Audio kázeň
Kam hľadí tvoja viera? Čoho, či vlastne koho sa túži dôverne dotknúť?
Ježiš kráča po ceste spásy do Jeruzalema, kde sa má obeťou lásky uskutočniť dielo záchrany človeka. Na tejto ceste vstupuje do niektorej dediny, ktorou môže byť ktorékoľvek, ba vlastne je ňou každé ľudské sídlo. Tam za ním prichádza desať malomocných. Sú to biedni ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Uvedomujú si to a preto sa už nehanbia pred všetkými ostatnými kričať a pýtať si milosrdenstvo. Táto ich žiadosť môže byť jednoducho volaním o pomoc, nemusí ísť nutne len o túžbu po uzdravení. Je to volanie vyplašenej ľudskej biedy, ktorú spomenutá pieseň tiež vedela vystihujúco vyjadriť slovami, že je: „Tam, kde zapadá slnko, nad priepasťou ľudských rán.“
Presne v takomto svete žijú malomocní, ktorí pomoc hľadajú a nájdu ju u Ježiša. Sú zjednotení spoločným nešťastím, hoci sú medzi nimi židia i samaritáni. A tí sa medzi sebou vo všeobecnosti neznášali. Napriek istej spriaznenosti sú samaritáni od židov odlišní národnostne, ale aj vierou a jej prežívaním, lebo ju nespájajú s chrámom a kultom v Jeruzaleme. Desať prosiacich úbožiakov, tak môže reprezentovať aj akúkoľvek rôznorodú spoločnosť a jej spoločenstvo. Títo ľudia predsa najprv prejavili zvláštnu poslušnosť voči Ježišovi, keď ho oslovili slovom „učiteľ“, čo robili iba jeho učeníci. Akoby tak vyznávali vieru v moc uzdravenia ponad hracie národov a náboženstiev. Ba aj ich ďalšie konanie je obdivuhodné, keď okamžite poslúchnu výzvu, aby sa išli ukázať kňazom. Nežiadajú jeho dotyk, či iné vonkajšie gesto uzdravujúceho pôsobenia, hoci podľa svedectva evanjeliových príbehov zvykol Ježiš konať svojím slovom v spojení s takýmito gestami. Uveria jeho slovu a plnia jeho príkaz, aby sa ukázali kňazom. Bolo totiž kňazskou úlohou potvrdiť úspešný uzdravujúci proces v živote malomocného človeka. Kňazi obhliadli toho, kto sa cítil uzdravený z malomocenstva a vyhlásili, že na ňom už niet žiadnych chorobných znakov. Preto sa potom mohol zaradiť späť do spoločenstva. Je teda pochopiteľné predpokladať, že tu deväť ľudí prijalo dobrodenie uzdravujúceho pôsobenia Ježišovej moci. Ostáva však otázkou, čo sa v živote týchto ľudí deje ďalej. Možno sa uspokojili s nadobudnutým telesným zdravím a s tým, že sa môžu vrátiť do spoločnosti ľudí spomedzi, ktorých boli vylúčení. Možno radšej zabudnú na svoju predchádzajúcu situáciu a zaradia sa do zvykov svojej skupiny. Židia budú opäť spolu pohŕdať samaritánmi a tí sa zlostným odmietaním odplatia židom prechádzajúcim ich krajom do Jeruzalema. Pocit, že sa vymanili z biedy a už nie sú odvrhnutí dá jedným aj druhým túžbu potvrdiť príslušnosť k ich skupine. V obave sa radšej pridajú k jej zlozvykom i nenávisti. Na Ježiša vedia zabudnúť i napriek tomu, čo pre nich vykonal.
Nie sme veľmi blízko tejto situácii? Nie sú naokolo mnohí, vyplašení ľudia, ktorí si veľmi túžia uchovať dojem, že sú čistí a na správnom mieste? Ustráchaní sa potom nechajú strnúť k pohŕdaniu alebo nálepkovaniu iných. Je to najjednoduchšie potvrdenie, že sú spojení so svojou skupinou. Nemusí to vôbec byť len skupina náboženská, všade sa nájdu akoby „kňazi“ i prostriedky, ktorými sa dá vyhlásiť, že patríš medzi očistených a teda tých správnych ľudí. Nezáleží na tom, že namiesto služby lásky pri ošetrovaní rán blížnych, sa stávaš už len ich sudcom. Možno blížnych vieš aj podľa ich národnosti rozdeliť na správne sympatických a tých, čo už pre ich pôvod budia odpor. V obavách sa túžiš dotýkať nejakej zástavy. Možno si nájdeš nejakú s krížom, alebo s dúhou, len nech je tak všetkým zrejmé, že sú pod ňou zhromaždení tí čistí.
To však nie je ten dotyk, ktorý (ťa) skutočne očisťuje.
Vtedy aj dnes je to Ježiš, ktorý v tomto všetkom ďalej kráča po ceste do Jeruzalema; do mesta, ktoré je centrom nábožnosti a služby Bohu. V ňom sa má naplniť dielo spásy. Ježiš sa touto cestou pevne rozhodol ísť, podľa Lukášovho evanjelia, už v deviatej kapitole (por. Lk 9,51). Teraz podľa sedemnástej (por. Lk 17,11) akoby len pokračoval vo svojom dávno prijatom rozhodnutí. On sa vybral stretnúť na ceste ľudí, so všetkými ich biedami. Skláňa sa nad priepasťou všetkých ľudských rán. Nezastaví ho nevďak. Vie o rozdelení nie iba rôznych sŕdc, ale aj o neistote z rozdelenia prítomného vo vnútri sŕdc jednotlivých ľudí.
Preto pozýva každého, aby urobil odvážny krok. Pravé očistenie dáva človeku odvahu, že prekročí svoju pozemskú skupinovú príslušnosť a odváži sa na osobné ďakovanie Ježišovi tak, ako to urobil jeden z desiatich uzdravených, ktorý bol samaritán. Pôsobenie Boha v Ježišovi presahuje viditeľné hranice zvyčajných prostriedkov milosti. Samaritán nepochádza z vyvoleného ľudu. Prichádza, aby pred Ježišom pokľakol a vyznal vieru, ktorá je osobnou dôverou. Vie byť nezávislá od chybného kráčania skupiny a nenasleduje nevďak iných. Ježiš sa tohto človeka dotkol a potvrdil, že ho uzdravila skutočná viera.
Akú vieru ukazujú, kroky môjho života? Smerujú k stretnutiu s Ježišom, ktorý uzdravujúcim dotykom prekonáva závislosť na bolesti ľudských rán?
Brat Ján Macej, kapucín