Audio kázeň
Naše očakávania (asi, určite) ovplyvňuje to, v akej situácii sa nachádzame.
Iné je čakanie na meškajúci rýchlik u toho, koho potom zo stanice autom odvezú až domov, než aké by bolo u niekoho, kto neskoro večer asi nestihnete posledný spoj, ktorý ho môže dopraviť do jeho cieľa. Niekto dnes očakáva s veľkou obavou zmenu sumy účtov prichádzajúcich na zaplatenie v najbližšom splátkovom termíne. Niekto čaká na dôležité vyšetrenie, či už operáciu, ktorá sa dlho odkladá a jeho choroba sa zhoršuje a utrpenie predlžuje. Niekto čaká na pomoc v núdzi: niektorí vo vlastnej krajine a niektorí ju musia hľadať v inej. Niekto túžobne očakáva pád vlády a iný zas hlavne chce, aby neskončili zmeny v spravovaní štátu, ktoré pri nej pokračujú. Niekto chce a očakáva zmeny v krajine, aby sa viac prispôsobila zvykom v iných štátoch a ďalší s obavami hľadí na dianie inde, ktoré akoby vôbec nerešpektovalo očakávania domáce. Niekto sa nezaujíma o verejné záležitosti, lebo im nevie porozumieť. Iný na ne nemá čas, lebo čakal znovuotvorenie obľúbeného miesta pre svoj relax a zábavu. Aj preto ma fascinuje adventné pozorovanie ľudí obkolesujúcich stánky na námestí. Nazývame to zvyčajne Vianočné trhy (teraz dva roky neuskutočnené!) napriek tomu, že sú otvorené celý advent. Od začiatku Vianoc bývajú stánky väčšinou už zatvorené.
V tomto stále rýchlejšom pozorovaní kolobehu udalostí, opakujúcich sa i nových, vieme, že nás budú sprevádzať malé očakávania, na ktoré je tiež správne si nájsť čas. Budú však pred nami i tie vzdialenejšie a väčšie, až presahujúce hranicu toho, čo očakávať vieme. Ľudský život je a aj stále bude zložený z očakávaní, počnúc od tých malých a bezprostredných, po tie najväčšie. Ak by však bol iba súčtom tých, ktoré si vieme odôvodniť, strácal by život zmyslel. Je teda nutné, aby sme sa učili hodnotiť dôležitosť a potrebu ich naplnenia, či oddialenia i opustenia. Tak môžeme spoznávať, čo a ako máme robiť, aby náš život zmyslom naplnili dôležitejšie očakávania. Ba to najdôležitejšie.
Čo prezrádzajú o nás a o našom svete naše očakávania?
Evanjelium na Tretiu nedeľu Adventu ukazuje, ako prorok Ján vo väzení (tiež) čaká, čo sa udeje. Vie, že je pre vrchnosť – ba pre život samého vládcu – nepohodlným kritikom, ktorý si ale o umlčanie koledoval a nenechal si dohovoriť. Hoci ho vládca Herodes Antipas zatiaľ dal do väzenia, nie je vylúčený ani dnes už bežne neočakávaný a v súdnych systémoch väčšinou neprítomný, najvyšší trest smrti. Herodesovi Ján vytýkal spolužite s manželkou jeho brata, ktorou bola Herodias. Ona v tomto období čaká na príležitosť dať Jána zabiť, aby sa zbavila nepohodlnej verejnej kritiky svojej situácie. Vieme, že čoskoro sa takej príležitosti dočká, keď Herodes pre sľub jej dcére, Salome, musí byť pripravený urobiť čokoľvek. Aj splniť neočakávanú úlohu dať zabiť Jána, ktorého chcel iba mať pod kontrolou, vo väzení.
Isté je však o Jánovi to, že aj tam, vo väzení sa jeho verejne známe čakanie nezmenilo. Čakal príchod Mesiáša. Toto túžil vedieť a iba túto otázku prostredníctvom svojich učeníkov kladie Ježišovi: Naplnilo sa naše očakávanie Mesiáša? Si ten, ktorý má prísť? Pre Jána nie je dôležité, či z jeho príchodu vyplynú výhody pre neho samého. Nepýta sa, či tento fakt zmení politickú situáciu a vyslobodí ho z väzenia. Márnosť alebo oprávnenosť svojho očakávania nespája s okamžitou ochranou pre situáciu svojej zraniteľnosti vo väzení, či pre nejakú inú výhodu. Nič také, čo by mohlo pozitívne ovplyvniť jeho biedne postavenie nechce vedieť a dokonca ani jeho učeníkov nenapadne od Ježiša nič také žiadať. Ani Ježiš žiadnu takúto útechu Jánovi neposiela. No nemyslím si, že by mu na Jánovi nezáležalo, skôr naopak. Veľmi si ho váži, a preto mu dáva odpoveď, ktorá je pre neho najväčšou útechou. Cez učeníkov Jánovi odkazuje, aby si dobre všimol, že sa dejú dlho očakávané veci, ktoré o príchode Mesiáša predpovedali proroci. Niečo z týchto predpovedí sme počuli v prvom čítaní nedele, ktoré bolo z tridsiatejpiatej hlavy knihy proroka Izaiáša.
Prečo som žil? Napĺňa sa to najdôležitejšie, k čomu v živote smerujem? Aké je to očakávnie?
Ján videl v oznámení príchodu Mesiáša k svojmu vyvolenému ľudu zavŕšenie svojho poslania. Vo svojich očakávaniach postupne vedel robiť poriadok podľa Božích kritérií. Spoznal, že malé očakávania života musia ustupovať významnejším a že všetky očakávania v živote majú zmysel, ak sa učíme dávať im ten priestor a čas, ktorý im patrí. A stávajú sa zmysluplnými, ak nás privedú k poznaniu, že je tu najväčšie očakávanie, ktoré sa celé do obzoru nášho života ani nezmestí. Pre plnosť ľudskosti je nutné otvoriť sa očakávaniu, ktoré presahuje obmedzené ľudské hranice.
Počas slávenia tejto nedele sme Jána Krstiteľa zastihli, keď je na konci všetkých svojich iba ľudských očakávaní a stojí na prahu toho čakania, ktoré presahuje hranicu pozemského života. Všetky ľudsky užitočné očakávania dáva bokom nie preto, že by mu na ľudskom živote nezáležalo. Považuje ho za zmysluplný, a preto vidí, že jeho menej dôležité očakávanie má ustúpiť významnejšiemu. Ježišova odpoveď, s ktorou za Jánom do väzenia poslal jeho učeníkov je svedectvom o Jánovej zrelosti. Je pripravený na príchod Pána. Splnil nie iba svoje poslanie oznámiť jeho príchod iným. On osobne dozrel tak, že to, čo sa deje okolo neho svedčí o naplnení prorockých očakávaní na jeho živote tak ako sa napĺňali už aj na živote Ježišovom. On je svedkom svojou pripravenosťou nechať Boha, aby z jeho života urobil pre ľudí také znamenie, aké sám chce. V tomto očakávaní sa pripodobnil Mesiášovi, ktorý prijal Otcovu vôľu a spečatil lásku smrťou. Svedectvo o tejto podobnosti už nepatrí ušiam Jánových učeníkov. Preto až po ich odchode zhromaždený ľud počuje od Ježiša o najväčšom prorokovi zo všetkých prorokov. Už nepotrebuje, aby sa Ježiš postaral o jeho pozemské túžby, lebo Ján sám túži, aby bolo splnené iné jeho očakávanie.
Keď Ježiš vyzdvihuje jeho úlohu, zároveň tým poukazuje na veľkosť Mesiáša, ktorého príchodom sa začína uskutočňovať kráľovstvo nebeské. To je neporovnateľne významnejšia skutočnosť, ktorá presahuje všetko to veľké, čo ľudia doteraz poznali a čakali tu na zemi. Príchod vládcu tohto kráľovstva je tou najvýznamnejšou udalosťou dejín. V nich je Advent takým obdobím, ktorým kresťania čakajú príchod Ježiša Krista, Mesiáša. Preto sa tento čas končí slávnosťou Narodenia Pána, dňa 25. decembra. Zároveň je to odkaz čakať aj na jeho predpovedaný druhý príchod, spájaný s koncom pozemských čias, nazvaný parúzia. Aj ten kresťanom pripomína táto adventná nedeľa v inom čítaní, ktoré je z Jakubovho listu (por. Jak 5,7-10). Kým sa však udeje dejiny završujúci príchod Pána, mnohí ľudia končia svoje pozemské putovanie. A napriek akokoľvek veľkým túžbam, ktoré si splnili v tomto svete, ostáva otázkou, či môžu čakať vstup do kráľovstva nebeského. Tam je aj ten najmenší, väčším, než ktokoľvek z ľudí. O Jánovi Krstiteľovi vieme, že jeho život už úplne ovládlo toto očakávanie. Ježišov konštatovanie, že aj ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší než ktokoľvek z ľudí, môžeme prečítať v novom svetle ako jedinečný sľub. Hocijako veľkým bol najväčší z prorokov, až teraz ho čaká skutočná ľudská veľkosť – spočívajúca v účasti na nebeskom kráľovstve. Je to zároveň aj potvrdenie, kam Ján smeruje (môžeme to nadnesene nazvať kanonizáciou, skoršou, ako je Ježišovo prisľúbenie raja lotrovi pri ukrižovaní). Ján dozrel v očakávaní a Ježiš potvrdil, kam ho nasmerovalo.
O čom vypovedajú moje očakávania, ktoré v sebe objavujem v tento deň, či týždeň? Ako sa učím ich usporiadať, aby hlavný vplyv na môj život malo to najväčšie očakávanie? Ako pre tento cieľ využívam mesiac tohto jedninečného času adventu?
Je isté, že naše očakávanie je ovplyvnené aktuálnou situáciou nášho pozemského života, oveľa viac však celú našu pozemskú realitu a jej usporiadanie ovplyvňuje veľkosť očakávnia, ktorým žijeme.
Brat Ján Macej, kňaz kapucín