Audio kázeň
Možno chodíte do kostola, ktorý je z tých dávno postavených. U nás je gotický kostol s krásnou rebrovanou klenbou vo svätyni. Kedysi tam viselo večné svetlo zavesené zo stropu; dnes tam zostal po ňom nenápadný otvor. Podobne v lodi kostola je otvor, z ktorého takmer určite kedysi visel luster, ktorý najskôr sviečkami a potom keď prišla elektrika tak žiarovkami osvetľoval priestor a ľudí.
Skúsme si predstaviť, že by niekto vyšiel na povalu, cez ten otvor by dolu spustil lano a povedal by ľuďom, že kto sa po tom lane vyšplhá až hore, bude spasený. Skúšam si predstaviť niektorých mojich miništrantov, ktorí chodia loziť na skaly ako to relatívne ľahko dávajú. Niektoré úseky aj bez pomoci nôh. Potom prichádzajú tí, čo majú slabé ruky, len sa zavesia a hneď po chvíľke sú naspäť na zemi. A potom skúsim ja; ako človek trochu trénovaný by som to myslím za pomoci nôh nejako dal. Ale potom prichádzajú skúsiť ďalší a krúti sa im hlava. Mnohí sa už medzitým nenápadne z kostola vytratili, aby sa nemuseli konfrontovať pre nich s nemožnosťou tejto požiadavky. Ďalší šomrú a sú nahnevaní….
A určite si viete tento obraz ďalej dotvárať aj sami, nielen pre seba ale aj pre druhých. Prečo dnes začínam takýmto bizarným obrazom? Lebo je dnes misijná nedeľa. Poslaním Cirkvi je ohlasovať radostnú zvesť, evanjelium o spáse. A tak sa na základne dnešného evanjeliového príbehu, ktorý rozpráva Ježiš cez evanjelistu Lukáša o farizejovi a mýtnikovi zamýšľam: akého Boha ohlasujem svetu, ktorý je okolo mňa? Či už som bol niekde na misiách v zahraničí alebo aj na Slovensku, ktoré sa tiež znovu stáva misijným územím.
Máme pred sebou príbeh dvoch ľudí, ktorí sa prišli do chrámu modliť. Na začiatku nevieme, čo je cieľom ich túžby rozprávať sa s Bohom. Dozvedáme sa to až potom, keď obaja otvoria ústa. Jeden z nich je veľmi nábožný. Patrí do spoločenstva tých, ktorí si hovoria „farizeji“ teda oddelení. Je to ten, ktorý sa odlišuje od ostatných aj tým, že veľmi dôsledne až prehnane dodržiava všetky príkazy zákona, pre istotu aj tie, ktoré ani neboli dané. Zosobňuje prikázanie, ktoré je napísané v zákone: „Buďte svätí ako som ja svätý“. Je to svätosť, ktorá je vnímaná ako výstup k Bohu. Čím viac zásluh, tým bližšie k tomu pomyselnému stropu. Farizej je ten, ktorí si uvedomuje, že on to dáva a dáva celkom dobre. Naproti tomu je tu množstvo ľudí, čo to dáva oveľa menej, alebo takmer vôbec, pretože je to poriadne náročné. A tí čo to nedávajú zostávajú pozadu, alebo sú vylúčení ako napr. aj ten mýtnik, ktorý sa tu na potvoru prišiel modliť práve v tom istom čase ako farizej. Ktovie, možno mu aj tú jeho dnešnú modlitbu pokazí…Obraz boha, ktorý má farizej je obrazom boha pre ktorého sú dôležité zásluhy jednotlivých ľudí. A tak si ich vo svojej modlitbe pripomína a teší sa z nich a svojím spôsobom ich pripomína aj bohu, keby náhodou chcel na ne zabudnúť.
A potom je tu ešte ten mýtnik, ktorý sa tiež prišiel modliť do chrámu. On je človekom, ktorý je po krk ponorený v hriechu. Vidí vpredu to visiace farizejovo lano, ktoré siaha až do „nebies“ a vie, že nemá šancu. Preto stojí vzadu. A nakoniec aj on otvára ústa a počuli sme, že hovorí nesmelo vetu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Vie, že nemá žiadne zásluhy, ale má obraz boha, ktorý svoj vzťah k človekovi nebuduje cez zásluhy ale cez to, že človek Boha potrebuje.
A teraz by malo prísť rozuzlenie, ktoré ponúka samozrejme Ježiš a je v dnešnom evanjeliu. Ale ešte skôr, než k nemu prídeme, chvíľu sa zamyslime na sebou a naším obrazom boha. Ako ja Boha vnímam? Je aj pre mňa Boh niekde hore a ja sa musím k nemu dostať? A tak si hľadám napr. aj nejaké lano, po ktorom by sa dalo hore k Bohu a jeho majestátu vyliezť? Alebo si staviam rebrík zo svojich oporných bodov, ktorými sú modlitba, pôst, skutky dobročinnej lásky, čítanie Božieho slova, sviatosti, spoločenstvo a po tomto rebríku sa šplhám čoraz vyššie? A o takomto Bohu vydávam svojím životom svedectvo? Neoddeľuje aj mňa moja túžba po svätosti až príliš od mnohých ľudí, ktorí sa v mojich očiach celkom nenápadne alebo niekedy aj v priamom prenose stávajú posudzovanými, odmietanými či hodnými opovrhnutia? To je mnoho otázok o ktorých v týchto dňoch rozmýšľam.
Ale teraz prejdime k Ježišovmu rozuzleniu. Na prekvapenie všetkých hovorí, že ten, ktorý bol ospravedlnený, ináč povedané dostal sa na poriadok s Bohom nebol farizej ale mýtnik. Nebol ten, ktorý mal vynikajúcu reputáciu a odporúčania svojich zásluh ale hriešnik, ktorý mal akési tušenie, že Boh príde vtedy, keď ho človek potrebuje. Možno sa farizej vrátil domov a ďalej sa hral na ospravedlneného pred sebou aj pred tými, ktorí hrali túto hru spolu s ním. Možno sa mýtnik vrátil domov a nedokázal v ten deň zavesiť na klinec svoje výnosné aj keď zradcovské povolanie. To ale našťastie nemusím riešiť. Mojou úlohou je skôr to, ako naložím s radostnou zvesťou, ktorú priniesol Ježiš. Ten, ktorý sa z majestátu Božej svätosti spustil po lane vtelenia dolu na zem medzi nás ľudí a potom to lano zhodil dolu a povedal ľuďom: nemusíte šplhať za Bohom kdesi do výšav. Boh sa rozhodol bývať medzi ľuďmi. Vždy to tak bolo od stvorenia sveta a vždy tak tak aj bude. Môžeme ho stretnúť všade, kde sa ohlasujem jeho slovo, v každom človeku sa skrýva, aj v spoločenstvách, ktoré sa snažíme vytvárať. Vie, že ho potrebujeme, preto tu zostal. Nijako to neznižuje náročnosť, ktorá povstáva vtedy, keď sa stretám s Jeho svätosťou. Ale zažívam, že nepotrebuje moje zásluhy aby bol voči mne milosrdný. Lebo vie, že jeho milosrdenstvo je v mojom živote potrebné ( a teraz to poviem tak žalmovo: naveky.) alebo to poviem po ľudsky je potrebné každý deň, do konca môjho života.
Prajem ti, aby si dnes prišiel na stretnutie s Bohom do chrámu a odišiel ospravedlnený.
Dominik Markoš, farár na Sliači