Audio kázeň
Ako vždy náš osobný duchovný život prežívame uprostred Cirkvi. Ponúkame ho do spoločného balíka bohatstva prežívania Cirkvi a Cirkev nám zasa ponúka niekoľko dôležitých rozmerov, ktoré skúsme neprehliadnuť. Napríklad to, že mesiac jún je plný sviatkov. Striedajú sa zo všednými dňami a my si uvedomujeme, že sme pozývaní prežívať ich čo najviac spolu s nevšedným Bohom. Zároveň sa končí prvá fáza synodálneho procesu vo farnostiach a jej jednotlivých spoločenstvách, tvoria sa správy, ktoré sa posunú na úroveň diecéz a potom sa pokúsia vyjadriť (v niečom) obraz celého Slovenska. A neskôr sa stanú súčasťou bohatstva, ktoré sa zhromaždí v meste Rím, aby si nad toto bohatstvo znovu sadla celá Cirkev, stretávala sa, počúvala a rozlišovala.
A do tohto tu máme vojnu, zdražovanie všetkého, pokračujúce rozdelenia vo vnímaní sveta… A zrazu nad tým všetkým Ježišova otázka, ktorú sme počuli v dnešnom evanjeliu. Poďme si ju spolu pripomenúť:
Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich.
Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Lk 9,18 – 20
Ježiš bol sám so svojimi učeníkmi, ktorí sa vrátili z ohlasovania na ktoré ich poslal, zakúsili ako sa kráča v Ježišovej moci a sile. Boli plní zážitkov a skúseností. A všetko sa mu snažili porozprávať. Aj On sa ich všeličo pýtal. Jednou z otázok Ježišovej spätnej väzby, ktorá v ňom pravdepodobne dozrela v čase jeho modlitby, bolo pozvanie reflektovať to, čo ľudia o Ježišovi hovoria. Prečo asi? Možno preto, že keď my ľudia počúvame hovoriť druhých o vnímaní situácií života, máme niekedy tendenciu prikloniť sa k mienke väčšiny. Určite nie je ľahké zostať vo svojom názore súčasťou menšiny, vzbudzuje to strach a obavy. Tak aj učeníci zopakovali Ježišovi to, čo si ľudia o ňom hovoria. Mnohí si prisvojili názor, ku ktorému prispel svojím dielom kráľ Herodes, ktorý dal sťať Jána Krstiteľa. Ako vieme, urobil to nie z vlastného nápadu, ale pretože bol slaboch a teraz ho asi ovládol strach, že sa Ján vracia a znovu mu to spočíta.
Iní sa snažili Ježiša identifikovať s niektorou z postáv minulosti, či už to bol Eliáš alebo niekto z dávnych prorokov. Lenže Ježiš nebol niekto, kto kedysi žil, zomrel a vstal z mŕtvych ale niekto kto žije, ešte len zomrie a to tak, že vydá svoj život a tí, ktorí ho zabijú to urobia veľmi krutým spôsobom. A potom vstane z mŕtvych spôsobom, ktorému dodnes celkom nerozumieme. Určite nie ako resuscitovaná mŕtvola, ale ako nový človek v novej dimenzii človečenstva.
Ježiš svoju otázku potom zúžil. Už sa nepýtal na to, za koho ho pokladajú tí druhí, ale obrátil sa na svojich učeníkov a opýtal sa ich priamo, čo znamená pre nich. Za koho ho majú? Počuli sme odpoveď Šimona Petra. A často ju možno opakujeme v našej náboženskej alebo aj osobnej duchovnej terminológii. Nedá mi však, aby som túto Ježišovu otázku ešte nezúžil, najviac ako sa dá. A postavím ju takto: Za koho pokladám Ježiša ja?
Možno Vás to prekvapí, že sa nepýtam: Za koho pokladáš Ježiša ty? Určite, rád by som to počul a rád to počujem od všetkých, ktorí sa so mnou s týmto niečím tak veľmi intímnym chcú a vedia podeliť. Ale asi sa to potrebujeme každý z nás pýtať najprv seba samého. Kto je pre mňa Ježiš? Čo pre mňa znamená? Je niekým z minulosti? Niekým kto zomrel? Niekým, o kom niečo viac či menej viem? Je mojou odpoveďou nejaký druh poznania, užšieho alebo širšieho? Alebo je to nie len poznanie, ale vzťah! Ako rozmýšľam vzhľadom na Ježiša? – tak by sme mohli v skratke vyjadriť oslovenie dnešným Božím slovom.
Znovu by som rád citoval pápeža Františka, ktorý koncom mája poslal svoj príspevok zasadnutiu Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, kde okrem iného povedal: Som alergický na také myslenie, ktoré je už kompletné a uzavreté. Duchu Svätému je vlastné nachádzať cestu, ale toto je možné vtedy, keď je naše myslenie neúplné; keď je kompletné, nefunguje to. Keď si človek myslí, že vie všetko, ten dar nemožno prijať. Keď si myslíme, že všetko vieme, ten dar nám nedá ponaučenie, pretože nemôže vstúpiť do srdca. Keď pociťujeme hnutia Ducha, život sa postupne odhaľuje ako dar a my nemôžeme inak, ako neustále vkladať svoj život do služby druhým. Naopak, keď si prostredníctvom „uzavretého poznania“ alebo „uzavretého myslenia“ či kvôli ambíciám myslíme, že všetko ovládame, ľahko upadneme do pokušenia totálnej kontroly, do pokušenia obsadiť priestor, dosiahnuť povrchnú dôležitosť toho, kto chce byť hlavným protagonistom ako v nejakej televíznej šou. Obsadzovať priestory je pokušením, otvárať procesy je postojom, ktorý umožňuje pôsobenie Ducha Svätého.
Za koho pokladám Ježiša ja? Za niekoho, koho sa oplatí nielen poznať, ale mať s ním vzťah. Za niekoho, koho ešte zďaleka nepoznám úplne. Za niekoho, koho ešte neviem milovať tak, ako by som chcel. Ale som na ceste a verím, že ma pozýva nielen poznať ho. Pozýva ma milovať ho a teda ináč povedané nasledovať ho v mojom originálnom životnom príbehu. Inšpirovať sa druhými a inšpirovať druhých. Áno, viem to, rovnako ako to vie každý z nás, že nasledovať ho znamená: každý deň zobrať svoj kríž na svoje plecia a kráčať. A chcem sa o to znovu a znovu pokúšať aj keď to niekedy ide ľahšie a niekedy veľmi ťažko. A ďakujem, že Vás mnohých na tejto ceste stretávam, lebo sa učíme žiť synodálnu cirkev. Cirkev, kde ľudia kráčajú po ceste spoločne.
Dominik Markoš, farár na Sliači