Audio kázeň
V jednom časopise som čítal o jednej veľkej sociologickej štúdii, ktorá sa venovala skúmaniu religiozity vo svete. Veľmi zjednodušene povedané: študovali, kde vo svete sa nachádza najviac ateistov a prečo tomu tak je. Vedci prišli k záveru, že neverectvo nesúvisí tak veľmi s úrovňou vzdelania obyvateľstva – nie je to tak, že čím sú ľudia vzdelanejší, čím viac vedia, tým viac majú odpovedí na svoje otázky a nepotrebujú odpovede, ktoré im dáva viera. Neverectvo oveľa viac súvisí s blahobytom, s materiálnym zabezpečením – čím sa ľudia majú lepšie, tým menej hľadajú Boha, ak sa cítia byť spokojní, zabezpečení a zaistení po materiálnej stránke, nehľadajú istoty nadprirodzené… Veď aj v našej krajine to môžeme veľmi jasne pozorovať, že mnohí z tých, ktorí vytrvali pri praktizovaní svojej viery dokonca aj počas prenasledovania v bývalom režime, dnes v čase relatívneho blahobytu s ľahkosťou od viery odpadávajú.
V takejto situácii žijeme a keď si to uvedomíme, o to aktuálnejšie nám môže znieť podobenstvo z dnešného evanjelia.
Hovorí sa v ňom o nepoctivom správcovi. Kto to bol? Za čias Ježiša Krista boli pomery vo Svätej zemi v čomsi podobné našej dnešnej situácii. Bohatí sa stávali stále bohatšími a mnohí mali také majetky, že ich všetky nevládali ani obhospodarovať, ani si svoje bohatstvo naplno užiť. A tak majitelia úrodnej poľnohospodárskej pôdy, bývajúci v mestách, prenajímali svoje hospodárstva takzvaným správcom. Správca bol dohodnutý, že zaplatí majiteľovi za sezónu toľko a toľko. Všetko ostatné však patrilo jemu. A tak gazdoval ako na svojom. A čím bol usilovnejší a šikovnejší, tým väčší zisk mohol mať. Trochu by sme sa v tom mohli nájsť my sami v našej životnej situácii: My sme dostali existenciu, aby sme si ju riadne užili. Hospodárime s naším časom, s tým, čo máme a čím sme, ako so svojim vlastným, A do veľkej miery sme strojcami nášho vlastného šťastia. Zároveň však vieme, alebo by sme mali vedieť, že je tu majiteľ všetkého, ktorý z nás chce tiež čosi mať, chce, aby sme boli použiteľní pre jeho plány lásky v tomto svete.
Správca bol u majiteľa– nevieme, či právom, alebo neprávom – obvinený z nepoctivosti . Vedel, že sa blíži koniec jeho doterajšieho spôsobu života. Na vzniknutú situáciu však zareagoval tak, že to aj sám Boh pochválil a dáva nám ho za príklad.
Mohol sa zachovať tak, ako by to urobil moderný človek: Nereagovať…, veď ono to už nejako dopadne, neriešiť…, veď ono sa to nejako vyrieši samo… Druhá možná reakcia, ktorá by bola dnešnému človekovi pochopiteľná a blízka, by bola asi takáto: Nahonobiť si, ak by bolo treba, tak aj nakradnúť čím viacej, aby sa človek zabezpečil i do budúcnosti, a ak by sa nedalo, tak si aspoň čím viac užiť, pokiaľ sa len dá… On sa však rozhodol inak. Z majetku, ktorý mal v správe, teda aj zo zisku, na ktorom mohol mať podiel, sa rozhodol urobiť investíciu: Rozhodol sa investovať do priateľov.
A toto je jadro dnešného evanjeliového posolstva pre nás: Všetko hriešne, všetko zlé či málo dobré je len pestovaním nášho egoizmu a ako dôsledok toho po čase ostáva človek sám: bez Boha, bez ozajstných priateľov, bez ľudí, teda najpoľutovaniahodnejší chudák. Len ak človek investuje do lásky, stáva sa naozaj bohatým.
Aké smutné je Pánovo konštatovanie: „Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla…“ A naozaj, zoberme si len kríž: Koľko vynaliezavosti a fantázie museli zlí ľudia použiť, aby vymysleli spôsob smrti tak nekonečne ponižujúci a aby utrpenie bolo čím ukrutnejšie a aby trvalo čím dlhšie… A my, ktorí o sebe tvrdíme, že sme na strane dobra, my sme bez zápalu, bez fantázie, tak málo motivovaní a tak málo akční! Je to na zamyslenie…
Nedávno som mal zaujímavý zážitok, ktorý ma dosť silno oslovil. Boli sme s priateľmi v Českých Budejoviciach. Po prehliadke historického mesta sme sa vracali k zaparkovanému autu a kamarát sa opýtal, ako budeme platiť parkovné, keď nemáme so sebou české koruny. Odpovedal som: „Nebojte sa, videl som tam na parkovisku moderný automat na platenie, tak sa tam isto bude dať platiť kartou.“ Keď sme však prišli k automatu, zistili sme, že je len na mince a na bankovky. Trochu bezradní sme tam stáli a hľadali riešenie. Za nami už v rade stálo niekoľko ľudí. Keď sme špekulovali, kde nájdeme najbližší bankomat, jeden mladý muž nám podal stokorunu: „Dejte tam tohle!“ Od prekvapenia sme boli dosť zmeravení. Keď sme mu za to ponúkali naše peniaze, bránil sa, že je to maličkosť a aby sme to nechali tak. Táto scéna promptnej a nezištnej pomoci vo mne ešte dosť dlho rezonovala. Jeho investícia 100 korún českých priviedla mňa, kňaza, k spytovaniu svedomia, či som aj ja taký pohotový pomáhať i v maličkostiach všade, kde sa dá. A dodala si nadšenia, že má cenu šíriť okolo seba dobro. A ak sa mi podarí trochu nadchnúť aj vás, tak to bolo neuveriteľne dobre investovaných sto korún (a investujúci o tom možno ani netuší, už na to zabudol).
Koľko dokáže jedna minca. A predstavte si, keby sme sa všetci odhodlali investovať to, čoho sme správcami do robenia si priateľov. Keby sme investovali náš majetok, náš čas, naše schopnosti…
Milí šíritelia dobra, prajem vám všetkým požehnanú nedeľu.