Audio kázeň
Hriech je vždy zlo a veľká tragédia. Náš rozum a náš cit pre spravodlivosť nám však hovoria, že je rozdiel zhrešiť a zhrešiť… Je rozdiel povedať v slabosti niekomu niečo nepekné, a je rozdiel niekomu v hneve ublížiť, alebo niekoho zabiť. Vždy je to hriech, ale veľkosť viny je kvalitatívne rozdielna. Múdry človek by mal toto brať do úvahy a tých naozaj ťažkých previnení by sa mal obzvlášť úzkostlivo chrániť.
A ktoré sú to tie najstrašnejšie hriechy? Vieme, že hrešiť sa dá myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Z tých posledných sa asi najmenej spovedáme, ale zdá sa podľa Božieho slova, že prekvapivo tieto sú tie najhoršie a že oni budú rozhodovať o našom večnom osude. Spomeňme si len na podobenstvo o poslednom súde… Tam Pán zavrhuje tých, ktorí mu nedali najesť, keď bol hladný, nedali napiť, keď bol smädný… A naopak, odmeňuje tých, ktorí tak urobili.
Potvrdzuje to i podobenstvo z dnešného evanjelia. Boháčovi, ktorý zostal za neprekonateľnou priepasťou mimo raja sa nevyčíta, že by robil zlo, že by bol nepoctivý, že by bol bezbožný… Vôbec nie. Jeho vinou bolo len to, že nepomohol Lazárovi, ktorý to veľmi potreboval, a pritom mu bol tak blízko.
Toto veľmi zaujímavé podobenstvo hovorí Pán Ježiš dnes nám. Boháč v ňom, na rozdiel od Lazára, nemá meno. Mať meno v tradícii blízkeho orientu je čosi podstatné, vyjadruje človeka, jeho identitu. Spomeňme si, že pojem nesmrteľnosti v antike súvisel s menom. Dokiaľ ľudia vyslovujú tvoje meno, dovtedy existuješ. Aj náhrobky si stavali vedľa ciest, kadiaľ ľudia prechádzali a a čitali tam vytesané mená. A najhorším trestom bolo, keď sa rozhodli vymazať niekoho meno a tak ho vytesali preč z náhrobku, zo všetkých pamätníkov a vymazali z kníh… Teda skutočnosť, že boháč nemá meno, vyjadruje aj súd nad kvalitou jeho existencie… Nie to viditeľné, luxusné šaty, bohatý dom, veľké hostiny nám vyjavujú pravdu, koho to máme skutočne pred sebou, ale absencia mena, zatiaľ čo žobrák spred brány meno má…
A možno boháč nemá meno, aby sme sa s ním mohli všetci ľahko stotožniť. Asi nám to nie je samozrejmé, lebo v duchu proletárskych tradícií sa zvykneme ľahko stotožňovať skôr s tými chudobnými. Ale verte mi, všetci sme boháčmi… Máme obrovský kapitál, ktorý treba správne investovať. Už len to že si je obrovské hohatstvo, zatiaľ čo okolo nás toľkí trpia opustenosťou… Máš dve uši, zatiaľ čo toľkí okolo nás sa cítia nevypočutí. Máš ústa, ktorými môžeš potešovať, poučovať, napomínať. Máš vieru. Máš čas. Nehovor, že si chudobný…
Žobrák sa volá Lazár. Lazár v preklade znamená „Boh pomáha“. Bol Božím darom pre boháča, neoceniteľnou Božou pomocou. Stačilo tak málo… O šťastí a nešťastí rozhodujú naozaj maličkosti. Všimnime si, že Lazárovi by stačili k spokojnosti odrobiny z boháčovho stola, boháčovi v pekle by zase stačila kvapka vody z Lazárovho prsta… Maličkosti nepodceňujme.
Prečo sa tak málo spovedáme zo zanedbávania dobra? Z nerozumnosti a aj preto, že si to najčastejšie ani neuvedomujeme, že hrešíme. Boháč denne hodoval, tým sa zamestnal a tým aj otupil svoje duchovné zmysly. My robíme čosi podobné . Hromadením zážitkov a všetkým tým, čo nahrádza ozajstné vzťahy… hodinami strávenými pred počítačom, mobilom, pred televíznymi programami pochybnej kvality, liekmi a omamnými látkami, našimi domácimi zvieratkami… a tak ďalej.
V Kláštore pod Znievom je občianske združenie Dobrý pastier, kde ľudia bez domova nachádzajú prijatie, strechu nad hlavou a čosi ako domov. Už k tomu patrí asi pätnásť domov, v ktorých sa pomáha viac ako šesťsto najbiednejším. Kňaz Vladko Maslák hovorí o začiatku tohto diela takto: Bolo to na spomienku na sv. Vincenta de Paul, ktorý za svojho života veľmi pomáhal chudobným. Kňaz Vladko mal rannú svätú omšu, na ktorú sa svedomite pripravil a tým svojim niekoľkým poslucháčom s veľkým zápalom hovoril, ako je dobré pomáhať chudobným, ako nás títo môžu priviesť k Bohu. Hovoril tak pekne, že až samému sa mu to páčilo a mal z toho dobrý pocit. Potom počas dňa šiel do okresného mesta čosi vybaviť. Keď šiel okolo jedného parku, uvidel tam na lavičke dvoch bezdomovcov. Pristavil sa pri nich a porozprával sa s nimi. Boli pripití, špinaví, veľmi smrdeli a jeden z nich mal čerstvú zlomeninu ruky, ktorá mu tú ruku viditeľne zdeformovala. Bolo mu ich ľúto, inak pomôcť nevedel, len že vybral pár peňazí a dal im ich. Potom šiel ďalej a zastavil sa až večer pri modlitbe a obvyklom spytovaní svedomia. Ako si ten deň opätovne prehrával, spomenul si aj na svoju kázeň o chudobných. Potom si spomenul na tých dvoch bezdomovcov a začal mať veľké výčitky svedomia. „Pekne som o chudobných kázal, ale v praxi ako som sa vyznamenal? Zlyhal som. Za tie peniaze si kúpia len ďalší alkohol, na chvíľu zabudnú, ale tá ruka sa mu týmto nezahojí…“ Bolo to až také silné, že hneď sadol do auta a vybral sa ich hľadať. Peniaze na alkohol zafungovali a tak ich našiel na tej istej lavičke. Toho zraneného naložil do svojho auta a zobral ho do nemocnice. Tam mu ruku ošetrili a zistili, že má aj horúčku a zápal pľúc. Tak mu dali aj antibiotika a prepustili ho. Kňazovo svedomie mu vravelo: „V takomto stave ho nemôžem pustiť na ulicu.“ A tak ho vzal k sebe do fary, umožnil mu sa vykúpať, dal mu čisté šaty, nakŕmil ho a ten človek už od neho neodišiel. Zakrátko boli dvaja, potom traja a keď ich už bolo osem, zasiahol pán biskup a povedal mu: Ty tu máš tých bezdomovcov, ja mám v Kláštore opustený objekt, s ktorý, si neviem rady, choďte tam, tam je toľko priestoru, že sa tam môžete naháňať. Prišli tam, začali to opravovať a na prvé Vianoce ich už bolo 50, na ďalšie 100, no a za pätnásť rokov sa to rozrástlo na obrovské dielo.
Čo by sa stalo, keby vtedy nepočúval svoje svedomie, alebo by neposlúchol? Asi nič. Žil by ako dovtedy a dnes by bol kláštor, i ostatné budovy opustený, asi viac schátraný…
Vráťme sa k evanjeliovému podobenstvu…
Vo večnosti medzi boháčom a šťastím bola neprekonateľná priepasť. Tá bola dlho prehlbovaná. Viete, čo je tou priepasťou? Čas. Každá príležitosť na dobro je jedinečná, jednorázová a neopakovateľná. Už sa k nej nemožno vrátiť. Hrôza pekla spočíva zrejme v tom, že uvidíme, čo všetko mohlo byť, čím všetkým sme mohli byť, keby sme vtedy prijali ponúkanú pomoc Božiu vo forme príležitosti na dobro. Ale neprijali sme a tak sme vyhĺbili priepasť.
Čo sa s tým dá robiť nám hovorí otec Abrahám v podobenstve: „Majú Mojžiša a prorokov, tých nech počúvajú.“ Áno, žiť s Božím slovom, to je tá cesta.
Aj príklad kňaza Vladka Masláka nám to ukazuje. Ráno v Božom Slove hľadal inšpiráciu, keď sa pripravoval na kázeň. A večer sa pri spytovaní svedomia k nemu vrátil, keď si kontroloval, ako to počuté Slovo žil. Našťastie prešiel od premeškanej príležitosti na dobro krátky čas, priepasť ešte nebola uzavretá. Našťastie pre neho, našťastie pre tisíce bezdomovcov, ktorým za toľké roky pomohol. A našťastie aj pre nás, ktorí sa od neho môžeme inšpirovať.
Zanedbanie dobra je hrozný hriech. Trénujme sa vo využívaní príležitostí na dobro. To je ako by sme premieňali na góly tie nahrávky, ktoré nám Pán vypracoval.