15. nedeľa cez rok C

Audio kázeň

Keď použijeme slovné spojenie pokúšanie Ježiša, hneď sa nám v mysli objaví scéna púšte. A Ježiša, ktorý na nej strávil 40 dní a diabla, ako ho tri krát navádza urobiť niečo, čo Ježiš urobiť nemá a ani nechce. A čo má Ježiš vlastne urobiť? To spomeňme hneď na začiatku, aby sme na to nezabudli: Ježiš prišiel, aby nám ukázal príklad, že človek je stvorený na to, aby kráčal po ceste lásky. Lásky nie hocijakej, nie sfalšovanej, fejkovej, nie egoistickej ale tej Božej, o ktorej krásne píše sv. apoštol Pavol v dobre známej 13. kapitole 1. listu Korinťanom. Ježiš prišiel, aby takúto lásku zosobnil a ukázal, že je možné kráčať každému človeku cestou života tak, aby sa v ňom, z Božej milosti, Božia láska stále stávala plnšou. A pokušenie je vždy ponuka vydať sa inou cestou než je cesta lásky. Tými zdanlivými skratkami, ktoré nás pokúšajú, že keď nimi pôjdeme, tak prídeme do cieľa skôr a potom si budeme môcť oddýchnuť. Možností, ktoré sa núkajú bolo a vždy bude viacero: skratka moci, slávy, bohatstva, konzumu, násilia a mnohé ďalšie.

            A predsa pokúšanie Ježiša nie je len o tejto púštnej skúsenosti. Aj v evanjeliu dnešnej nedele zaznieva táto téma. Objavuje sa tu totiž to isté slovo pokúšať, aké bolo použité v príbehu o diablovi na púšti. Rozdiel je v tom, že sa nedeje na mieste, ktoré je pusté ale naopak, na mieste plnom ľudí a plnom skúsenosti so stretnutí s ľuďmi. A v tom, že Ježiša nepokúša diabol ale človek, v ktorom si diabol našiel svoje miesto. Evanjelista sv. Lukáš tento príbeh o pokúšaní Ježiša rozpráva v kontexte návratu 72 učeníkov zo svojej misie ohlasovať radostnú zvesť o priblížení sa Božieho kráľovstva všetkým ľuďom. Vypočujme si úvod z evanjelia 15. nedele:

Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“

Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“

On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“

Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“

Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“         Lk 10,25 – 29

Premýšľal som o tajomstve pokúšania. Každý s tým máme nejednu skúsenosť. Ba môžeme povedať, že je to naša každodenná skúsenosť. Ježiš, ktorý sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu, nám dovoľuje nazrieť do svojich pokúšaní. Ak sme ho spoznali v scénach pokúšaní na púšti ako niekoho, kto nekompromisne stojí na Božom slove a nenechá sa zaviesť pokušiteľom do nejakého veľkého dialógu, v tomto prípade je to iné. Stojí pred ním človek, učiteľ zákona. Niekto, kto sa zaoberá tým, čo sa Mojžiš pokúsil sprostredkovať ľuďom ako ovocie svojho osobného vzťahu s Bohom. A to bol vzťah z tváre do tváre; vzťah, ktorý mu veľakrát rozožiaril tvár. Zákon bol svätý, a predsa ten, kto bol v ňom odborník sa stal pokušiteľom pre Ježiša. Pýtal sa ho nie preto, že by chcel vedieť Ježišov názor a pohľad. Preto, že by hľadal pravdu hlbšie, než ju doteraz poznal. Ale preto, aby sebe dokázal, že on je ten správny a aby Ježišovi dokázal, že sa – ak to povieme čo najjemnejšie – mýli. A tu ma veľmi oslovil Ježišov prístup, prístup k človekovi. Láska Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretáva so slabosťou človeka ovplyvneným generáciami sveta žijúcimi pod kliatbou toho, čo teologicky nazývame dedičný hriech. Človek ako každý jeden z nás, so zatemneným rozumom aj slobodnou vôľou. A prekvapivo tu Ježiš nevystupuje nekompromisne ako pri pokúšaní na púšti, ale veľmi láskavo a ústretovo sa dáva s človekom, ktorý ho pokúša do dialógu. Oceňuje to kým je a čomu sa venuje a on sa ho pýta: Čo je napísané v Zákone? To je oblasť v ktorej sa vyznáš. A nie len to, čo je tam napísané. Lebo to je vždy len jedna strana mince. Čítať Božie slovo, ktoré ako sme to počuli v prvom čítaní dnešnej nedele nie je ďaleko od človeka, ale je blízko v našom srdci, v našich ústach. Sväté písmo nestačí čítať, ale treba ho chápať. A to je druhá strana mince: ako tomu, čo je napísané, rozumieť. Ježiš sa nášho zákonníka pýta: Ako tam čítaš? Ako tomu rozumieš ty? Dôležitou témou vždy zostane či stačí mať svoj subjektívny, individualistický výklad alebo je dôležité mať spoločenstvo, ktoré zjednocuje celú tradíciu vývoja pohľadov na to, čo je napísané a ako tomu rozumieť. Ak by sme to chceli vložiť do nejakého biblického obrazu, tak potom si predstavme tú truhlicu, z ktorej sa vyberajú veci nové aj staré… Či je múdre mať prístup do tejto pokladnice a čerpať z nej. Tu by som chcel vyjadriť vďačnosť za cirkev, ktorá nám otvára prístup k tomuto bohatstvu a pozýva nás načierať z neho každú svätú omšu.

            Ale späť k nášmu evanjeliu. Zákonník hovorí svoj pohľad, ktorý spája v sebe lásku k Bohu, ktorá je zachytená v knihe Deuteronómium a lásku k človeku, o ktorej hovorí kniha Levitikus. A Ježiš ho za tento pohľad chváli. A toto je to, čo ma veľmi oslovuje. Niekto prichádza, aby nás pokúšal a my ho neodvrhujeme ako človeka, ale hľadám to, za čo si ho môžeme vážiť, dokonca vieme oceniť to, čo je v ňom správne. Zákonník po Ježišovom povzbudení: „Toto rob a budeš žiť.“ sa chce Ježišovi ospravedlniť. Vidím za tým dotyk tej lásky, ktorú nás Ježiš prišiel učiť, tú cestu, po ktorej sa oplatí kráčať. A po tom ospravedlnení, ktoré otvára ďalšiu dôležitú tému: kto je môj blížny, zaznieva známy príbeh o milosrdnom Samaritánovi. Ježiš ukazuje zákonníkovi, ako sa sám cíti. Označovaný a zaškatuľkovaný legalistickým spôsobom výkladu zákona. Posmešne nazývaný Samaritánom, tým, ktorý prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Ale to je už iná téma.

            Ten dnešný náš pohľad na pozvanie kráčať cestou lásky Boha k nám a našej odpovede na ňu zakončime starým a dobre známym porekadlom: Nespúšťaj sa cesty pre kus chodníka. Teda nenaleť pozvaniam ísť skratkami, ktoré sa každý deň núkajú. Pokračuj cestou Ježiša, cestou lásky, ktorá je k Bohu absolútna v rámci možností, ktoré dnes máš a ktorá k blížnemu nie je absolútna, lebo by sa nám stal modlou. Príjemné kráčanie, milé sestry a bratia.

                                                                                   Dominik Markoš, farár na Sliači