29. nedeľa cez rok C

Audio kázeň

 V jednom vtipe sa sťažuje manželka svojmu mužovi: „Ty ma už nemáš rád? Už sú to celé roky, čo si mi nepovedal, že ma ľúbiš…“ On jej odpovedal: „Počuj, ja som ti to povedal raz, a keby sa na tom niečo zmenilo, tak ti dám vedieť.“

Sú veci, ktoré naozaj nestačí povedať raz. Práve naopak. Práve také „Ľúbim ťa!“ treba opakovať podľa možnosti často, veľmi často, a to nie len slovami, ale aj skutkami, gestami, postojmi. Nie preto, aby sme uistili toho druhého, ani nie preto, aby sme presvedčili sami seba, ale každé vyznanie lásky je ako polienko, ktoré vložím do pahreby vzťahu a láska sa ním rozpaľuje, živí…

Podobne je to s modlitbou veriaceho človeka. Dnešné evanjelium náš učí, že sa treba „stále modliť a neochabovať“. Teda nie je pravdou ten žart: Viete, prečo má Pán Boh tak rád ateistov? Lebo tí ho toľko neotravujú. Práve naopak, Pán Ježiš nám predstavuje Nebeského Otca ako niekoho, kto chce byť prosený, stále a bez ochabovanie, volaním dňom i nocou. Chce byť prosený, ale nie z malicherných dôvodov, ako to vieme robiť my ľudia, aby sme iným ľuďom ukázali našu veľkosť a dôležitosť. On chce byť veľa prosený z veľkej lásky k nám. Chce byť prosený, pretože my to veľmi potrebujeme.

Načo hovoriť niečo Bohu, ktorý všetko vie? Naozaj nestačilo by len obmedziť modlitbu na vetu: „Pane Bože, veď ty vieš!“?

V modlitbe Pánu Bohu vyjadrujeme, po čom túžime. Schopnosť túžiť je jedinečná ľudská vlastnosť. Možno si to neuvedomujeme, ale na tomto svete naozaj túžiť dokáže len človek a je to čosi vzácne, v tom sa podobáme na nášho Stvoriteľa. Je to veľká vec a vzácny Boží dar. Aj v schopnosti túžiť sa podobáme Bohu, na obraz ktorého sme boli stvorení. A žiaľ, aj toto sme schopní pokaziť. Je pomýlená predstava, že človek sa stáva duchovným a naozaj nábožným, až keď sa oslobodí od všetkých svojich túžob a už nič nechce. To je ideál v niektorých východných spiritualitách, možno v budhizme. U nás je opak pravdou. Zbaviť sa túžob znamená odľudštiť sa. Všimnime si, aký obmedzený je svet túžob u alkoholikov, alebo drogovo závislých. Ako málo majú oni ambícií, ako málo im stačí. Alkoholik povie ľuďom, ktorí mu chcú pomôcť: „Ja viem, že to so mnou myslíte dobre, ale nechajte ma, mne to vyhovuje, mne to takto stačí.“ Zabíjame v sebe našu schopnosť túžiť návykovými látkami, ale nie len nimi. Vyplňujeme prázdnotu našej nenaplnenej existencie povrchnými zážitkami, či už reálnymi, alebo tými virtuálnymi. Len ten, kto sa neuspokojí s málom, kto vie túžiť, kto dokáže snívať, môže v živote niečo dosiahnuť. Koho túžby zakrnú (ako sa to stáva so svalstvom bez pohybu), ten len prežíva, alebo duchovne hynie.

Dobrou, vytrvalou modlitbou živíme v sebe schopnosť túžiť, našu túžbu rozpaľujeme. A na takúto modlitbu si treba nájsť čas, veľa času, je to vynikajúca investícia. Nie Boh potrebuje našu modlitbu, my ju potrebujeme.

Dobrou a vytrvalou modlitbou veriaci ľudia svoje túžby nielen živia, ale si ich aj usporiadavajú a zušľachťujú. A to je cesta ku šťastiu, ktoré pre nás chce náš milujúci Nebeský Otec.

Môžem sa modliť aj o veľa peňazí, o výhru v lotérii alebo o skvelú kariéru. A bolo by nám to blízke, Ale je to ozaj čosi, čo nás privedie k šťastiu?

Spomínam si, že keď sme boli na púti v Mexiku a presúvali sme sa autobusom krajinou, náš vynikajúci sprievodca nám na jednom mieste vysvetľoval, že údolie, ktoré obchádzame, sa vyznačuje dosť veľkou chudobou. Nie je tam ani elektrika, ľudia sa obliekajú skromne a venujú sa primitívnemu poľnohospodárstvu a nemajú skoro nič z toho, za čím sa my naháňame v snahe po šťastí. Žije tam však jeden indiánsky kmeň, ktorý žije na naše pomery extrémne chudobne, ale viaceré sociologické štúdie preukázali, že práve títo patria k najšťastnejším ľuďom na planéte.

A ak by sme aj nechceli uveriť primitívnym indiánom pre ich geografickú a kultúrnu vzdialenosť, môžeme sa pristaviť pri jednej sociologickej štúdii, ktorá bola nedávno zverejnená jednou univerzitou a bola robená v našej „západnej“ spoločnosti. Robili prieskum u väčšej skupiny mužov okolo 35 rokov a skúmali úroveň prežívaného šťastia v závislosti od hodnotovej orientácie ich sociálnej skupiny. Ľudia zo skupín, ktoré skôr boli orientované na zisk a peniaze prežívali oveľa menej pocity, ktoré nazývame šťastím, ako ľudia zo skupín, čo uprednostňovali iné hodnoty.

Sám som mal raz takúto milú skúsenosť. Pri istej príležitosti som sa rozprával s jednou naozaj starou pani. Bola to taká klasická starká so šatkou na hlave a tvárou pokrytou hustou vzorkou hlbokých vrások. Z očí jej žiarila dobrota. Hovorila mi o mnohých veciach. A keď videla, že sa zaujímam, vybrala fotku malej drevenice. Povedala: Tento domček sme si ako mladí postavili s mojim mužom. Môžem čestne povedať, že v ňom nebolo nič ukradnutého. Ani jeden klinček, čo by sme si poctivo nekúpili. A hoci sme žili veľmi skromne, prežili sme v ňom nádherný a šťastný život, ďakujem za to Pánu Bohu.“

Dobrá modlitba nemá presviedčať Boha, aby zmenil svoje rozhodnutia podľa nášho želania, ale má meniť, obracať nás. A aké je to ťažké!!! Preto nás Pán Ježiš učí, že sa máme stále modliť a nikdy neprestávať a volať k Nebeskému Otcovi dňom i nocou.

Jadrom tejto modlitby má byť vrúcna túžba: „Buď vôľa tvoja!“, a jej ovocím Božie kráľovstvo. Aby Pán v nás našiel vieru, keď príde.