchod Božieho kráľovstva na zem a vidíme dni naplnenia dávnych prisľúbení Božiemu ľudu a príchod Mesiáša, ktorý naplní dokonalý Boží plán?

Evanjelium tejto nedele nie náhodným slovným spojením „v tých dňoch“ uvádza pôsobenie Jána Krstiteľa. Toto slovné spojenie spája činnosť Pánovho predchodcu s radostnými starozákonnými predpoveďami. Medzi ne patrí aj tá od proroka Izaiáša v prvom čítaní, ktoré začalo slovami „v ten deň“. Tento refrén „tých dní“ potom môžeme nájsť nie len v Žalme 72, ktorý sme v liturgii dňa tiež počuli, ale aj inde v Písme – napríklad u prorokov Jeremiáša a Joela.

Predpoveď proroka Izaiáša osvetlila, aký Boží plán to prichádza Mesiáš uskutočniť: „Pravda bude pásom jeho bedier a vernosť opaskom jeho drieku. Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny.“ (Iz 11, 5-10)

Takýto prísľub potom radi prijmeme za svoj a oceníme spoločný súhlas čítaní tejto nedele, že je určený aj pre nás, ktorí sme z pohľadu Starého zákona pohanmi. Veď Písmo nás uisťuje: „V ten deň koreň Jesseho sa vztýči ako znamenie národom; pohania ho budú vyhľadávať a slávny bude jeho príbytok.“ (Iz 11,10) Aby k tomu žalm dodal: „V ňom budú požehnané všetky kmene zeme, zvelebovať ho budú všetky národy“ (Ž 72, 17). S pohľadom upriameným na prichádzajúce sviatky môže kresťan veriť a čakať, že naozaj na Vianoce prichádza Mesiáš – Kristus preto, aby „…potvrdil prisľúbenia dané otcom a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo“ (Rim 15, 8-9).

Druhou adventnou nedeľou zotrvávame v adventnom postoji, ktorý spája očakávanie, ktoré sa nám môže zdať pasivitou s aktívnym vykročením k Božiemu kráľovstvu v pokání a v skutkoch, ktorými pokánie prejavujeme. Naša príprava spočíva aj v radosti, že toto kráľovstvo pokoja Mesiáš prináša všetkým, ktorí ho chcú prijať. Ale nepôjde to bez aktívnej odpovede tých, ktorí ho čakajú.

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: – Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“   Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Mt 3, 1-10)

Adventné čakanie Mesiáša nie je idylkou gaučového pohodlia. Vieru chceme väčšinou prežívať bez prijatia rizika a len podľa svojej schémy a na spôsob, na ktorý sme si zvykli. Hlas Jána Krstiteľa prebúdza z povrchnosti. Nestačí sa pre uskutočnenie života podľa daru viery vyhovárať na tradíciu od Abraháma, ako to zvykli robiť a robia dodnes farizeji, alebo ísť za novou senzáciou, ktorú vyhľadávajú davy vtedy aj dnes. O to nestál ani Ján Krstiteľ. Nechcel byť senzáciou na niekoľko sezón. Jeho slovo burcuje tých, čo chcú chápať. Upozorňuje aj mňa na nebezpečenstvo, že ostanem bez ovocia pokánia, ktoré mi pre Božie kráľovstvo musí otvoriť srdce. Preto ma dojala nedávna skúsenosť z modlitbového stretnutia, kde som skúsil čas vzájomnej modlitby kresťanov a zvlášť modlitbu laikov za mňa samého. Čakal som Božie obdarovanie, ale pochopil som, že to nepôjde bez aktívnej dôvery voči Bohu i voči ľuďom, ktorých mi ponúkol. Rozhodol som sa dopredu tešiť, že Boh bude štedrý. Chcel som odložiť svoju zvyčajnú opatrnosť a pochybnosť, v ktorej sa chcem najprv presvedčiť, že je niečo overeným dôvodom na radosť, ktorá nebude sklamaná.  Bola to aj forma pokánia, ktorou som sa Bohu chcel priblížiť. A on mi dal ovocie radosti, ktorá ma nesmierne prekvapuje.

Nebojme sa v adventnom čakaní hľadať to, čím by sme Bohu vyjadrili vnútornú túžbu zmeniť svoje srdce a veriť v jeho prisľúbenia skôr, ako ich uvidíme celkom naplnené. Tak sa radosť čakania Mesiáša prinášajúceho Božie kráľovstvo bude meniť aj na radosť z dozrievania dobrého ovocia Božích skutkov v našom živote. Už teraz sa môžeme tešiť na deň, keď Boh privedie k plnej zrelosti všetko to, čo do nás zasial! Tešme sa, že ten deň prichádza…

nov 042016
 

Aký úbohý by bol ľudský život, keby jeho nádejou bolo len to dobro, ktoré môžeme spoznať do svojej smrti? Čím by bol ľudský život bez života večného?

Téma zmŕtvychvstania je ústrednou témou tejto nedele a v jej čítaniach sa mi zdá predstavená prekvapivo jednoducho a priamo. Zmŕtvychvstanie je podané ako pravda, ktorú treba prijať a úprimne vyznať.

V prvom čítaní hrdinovia židovskej viery v druhom storočí pred Kristom vyznávajú, čoho sú schopní sa zriekať pre vieru vo vzkriesenie tela. Výroky mučených bratov zaznievajú ako články vyznania o zmŕtvychvstaní. Jeden z bratov ochotne odovzdáva svoje telesné údy, lebo má nádej, že mu ich Boh znova prinavráti v novom živote. Dávajú teda svoje telesné údy a svoj pozemský život ako svedectvo, že očakávajú od Boha nový život, presahujúci našu pozemskú predstavu. Nachádzame tu potvrdenie tej pravdy kresťanstva, že aj náš večný život má prebiehať v tele. Zároveň však vieme, že naše vzkriesené telo bude niečím neporovnateľne novým oproti telu, ako ho poznáme dnes.

A sám Ježiš v evanjeliu nedáva pochybujúcim saducejom vysvetlenie, aký bude svet po zmŕtvychvstaní. On im len poukáže na význam tých častí Písma, ktoré vzkriesený život potvrdia. Akoby ani nechcel vysvetľovať. Žiada vieru v pravdu, ktorú potvrdzuje Tóra, teda časť posvätných textov, ktoré prijímali za pravdivé všetci židia. Aké vysvetlenia však môžeme dávať o zmŕtvychvstaní, ktoré je pokračovaním pre nás rovnako neznámej skutočnosti smrti. Pri rozhovore nás dospelých nie sme oveľa ďalej, ako keď o smrti a zmŕtvychvstaní máme rozprávať s deťmi.

Možno sú to práve deti s ich jednoduchým prijatím pravdy od autority, ktoré nás v pochopení smrti a zmŕtvychvstania môžu posunúť ďalej. Zaujal ma príbeh, ktorý vyrozprával lekár ošetrujúci smrteľne choré dievčatko. V snahe zachrániť jej život potreboval vhodnú krv, ktorú nevedel získať inak, ako od jej malého brata. Poprosil ho teda, či by sa nezriekol časti svojej krvi, lebo inak jeho malá sestrička zomrie. Chlapec po chvíli váhania súhlasil. Po odbere krvi však prekvapenému lekárovi položil túto otázku: A kedy zomriem ja? Až vtedy si lekár uvedomil, pred akou úlohou chlapec stál. Myslel si, že svojej sestre môže pomôcť iba tak, že jej so svojou krvou dá aj svoj život. Rozhodoval sa o zrieknutí nie iba časti svojej krvi. Spolu s ňou sa rozhodol zrieknuť sa svojho života, aby niekto iný mohol žiť. Toto nám otvára oči pre skutočnosť, že lásku asi najviac nedokazujeme tým, čo sme schopní urobiť. Na lásku najviac poukazuje to, čoho sme schopní sa kvôli nej zrieknuť.

Takým prekvapením lásky je pre nás aj Ježišova smrť na kríži. Mnohými spôsobmi nám svoju lásku ukázal. A predsa tým najprekvapujúcejším znamením toho, ako nás miluje, bolo to, čoho sa pre nás zriekol. Nemyslím tým len odovzdanie jeho pozemského života, keď z lásky k ľuďom išiel na smrť. Vidím tam zrieknutie sa Božského vyvýšenia, keď prijal prirodzenosť človeka; zrieknutie sa jemu patriaceho najvznešenejšieho miesta dokonalého človeka, keď zaujal miesto posledného zločinca; zrieknutie sa aj ľudskej podoby, aby nám mohol byť vydaný v Eucharistii za pokrm života. Pozval aj nás k poníženiu z lásky.

V schopnosti zriekať sa z lásky, dal nám ľuďom možnosť, aby sme žili podľa tohto božského princípu a uskutočnili ho v našom obmedzenom ľudskom živote. Možno je Otcova láska a Kristova trpezlivosť z druhého čítania práve tou jednoduchou pravdou zriekania sa do krajnosti, na ktorú sme ako dospelí rátajúci zisky a straty, pre a proti, už dokázali zabudnúť. Možno nás deti, chorí alebo iní ľudia, jednoducho z lásky ochotní sa zriekať učia oveľa dôležitejšiu pravdu ako sme ochotní si pripustiť. Človek, ktorý sa na zemi pre vieru zrieka niečoho dobrého je zároveň svedkom, že dúfa prijať naspäť to, čo stráca, ba dostať to obnovené a dostať ešte viac než má teraz. Toto je viera vo vzkriesenie tela, ktorú nás Pán volá úprimne vyznávať.

mary-magdalen-and-risen-christ

okt 072016
 


V živote každého človeka sa objaví choroba a preto je to nepochybne dôležitá téma pre každého z nás. Najsilnejšie sa nás dotkne vtedy, keď vážna choroba postihne veľmi blízku osobu alebo priamo mňa. No je tu ešte iná téma, ktorá odôvodňuje, prečo Ježiš uzdravoval ľudí z chorôb.

V Božom slove tejto nedele je nepochybne silným uzdravenie malomocných, ktoré spája prvé čítanie s Evanjeliom. Je tu však aj niečo, čo spája všetky čítania. Je to pravé uctievanie Boha, ktorému nechýba osobný rozmer. Totiž nie len uzdravený malomocný človek, ale každý spásou zachránený človek je povolaný osláviť Boha. Nevyjadril Ježiš práve túto túžbu, aby sme Bohu celkom osobne ďakovali? Preto chcem vyzdvihnúť tieto slová evanjelia:

Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.

Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?

Teším sa, keď sa pri rozhovore s ľuďmi niekde ulici dozviem, že sa radi prídu zastaviť do kostola – aj do nášho Sirotárskeho kostola na Žilinskom námestí – aby sa rozprávali s Bohom a odovzdali mu seba a svoj život. Niektorí z nich sú od života Cirkvi vzdialení pre nejakú vnútornú prekážku, a niektorí nemôžu prijímať ani sviatosti, ktoré vzťah veriacich k Bohu posilňujú. A predsa sú tu mnohí ľudia, ktorí ani v takej situácii nechcú vzťah s Bohom stratiť a hľadajú, ako ho osloviť a počúvať jeho hlas. Túžia ho stretnúť… Možno sa cítia ako malomocní v evanjeliu tejto nedele, ktorí dodržujú zákonom predpísaný odstup od zdravých ľudí, ale aj tak sa rozhodnú osloviť, ba kričať za Ježišom, aby si všimol ich biedu a zastavil sa pri nich. Dokážu dať nabok ľudské ohľady a hanbu, lebo sú si až príliš dobre vedomí svojho úbohého stavu.

V ústrety ľudskému volaniu pomoci vychádza zachraňujúca odpoveď Boha. Možno jeho pomoc celej skupine hovorí o tom, ako Boh odpovedá na volanie ľudu Božieho, ktorý má ešte viac túžiť po spáse, ako malomocní po uzdravení z choroby. Ježiš, ani evanjelista Lukáš,  nepochybujú o viere všetkých desiatich malomocných, veď ich uzdravil všetkých. Tiež ho všetci spoločne nazvú „učiteľ“, a to je oslovenie, ktorým sa na Ježiša zvykli obrátiť iba jeho učeníci. Dobrým svedectvom ich viery je aj to, že sa podľa predpisov a Ježišovho príkazu idú ukázať kňazom do chrámu.

… a predsa Pán čaká viac a túži, aby ich viera podrástla a stala sa osobnou. Preto si pochvalu, a to dokonca bez ohľadu na porušenie predpisov zákona, vyslúži len jeden uzdravený, ktorý sa vráti, aby ďakoval pri Ježišových nohách. Toto osobné poďakovanie považuje samaritán za dôležitejšie, ako je splnenie vonkajších predpisov. A Ježiš potvrdzuje správnosť jeho postoja a dáva ho za príklad viery. Táto viera je prezentovaná ako zrelá vo všetkých čítaniach. Náman v prvom čítaní hneď po svojom uzdravení pred svojimi sluhami vyzná: tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi. Pavol je zas kvôli Ježišovi pripravený znášať útrapy, ba vzdať sa všetkých výsad svojho postavenia až po okovy ako nejaký zločinec.

Pán s radosťou prijíma túto osobnú oddanosť viery, ktorá prekročila prekážku príslušnosti k inému ako Božiemu ľudu u sýrčana Námana, a teší sa z Pavlovej horlivej viery. Nepredbiehajú nás niekedy vo vďačnosti za dar uzdravenia ľudia, ktorých mylne považujeme za Bohu príliš vzdialených?

 

sep 102016
 

Liturgické texty
Audio homília

Máš dojem, že sa na teba Boh hnevá, lebo prežívaš ťažké obdobie a myslíš si, že ťa asi trestá? Uvedomil si si svoje hriechy a prežívaš nepokoj z toho, že ťa môže odmietať? Alebo sa utvrdzuješ v tom, ako si sám so sebou a so svojou vierou spokojný a hneváš sa skôr na ľudí, ktorí pri Bohu – možno aj v tvojom chráme – nemajú čo robiť? Alebo sa už kdesi vnútri hneváš aj na Boha, prečo dovoľuje zlým ľuďom vstupovať do tvojho sveta? Prečo ich Boh prijíma?

V dramatickom prvom čítaní liturgie tejto nedele je nebeský Otec predstavený ako hnevajúci sa Boh, ktorý hrozí trestom svojmu nevernému ľudu. Vo chvíli hroziacej záhuby vystúpi dopredu postava sprostredkovateľa, ktorý nájde spôsob ako hnev utíšiť a pripomenúť dôvod, pre ktorý má Boh ostať verný sebe a svojim prisľúbeniam. Prostredníkom v tomto príbehu z knihy Exodus je sice Mojžiš, viera nám však ukazuje, že je zároveň predobrazom Ježiša Krista, sprostredkovateľa skutočnej záchrany celého ľudstva. Tiež si potrebujeme pamätať, že príbeh je aj literárnym obrazom, ktorý vôbec neodkrýva to, čím vo svojom vnútornom svete prechádza a ako mení svoje zmýšľanie Boh. Poukazje skôr na skutočnosť, že napriek nevernému správaniu nás ľudí, môžeme dúfať v odpustenie, ktoré mení zlé zmýšľanie a skutky človeka. Príbeh nehovorí o tom, čo vôbec nemôžeme poznať, teda o tom, čo prežíva Boh. Uisťuje nás o tom, čo vo vzťahu s Otcom môžeme prežiť my ľudia. Je to uistenie o stálej prítomnosti jeho milosrdnej lásky, ktorú nám poslal v jej sprostredkovateľovi, Ježišovi.

Preto v druhom čítaní tejto nedele nachádzame svedectvo apoštola Pavla, ktorý hovorí: „dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria“. Úplne jednoduché a jasné priznanie apoštola o tom, že verí v Boha, ktorý mu namiesto svojho hnevu ponúka milosrdnú lásku. Vyznáva, že hoci bol „rúhač, prenasledovateľ a násilník“, predsa Boh Otec poslal Ježiša ako záchrancu hriešnikov a seba vidí ako prvého z nich. A tento vnútorný pohľad je charakteristický pre obnovenú vieru človeka. Keď dokážem vidieť seba ako hriešnika, na ktorého Boh nehľadí s hnevom, ale s túžbou darovať mu odpustenie a lásku, vtedy spoznávam Božiu realitu. Tú, ktorú nám Lukášovými podobenstvami o stratenej ovci a drachme a tiež o márnotratnom synovi, opisuje dnešné evanjelium. Je to realita starostlivého hľadania a radosti z ovce i mince, čo sa stratili. Je to realita Otcovskej lásky, ktorá chce domov darovať každému svoju synovi. Mladšiemu, ktorý pyšne odišiel, ale vrátil sa so skrúšeným srdcom i staršiemu, ktorý sice v otcovom dome ostal, ale v srdci zotrváva v hnev voči bratovi.

Čo ak veľkou prekážkou pôsobenia milosrdnej lásky Boha v tomto svete je hnev v srdciach nás kresťanov? Čo ak sme to my, čo často falošne projektujeme svoj vlastný hnev do postoja Božej spravodlivosti?

Myslím, že Božie slovo nám dnes ponúka veľmi jasné znaky na duchovné rozlišovanie. Prvým je prechod zo strachu k radostnému prijatiu toho, že ja som ten prvý hriešnik, ktorému Boh svoje milosrdenstvo ponúka. Ja ho najviac potrebujem. Druhým znakom je, že od strachu zo zlých ľudí prechádzam k praktizovaniu  radostého  hľadania toho, ako mám byť pre nich svedkom odpustenia. A v tomto vidím vážny dôvod na to, aby sme sa učili radostne praktizovať skutky milosrdenstva, ku ktorým nás pozýva mimoriadny milostivý rok.

aug 132016
 

Liturgické texty
Audio homília

Zaujíma vás, čo sa deje na olympiáde? Potešila ma správa o prvej zlatej medaile Slovenska – pre vodných slalomárov, bratancov Škantárovcov. Vlastne som mal len chvíľu času medzi inými povinnosťami, keď sme sledovali štart posledných petekárov, ktorí na trati rýchlosť našich už nedokázali prekonať . Chvíľu som si zaspomínal na moju detskú radosť zo športu. Pred očami mám však výzvu Božieho slova z druhého liturgického čítania tejto nedele: „zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša… ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“ (por. Hebr 12, 1.3).

Vrátim sa k spomienkam na šport. Keď som počas svetových dní mládeže v Krakove, v rodine, ktorá nás ubytovala, spoznal 12 ročného chlapca, ktorý futbalom priam žije, tiež som sa neubránil spomienkam. Mladý vášnivý poľský fanúšik futbalu ním veľmi žije. Vymenoval všetkých slovenských futbalistov, ktorí za posledné roky prešli poľskou národnou súťažou a niektoré mená som ja ani len nepoznal. Okamžite uviedol ešte aj také podrobnosti, ako je klub odkiaľ hráč prišiel a kam po koľkých rokoch pôsobenia odchádzal. Chápem to. Dobrý príklad niektorých športovcov a nádejné očakávanie toho, čo môžem v živote dosiahnuť, aj u mňa v detstve posilnili radosť, ktorú šport prináša. Objavoval som jeho krásu s chlapcami na našom sídlisku a v čase olympiády som testoval osobné výkony v niektorých olympíjskych disciplínach. V čase detstva sa taký zapálený postoj k životu teda môže budovať aj cez futbal, ako u spomínaného chlapca z Krakova. Vždy bol pripravený hovoriť o tom, čo už o futbale vie, ale aj sa do hry hneď pustiť: a to napríklad v najväčšej popoludňajšej páľave, keď sme v naplnenom programe ešte mali na hru nejaký ten čas. A takto využitý čas nás vždy naplnil pokojom, hoci ho sprevádzala únava.

Zo športu možno naozaj veľa načerpať pre zmyslom naplnený ľudský život a jedna z najdôležiteších vecí je trvalé zameranie sa na cieľ. Nestačí pritom nejaká potucha, že by niečo mohlo stáť za námahu. Musí tu byť neustály osobný zápal.Víťaznú cenou v tomto závodení pre Božiu vec dáva Kristus Ježiš a nejde v ňom o predbiehanie iných, ale o priblíženie sa k nemu samému. Pre toto priblíženie je nevyhnutné Ježiša nie len raz spoznať, ale do poznania jeho osoby neustále znova vstupovať v nových skúškach. Zápal pre vec vychádza zo srdca človeka, aby ho posilňoval aj v čase skúšky a „krstu ohňom“. Ježiš v evanjeliu tejto nedele túži po tom, aby vzplanul oheň a je to práve tento oheň Ducha horiaci v srdciach. Ušľachtilý olympíjsky oheň je iba jeho chabým tieňom. Je to plameň, ktorý neničí, ale buduje a v čase skúšky dáva odvahu. Zvláštnym znakom takto planúceho ohňa je to, že jeho následkom je vyčistenie vo vzťahoch. Prináša schopnosť neochabnúť a neklesať na duchu ani pri nepochopení, ba aj útoku od ľudí naokolo, možno aj od ľudí blízkych a dôležitých. Dáva zvláštne ovocie pokoja, ktorý pretrvá utrpenie tela i duše. Je to pokoj človeka, ktorý má pohľad stále upretý na Ježiša. A pre spojenie s Ježišom v jeho utrpení zostáva v očakávaní víťaznej ceny nekonečného večného života, ktorá mu patrí. Tento pokoj robí z ľudí skutočných víťazov…

júl 152016
 

Liturgické texty
Audio homília

Poznáte ikonu Andreja Rubleva „Trojica“? Kto vie len niečo málo o ikonách, tomu je známe toto dielo a rozumie, že toto zobrazenie troch okrídlených postáv je symbolom spoločenstva v Bohu, že zobrazuje Najsvätejšiu Trojicu. A pritom to nemáme nijako potvrdené, lebo ikonopisec Andrej Rublev nenapísal žiaden komentár, ktorý by to potvrdzoval. Vieme len to, že dielo bolo vytvorené pre kostol Svätej Trojice. Všetci komentátori, opäť bez odvolania sa na pôvodcu, tvrdia, že na obraze sú tri osoby, ktoré navštívili Abraháma a Sáru v jedno poludnie, keď v stane odpočívali pod Mamreho dubom. A nikde nie je potvrdené, ani to, že sa jedná práve o tento príbeh, ani to, kto sú osoby zhromaždené okolo stola. Vieme iba o príbehu Písma svätého, v ktorom Abrahám prichýlil troch okoloidúcich hostí a prejavil im takú úctu, že ich oslovoval – Pane.

O čo tu vlastne ide? Spoločenstvo akejsi záhadnej trojice osôb prechádza okolo stanu praotca viery Abraháma. Pútnici, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, že sami potrebujú, aby ich niekto obslúžil a pomohol im, sa počas krátkej hostiny sami stanú slúžiacimi a pomáhajúcimi. Oznamujú Abrahámovi a Sáre, že ich manželské spoločenstvo, ktoré dlhé roky nemalo najvytúženejší dar v podobe dieťaťa sa o rok rozrastie. A tak sa aj stalo.

Symbolické je to, že Pán navštívil Abraháma a Sáru v podobe troch anjelských osôb – teda v podobe troch Božích poslov sediacich okolo stola požehnania, ako to zobrazuje Rublevova ikona. Dôležité je to, že spoločenstvo Božej lásky sa skláňa k spoločenstvu ľudí putujúcich po zemi. Podstatné je to, že Boh sa vždy skloní k človeku, ktorý ho do svojho putovného príbytku – stanu – pozve. Nevyhnutné je to, aby sme sa aj my ľudia, v našich vzťahoch na zemi otvorili milostivému pôsobeniu Boha a vďačne prijali dary, ktoré nám dáva.

Boh požehnáva spoločenstvo muža a ženy darom dieťaťa aj dnes, veď ho požehnal Abrahámovi a Sáre, keď už nemali ľudskú nádej potomka splodiť. Boh žehná prirodzené ľudské spoločenstvo a chce, aby si ho človek zachoval. Boh žehná rodine muža a ženy. Ale Boh  každého človeka pozýva aj prekročiť jeho ľudské hranice a podieľať sa na spoločenstve pochádzajúcom od Boha.

Spoločenstvo od Boha zostupuje na zem a robí si príbytok medzi ľuďmi. Tak chápem tri osoby z ikony zjednotené stolovaním pri pokrme z baránka, ktorého Abrahám pre hostí starostlivo vybral zo svojho stáda. Hostina, ktorá sa tu koná, nepochádza od Abraháma a Sáry, ktorých postavy na diele vôbec nenájdeme. A načo aj, keď témou už nie je hostina, ktorú pripravili ľudia Bohu k nim prichádzajúcemu. Zámerom je ukázať Boha, ktorý svojou prítomnosťou medzi nami hostí nás ľudí. Preto baránok na mise uprostred stola nie je baránkom s malým, ale s veľkým „B“. Je Baránkom, ktorý na dreve kríža pripomenutého cez drevo Mamreho duba vykúpil svet. Prítomný je však nie len tento Baránok, ale aj Otec, ktorý túto hostinu nachystal a ktorý pozýva vo viere vystúpiť na vrch obety. Abrahám – vzor pre nás veriacich – na tomto vrchu prejavil iba ochotu odovzdať to, čo Boh Otec pre našu spásu obetoval naozaj, keď vydal na smrť svojho Syna, Ježiša Krista. A tak sa v prechodnom príbytku, akým je stan, môže sláviť hostina, ktorú pripravila tretia božská osoba, Duch Svätý. Jeho dielom posvätenia sa na zemi uskutočňuje to, čo budeme naplno sláviť až v trvalých príbytkoch, pripravených pre nás v nebi. Aj tie asi majú svoje zobrazenie v kamennej stavbe na Rublevovej ikone. A možno ešte skôr, ako by boli obrazom nebeského príbytku, sú obrazom spoločenstva Cirkvi, do ktorej sme vierou duchovne zrodení  a v ktorej môžeme prijímať duchovný pokrm sýtiaci náš nadprirodzený život. A to je prísľub Božieho života pre každého človeka, ktorý prichádza na svet. Objavujeme sa tu tak ako Izák v živote Abraháma a Sáry. Už nie len ako plod ich ľudského očakávania, ale aj ako plod Božieho milostivého navštívenia. Každý z nás je takým darom a každý z nás tu prítomných dostáva pozvanie živiť sa zo stola milosti, ktorý Boh pre putovanie človeka pripravil. Tento dar nedostali len naši prarodičia vo viere.

Aké dobré je, keď ľudia spolu vytvárajú spoločenstvo lásky, miestnu Cirkev, otvorenú pre požehnanie. V nej môže byť človek zúčastnený ako pomocník na Božej službe ľuďom tak, ako to v dnešnom druhom čítaní z listu Kolosanom chce uskutočniť aj Pavol: „dopĺňam pre jeho telo, ktorým je Cirkev; ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru… tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým“.

Aká krásna je moja spomienka na nedeľné obedy, kde sme boli spolu ako ľudská rodina, no zároveň ako spoločenstvo ľudí túžiace hľadať vzťah s Pánom. Čím väčšiemu počtu z vás, by som dnes doprial stolovanie s ľuďmi, uprostred ktorých prežijete ako vám poslúžil sám Boh. Nenechajte sa vyrušiť výčitkami Marty, ale ako Mária pokojne prijímajte z toho, čo vám Pán pripravil, lebo je to „lepší podiel, ktorý vám nebude odňatý“.

Dobrú chuť k obedu.

rublev zvýraznenie symbolov