Audio kázeň
Na svete je pravdepodobne veľa ľudí, ktorí sa dnes modlia za ukončenie vojny na Ukrajine. Sám pápež František počas návštevy Kazachstanu na stretnutí s jezuitmi pôsobiacimi v ruskom regióne povedal: Prebieha vojna. Toto je svetová vojna. Môžeme jeho slová rozumieť v zmysle, že dnes už akákoľvek vojna má dopad na život obyčajných ľudí na celom svete. Možno by stálo za to sa opýtať, čo si ľudia predstavujú pri modlitbe za ukončenie vojny na Ukrajine. Možno jedni chcú víťazstvo Ukrajiny, druhí (ako ukázal nedávny prieskum na Slovensku) chcú víťazstvo Ruska. Ako sa na to díva Boh? Neviem na to odpovedať, ale predstavujem si to tak ľudsky, že sa tie naše modlitby navzájom bijú. Vedú akúsi vojnu aj v duchovnom svete a tak namiesto ukončenia vojny, vojna pokračuje.
Čo teda máme robiť? Máme sa prestať modliť za ukončenie vojny na Ukrajine? Určite nie. Ale skúsme sa inšpirovať prvým čítaním z dnešnej 27. nedele z proroka Habakuka. Aj on videl pred sebou pustošenie a násilie, vybuchujúce – vtedy nie bomby – ale napätia a zvady. A modlil sa za pokoj! Bez nároku na to, že by chcel Bohu radiť či rozkazovať, akým spôsobom má situáciu zachrániť. Možno pri tom pamätal na starodávnu múdrosť, ktorá platí aj v dnešnej postmodernej dobe. Pokoj je výsledkom procesu, na ceste ku ktorému potrebujeme: vieru, lásku a službu. Hovorí sa, že pokoj je ovocím služby. Služba ovocím lásky. A láska ovocím viery. O viere a službe hovorí dnešné evanjelium, poďme sa na to spolu pozrieť!
Na začiatku počujeme známu vetu: „Pane, daj nám väčšiu vieru.“ Lk 17,5. Posledné nedele sme hovorili o Božom milosrdenstve a o našom poslaní byť jeho svedkami. Máme neľahkú úlohu: prinášať Božie milosrdenstvo do sveta, v ktorom žijeme. Preto si myslím, že aj nám prichádza na myseľ to, čo Ježišovým apoštolom pred dvetisíc rokmi: Naša momentálna viera na takúto úlohu nestačí. Potrebujeme čosi viac…Apoštoli prosili o väčšiu vieru, lebo v tom videli riešenie. Ježiš im odpovedal tak, že dal vieru do súvislosti so službou. Akoby mierou viery bola ochota slúžiť. Akoby im a verím, že aj nám, chcel osvetliť vzájomnú súvzťažnosť viery aj služby.
Začnime teda vierou. Čo je to viera? V dnešnom svete sa ukazuje, že viera je najmä osobná skúsenosť s Bohom. Ale je dôležité s akým Bohom? Neprihováral sa nám Boh niekoľko posledných nedieľ ako Milosrdný Otec práve preto, aby sme hľadali takúto skúsenosť? Lebo len keď sa osobne stretneme s Bohom ako Otcom, ktorý je milosrdný, máme šancu správne pochopiť, ako Jeho milosrdenstvo prinášať do života. Ježiš poukazuje jednou vetou (o moruši presadenej do mora) na silu viery. Ktosi povedal, že rovnako ako prosíme o náš každodenný chlieb v modlitbe Otče nás, tak by sme každý deň mali prosiť aj o dar viery. Aj vieru treba živiť každý deň modlitbou. Každý deň teda môžeme prosiť o pokrm a vieru. Dve nevyhnutné mohutnosti na usporiadanie života v Božom kráľovstve. Napadá ma, či tu niekde nevznikla ako analógia tá dualita, ktorá stačí na usporiadanie života v svetských kráľovstvách a teda: chlieb a hry…? Ale to by chcelo dlhšie premýšľanie. Vráťme sa späť k radostnej zvesti.
Ježiš po vete o presadenom strome do mora hneď hovorí o službe. Možno aj preto, že dobre rozumel tomu, ako sa dáv viera využívať pre svoje osobné potreby a pre svoj prospech. Žiť vieru, aby mne dobre bolo. A preto hovorí príklad o službe, o sluhovi a pánovi. Aby nám pri tomto príklade pána a sluhu mohla prísť na um Ježišova prelomová veta: „Ja som medzi vami ako ten, kto obsluhuje.“ Či to nie je evanjelium? Zvesť, že ten najvyšší Pán, akého si len vieme predstaviť, k nám prichádza ako Pán, ktorý obsluhuje? Pán, ktorý nám dáva príklad. Pretože nás miluje. Naozaj sa to nedá bez lásky. Nedá sa vykročiť zo svojho postavenia, zo svojho úradu či hodnosti alebo aj zo svojej pravdy ku bratovi a sestre v núdzi do služby bez toho, aby sme milovali. Bez lásky sa dá celkom dobre posudzovať, kritizovať, napomínať, odsudzovať. Ale slúžiť a slúžiť nezištne, lebo takýto typ služby dnešné evanjelium ponúka ako meradlo viery, na to treba milovať a veriť. A tu vidíme aj oveľa širšiu perspektívu, ktorou je nenáboženská viera. Ľudia žijú zo svojej viery. Takouto vetou končí dnešné prvé čítanie… Určite by mal byť rozdiel medzi vierou v seba, či v človeka a vierou v Boha. A teda aj rozdiel medzi mierou nezištnej služby človeka človeku. A myslím, že to aj všetci vidíme, keď hovoríme o politike, či zdravotníctve, školstve alebo aj ešte o niečom inom.
Na službu, aj tú nezištnú dolieha mnoho pokušení. Spomeniem dve: pokušenie vlažnosti a pokušenie prepracovanosti. Teda, keď sa naše srdce stane vlažným, keď stratíme oheň pre službu, keď žijeme stále viac pre seba, keď rátame percentá, koľko ešte a koľko už nie. Teda akási pasivita života. Udržiavanie toho, čo bolo.
A na druhej strane keď sa nám služba stane cestu k našej úspešnosti, významnosti, prestíži. Môžeme slúžiť ale mentalita pána je to, čo nás motivuje. Chceme z toho niečo vyťažiť, čakáme ocenenia, tituly, slávu a moc či vplyv. Modlím sa za seba, aby som vedel odolávať a ďakujem za spoločenstvo viery za cirkev, ktorá mi je v tomto dobrým a vzácnym zrkadlom.
Na záver príklad, ktorý hovoril pápež František. Život je ako vzácny koberec. Koberec sa tká a na to je potrebná osnova nití rozličných farieb aj hrúbok. A potom je člnok s niťou, ktorý sa prepletá pomedzi tie nite; a krosná, ktoré to všetko držia a dávajú dokopy. Tou osnovou je naša služba, možnosti ktoré sú dané okolo nás cez ľudí, ktorí tvoria náš svet. A tým člnkom s niťou, ktorý sa pohybuje, je naša viera. A tak vzniká koberec, ktorý je vzácny, nesie v sebe obraz, ktorý len pomaly vystupuje zo spleti životných osudov všetkých nás. Každý človek je potrebný, má svoje miesto. Každý sme vzácny v tomto Božom projekte.
Na záver aj ja znovu prosím a ak chcete pridajte sa: Pane, daj mi väčšiu vieru a veď moju službu.
Dominik Markoš, farár na Sliači