16. nedeľa cez rok C

Audio kázeň

Láska ide cez žalúdok, vraví sa. Zdá sa, že na tomto slovenskom prísloví niečo bude. Veď nachádza svoje potvrdenie aj na stránkach Písma.

Bohoslužba slova tejto nedele začína príbehom, v ktorom otec viery, Abrahám prijme troch prichádzajúcich hostí vo svojom stane. Keď ich pohostí jedlom, prijme od nich nie iba radostnú správu, že o rok jeho žena Sára porodí syna. Toto pohostenie bolo totiž ešte aj potvrdením, že s ním sám Boh kráča pri jeho pozemskom putovaní. Symbolika hostiny, pri ktorej človek zakúsi prítomnosť Boha je veľmi významná. Tento starozákonný biblický príbeh je kresťanmi vnímaný veľmi intenzívne ako predobraz Trojjedniného Boha. Inšpiroval aj jednu z najznámejších ikon východnej spirituality. Ikona Trojice od Andreja Rubľova zobrazuje akýsi výsek z celého príbehu návštevy u Abraháma. Vystúpili z neho do našej pozornosti tri postavy sediace okolo stola a symbolizujúce tri Božské osoby vo vzťahu medzi nimi, no zároveň na návšteve u človeka. Ich spoločné hodovanie je pozvaním, aby sa pri nich človek zastavil. Lebo je to nie človek, ktorý prejavil pohostinnosť Bohu; ale je tu Boh, ktorý obdaril človeka svojou prítomnosťou.

V stati evanjelia na túto nedeľu tiež nachádzame hostinu. Ježiš vstúpi do domu ženy, menom Marta, ktorá ho prijme, aby pohostila jeho i všetkých, ktorí s ním prichádzajú. Tento fakt prítomnosti celej skupiny ľudí okolo Ježiša vysvetľuje, prečo Marta „mala plno práce s obsluhou“ a prečo to po chvíli bolo pre ňu už príliš ťažké. Svoju službu prerušila, aby žiadala o pomoc. Napriek tomu, že je vo vlastnom dome a býva v ňom so svojou vlastnou sestrou Máriou, jej žiadosť je nasmerovaná k Ježišovi. Očakáva, že jej hosť svojou autoritou podporí záujem Marty, aby bolo o všetkých dobre postarané. Dáva aj konkrétny podnet, čo by mal Ježiš urobiť. Je tu totiž Mária, sestra, ktorá sa na obsluhe hostí nepodieľa, ale zostáva celý čas pri Ježišovi. Rozumieme jej zámeru, aby Ježiš do tejto situácie zasiahol. Veď ide o službu pohostinnosti venovanú jemu a ľudom okolo neho a teda on by mal Máriu napomenúť. On však napomenie Martu. Nie pre to, čo robí, ale pre to, čo nerobí. Vo svojom zmýšľaní totiž nedáva prednosť Bohu. Aj v službe, ktorej sa venuje, musí byť na prvom mieste láska podľa Božieho zámeru. A to Marte v jej ponorení sa do služby práve začalo unikať. Presne tak, ako aj mne v mojom živote viery a modlitby môže unikať podstatný moment Božej prítomnosti. Môžem mať „plné ruky práce“ pre službu, ktorú zamýšľam dávať Bohu a pritom môžem byť celkom vzdialený jeho prítomnosti. Práve vtedy začínam rozmýšľať o správnom uspodiadaní sveta okolo mňa. Chcel by som aj druhým určiť ich spravodlivé miesto, pretože nekonajú podľa mojej nábožnej predstavy. Aj v modlitbe vtedy začínam naliehať na Boha, aby povedal ľuďom naokolo, čo je potrebné robiť. Veď ja mám predsa veľkú starosť o pohostinnosť pred Bohom a nevidím pomoc, ktorú čakám. Autorita by mala napomenúť iných, aby mi pomohli uskutočniť moju nábožnú predstavu služby. No práve túto svoju nesprávnu predstavu sa musím učiť spoznať a obrátiť sa v pokore od nej k vďačnému prebývaniu s Bohom, ktorý mi dáva ako dar seba samého. Je to duchovná púť od Marty k Márii. Nie zriedka si ňou prechádzam sám vo svojom vnútri. Občas si Boh použije niektorú Máriu, ktorej príklad ma pohne, aby som znova mohol vidieť, čo je dôležité. A niekedy musím prijať nejaké životné Ježišovo napomenutie, aby som sa od svojich nárokov na spôsob zmýšľania Marty v tomto príbehu presunul inam. K zmýšľaniu a postoju Márie, ktoré Ježiš chráni. A možno sa nejedná iba o nápravu osobnej cesty jedného veriaceho človeka. Aj spoločenstvo veriacich – cirkev, sa môže vybrať cestou takej zaneprázdnenej služby, v ktorej zabúda sadať si k Pánovým nohám a nechať sa kŕmiť jeho slovom.

Lenže, ako sme spomenuli na začiatku, láska ide cez žalúdok. Vždy, keď bude chýbať Ježišovým veriacim učeníkom osobné i komunitné duchovné stolovanie, bude sa pravá láska k nemu a k ľuďom strácať. Hlad ukáže svoje následky. To však neznamená, že sa veriaci už nebudú dovolávať nutnosti nejakých náboženských praktík, ktoré by si mali všetci osvojiť; skôr je pravdepodobné, že sa budú také požiadavky rozmnožovať. Ani to neznamená, že nebudú veriaci volať po potrebe mnohorakej služby; ba budú sa dovolávať, aby autorita túto službu nariadila a budú aj vedieť poradiť, ako by ju prikázať mala. Prejavy vonkajšieho volania po náboženskej horlivosti však môžu byť znakom vnútorného hladu a znepokojovania sa pre „mnohé“, keď sa z očí stráca to podstatné. Práve preto Ježiš nasycuje hlad ducha. Ježišov učeník, ktorý spoznáva ako ho nasýtila Pánova prítomnosť nemôže zostať sedieť neužitočne. Alebo bude vďačne sedieť pri Pánových nohách a zaháňať svoj hlad alebo sa vyberie poslúžiť tam, kde uvidí hlad po Pánovej prítomnosti. Vedie ho vďačnosť, že sám bol nasýtený a preto chce s láskou pomáhať pri rozdávaní chleba hladým. Veď láska predsa ide cez žalúdok.

Povzbudenie hladným veriacim, ktorí sa chcú stať Ježišovými nasýtenými učeníkmi: Môžem si k Pánovým nohám sadnúť sám alebo v spoločenstve iných Ježišových učeníkov a sýtiť sa jeho slovom z desiatej kapitoly Lukášovho evanjelia, ktorej zakončením je príbeh návštevy u Marty a Márie.