13. nedeľa cez rok C

Audio kázeň

Kazachstan je jeden zo štátov, ktoré sa osamostatnili z nadvlády bývalého Sovietskeho zväzu. Jeho občania sú nám blízki touto historickou skúsenosťou, no vzdialení kultúrou. Nedávno som mal na návšteve študenta jazykov z tejto krajiny, ktorý už asi tri roky žije na Slovensku. Jeho rodina ho do Európy vyslala s dôverou, že má príležitosť veľa načerpať a prinesť to späť ako duchovné bohatstvo. Volá sa Sultan a je moslim. Mimo svoje povinnosti v škole veľa putuje a slobodne spoznáva Slovensko a jeho ľud. Kráča pri tom v dôvere v pohostinnú pomoc, ktorú už našiel všelikde, aj v nie jednom rehoľnom dome. Z prostredia svojej rodiny a kultúry si vzal toto povzbudenie: „Môžeš sa pri putovaní kdekoľvek s dôverou obrátiť na kresťanov a židov, lebo sú to deti toho istého Abrahámovho Boha a teda tvoji bratia.“

My, veriaci, sme pútnici v duchu, chcem preto prejsť k jednému aktuálnemu upozorneniu Písma: „Nedávajte slobodu za príležitosť telu“. Takto vyzýva „telesných“ ľudí dnešného sveta Božie slovo. Kto sú však títo „telesní“ ľudía? A prečo sa apoštol Pavol touto výzvou obracia na poslucháčov Dobrej zvesti? Nie sú telesnými ľuďmi tí „vonku“ a nás, kresťanov (katolíkov), sa táto výzva druhého čítania bohoslužby slova veľmi netýka? Alebo sa týka práve nás?

Čo tu znamená slovo „telo“ a „telesnosť“, lepšie pochopíme, ak si v Novom zákone všimneme nie zriedka používaný dvojčlen slov „telesný“ a „duchovný“. Telesnosť v kontexte snahy o duchovný život, znamená nedostatok, či až neprítomnosť Ducha. Presnejšie Ducha Svätého. Od sveta a tela sa človek nasledujúci evanjelium preto nutne potrebuje odpútať, aby vykročil po cestách Ducha Svätého. Ba sú to vlastne dva protikladné postoje človeka. Alebo človek začne myslieť a konať podľa Ducha a bude stále viac duchovný, alebo bude jeho život stále viac bez pôsobenia Ducha Svätého a teda podľa tela, stane sa telesným človekom.

O duchovnom vykročení Ježia hovorí dnes celá stať evanjelia. V „dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“. Podobným spôsobom sa v Skutkoch apoštolov hovorí o jeho odchode z tohto sveta a o zoslaní Ducha Svätého. Celkovo sa teda jedná nie iba o vykreslenie pozemského putovania do mesta Jeruzalema, ale predovšetkým o duchovné putovanie, za povolaním a poslaním v Duchu Svätom. Na tejto duchovnej, no zároveň pozemskej ceste vedúcej do Jeruzalema, Ježiš a jeho učeníci stretajú ľudí zo samaritánskej dediny, ktorí pútnikov neprijímajú. Podľa samaritánov púť do Jeruzalema nie je to, čo slúži pre duchovný rast. Neprijatím osôb smerujúcich na posvätné miesto židov, odmietajú ich náboženský postoj. V tejto situácii sa ozvala hrdosť Ježišových učeníkov a na oplátku chcú na samaritánov privolať trest z neba. Mal by ich zničiť Boží oheň, lebo nesúhlasia nie iba s púťou do svätého mesta, ale ani s duchovnou cestou, ktorej sa učeníci cítia byť súčasťou. Je to však čosi zvláštne. S odvolávaním sa na potrebu duchovnej púte zaujímajú ľudia voči sebe navzájom ľudsky nepriateľské postoje. A to práve tam, kde by si mali byť navzájom pomocníkmi pre ťažkosti cesty. Ľudia sa vracajú do sveta nenávisti, hoci práve tá je hlavnou charakteristikou ľudí „tohto sveta“, ktorý podľa Ježišovho učenia máme opúšťať. A kráčať duchovne. Nie podľa tela. Nie je teda práve táto nenávisť jednou z hlavných charakteristík tých, ktorých nazývame „telesní ľudia“? Neukazuje sa na tejto ceste Ježiš ako ten, kto znáša prítomnosť ľudí veľmi telesných, ba ktorými je celkom obklopený? A nemajú sa telesného zmýšľania zbavovať práve jeho učeníci?

Neochotu pre službu inak zmýšľajúcim prejavili samaritáni spoliehajúci sa na správnosť svojej duchovnej cesty. Ale Ježiš si postoj samaritánov nevšíma. Postoj nenávisti a telesnosti silno preukážu Ježišovi učeníci. Týchto Ježiš pokarhá, lebo to, o čo mu ide, je premena jemu zverených ľudí. Túži po príchode Ducha do ich života. Nechce, aby zostávali v skutkoch tela. Ježiš toto rozhodnutie pre ducha považuje za základnú voľbu, ktorej sa majú podriadiť všetky ostatné. Asi aj preto pokračuje epizóda výzvou ďalšiemu učeníkovi, aby ho nasledoval a nestaral sa o mŕtvolu svojho otca. Nie preto, že by Ježiš pohŕdal pochovaním mŕtveho človeka. Veď taký skutok označujeme za čnostné konanie patriace medzi skutky telesného milosrdenstva. Nie je to pozvanie zanedbávať dobré konanie, ale je to výzva nechať ho celkom viesť Duchom Svätým.

Spomenul som si na Sultana putujúceho po Slovensku s túžbou vidieť v ľuďoch svojich bratov. Čo môže zbadať niekto, kto sa zahľadní na duchovné putovanie nás-kresťanov? S akými postojmi vychádzame zo svojich rodín a náboženských spoločenstiev? Ako prijímame pútnikov, ktorých vidíme kráčať okolo nás, cez to, čo považujeme za dôležitý priestor, vlastnú zem svojho duchovného života?

Možno máme chuť pohŕdavo odmietnuť duchovnú cestu, ktorá sa nestotožňuje s tou našou. Ba možno nás láka predstava uskutočniť špeciálnu preventívnu operáciu proti ľuďom, ktorých vidíme ako nepriateľských a dosiahnuť ich potrestanie. Ale čo nám o skutkoch vykonaných na našej duchovnej ceste hovorí Ježiš? Nedajte slobodu vo svojom putovaní za príležitosť telu…