24. nedeľa cez rok C

Audio kázeň

Každý deň počujeme v médiách veľa smutných správ, ktoré nám môžu naháňať strach a pýtať sa, ako prežijeme. A tiež každý deň tu máme Božie slovo, v ktorom sa nám Otec prihovára a zvestuje nám radostnú zvesť. Ktosi položil takú otázku: Keby si mal posledných 5 minút života na to, aby si niečo povedal, o čom by si hovoril? Asi mi dáte za pravdu, že by sme chceli hovoriť o tých podstatných veciach, o niečom, čo je najdôležitejšie. Pre niekoho by to bola rozlúčka s drahými, pre iného slová ku testamentu a dedičstvu, možno niečo k vlastnému pohrebu. A ktovie, či by niekto využil posledných päť minút svojho života na ohlasovanie radostnej zvesti evanjelia. Ako by to bolo s nami?

Dnes nás všetkých chcem povzbudiť, aby sme si pripomenuli základ radostnej zvesti, základ evanjelia, to, čo nazývame kerygmou. V kerygme sa totiž hovorí, že v každej dobe sme my ľudia tými, ktorí zabíjajú pôvodcu života, Boha. Robíme to pri najlepšej snahe o dobrý život a deje sa to denne v našom vnútri, v našich vzťahoch aj v našich projektoch. Ale Boh je ten, ktorý vstáva z mŕtvych. Vždy a znovu. A my máme byť toho svedkami. A konať pokánie a veriť evanjeliu. A zažívať jeho milosť a milosrdenstvo. A byť blahoslavenými tam, kde sme! To by boli slová hodné toho, aby boli tými našimi poslednými, nemyslíte?

Evanjelium má potenciál byť radosťou, ktorá premáha všetky smutné zvesti. Aj preto si z neho čítame a počúvame ho na každej svätej omši. Na 24. nedeľu čítame z Lukášovho evanjelia to, čo nazývajú evanjeliom v evanjeliu, teda pätnástu kapitolu. Je o Božom milosrdenstve a pritom autor v celej kapitole ani raz tento pojem „milosrdenstvo“ nepoužil. Najznámejší príbeh. Podobenstvo o milosrdnom otcovi a dvoch márnotratných synoch. A ešte predtým dve iné Ježišove podobenstvá o radikálnej Božej láske. Príbehy o dvoch stratách, ktoré sú zároveň aj príbehy o dvoch hľadaniach: jednou stratenou je ovca, ktorá opustila stádo; druhou je drachma, ktorá sa stratila v dome istej ženy. Obidve podobenstvá sa skončili nájdením. A stávajú sa dôvodom na veľkú radosť. Nielen pre majiteľov, ale aj pre tých, ktorých pozvali oslavovať.

Toto sú úvodné dve vety, ktoré k nám zaznejú: K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Lk 15,1

Hriešnici počúvajú; tí ktorí sa považujú za spravodlivých šomrú. Hriešnici chcú byť blízko; tí, ktorí si o sebe myslia že sú spravodliví, si držia odstup. Tí, ktorí si priznávajú svoju slabosť prijímajú milosrdenstvo, ktoré je zadarmo ale žiada si od človeka prijatie a odpoveď. Tí, ktorí si myslia, že vedia ako žiť s Bohom, pre nich je milosrdenstvo škandálom. A práve o tomto škandále milosrdenstva zaujímavo píše vo svojej knihe poľský biskup Grzegorz Ryś. Venuje sa v nej aj trom podobenstvám, ktoré – keď budeme mať v nedeľu v našich spoločenstvách čas – si všetky môžeme znovu vypočuť.

Prvé bude podobenstvo o pastierovi, ktorému sa stratila ovca a on ju šiel hľadať, a hľadal ju dovtedy, kým ju nenašiel. Stratila sa v niečom, čo bolo pre ňu cudzie, nie domáce. A napriek tomu, keď ju pastier našiel, zažil veľkú radosť, ktorú si nenechal len pre seba. Ale mal chuť zdieľať ju so svojimi priateľmi a susedmi. Aj keď som ja alebo ty stratený, Boh na nás nezabúda. Ale vydáva sa nás hľadať, vždy znovu a zas. Dovtedy, kým nás nestretne. A potom je radosť v nebi, tak to vysvetľoval Ježiš svojim poslucháčom.

Druhé podobenstvo je o žene, ktorej sa stratila drachma. Kým ovca je živá bytosť, ktorá možno nejako inštinktívne vníma, že sa stratí, drachma je minca. Neživý predmet, ktorý nerieši, či je stratený alebo nie. Kým ovca sa stratila v niečom, čo bolo cudzie, drachma sa stratila doma, v niečom čo bolo vlastné, domáce. A žena ju predsa hľadá a hľadá starostlivo, dokiaľ ju nenájde. A raduje z nájdenia. A zvoláva susedky a priateľky, aby sa tešili spolu s ňou. Hoci by si ty seba samého považoval za nič, hoci by si bol stratený sám v sebe, Boh vie akú máš hodnotu, si pre neho vzácny, preto ťa pozýva budovať s ním vzťah.

Tretie podobenstvo o milosrdnom otcovi a dvoch márnotratných synoch spája sebe prvky tých predchádzajúcich. Ovca sa odtúlala z domu, drachma sa stratila v dome. Jeden syn odchádza z domu a vo svete sa stráca. Druhý zostáva doma a aj tak je stratený. A rovnako ako pastier a žena oslavovali nájdenie strateného spolu s priateľmi a susedmi, tak aj milosrdný otec usporiadal hostinu, lebo jeho syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.

Prvý syn si vyžiadal svoj podiel na majetku preto, aby sa stal „niekým“. Ako to dopadlo vieme, stal sa „nikým“. A to je cesta človeka, ktorý odchádza od Boha aj dnes. Človek chce niečo dosiahnuť, vo svojom pomýlení si myslí, že Boh mu je na prekážku a tak od neho odchádza. A nakoniec sa stane závislým od rozličných modiel tej či onej doby. Stratí svoju slobodu aj svoju dôstojnosť. Veľakrát to ide pomaly a trvá to možno roky. Ale nakoniec človek akosi tuší, že spochybnenie a opustenie poriadku, ktorý platí v Otcovom dome ( a tým je aj tento svet) ho priviedlo do stavu, kedy sám život, v ktorom žije spochybňuje voľbu, ktorú kedysi slobodne urobil. Postupne spoznáva, že už nie je slobodný, ale nádenník. A nepomôže mu ani to, keď ku slovu demokracia pridá ešte niekoľko ďalších prívlastkov…

Mnohí ľudia sa dnes zamýšľajú nad sebou a svojím životom s veľkou trpkosťou. A ľutujú mnohé svoje kroky. Ale človek sa nevládze obrátiť preto, že padol až na dno a porozumel svojmu stavu a chcel by sa odraziť od dna. Len Láska dokáže človeka vytiahnuť z dna. Láska nás dvíha.

Koľkokrát sme už v našej spoločnosti počuli, že sa ideme odraziť od dna. A nedarí sa nám to, lebo nám chýba vzťah s Láskou, ktorá nás hľadá. Vyzerá kedy sa vrátime domov a chce sa tešiť z nášho nájdenia sa. Objavujú sa nové priepasti dna, kde padáme či už osobne alebo ako spoločnosť. A cítime sa stratení. Nech nám dnešná radostná zvesť dá nádej, aby sme to nevzdali. Tohto ročné Godzone turné, ktoré bude posledný októbrový týždeň v Česku aj na Slovensku má práve takúto burcujúcu tému. Nevzdávaj to! Nevzdávaj to, lebo Boh to nevzdáva s tebou.

                                                                                                              Dominik Markoš, farár na Sliači