Audio kázeň
AI Človek si vraj zvykne aj na šibenicu. S pribúdajúcimi rokmi si naozaj zvykáme na bolesť nôh či rúk, na choroby, či iné utrpenie. My Slováci sme v histórii, najmä v 19. storočí trpeli i národne a ekonomicky. Aj preto sme si zvolili za národnú patrónku Sedembolestnú Pannu Máriu.
KE: Oslava jej sviatku by však nemala spočívať vo vzdychaní, sťažovaní, bedákaní a vypočítavaní všetkých našich bolestí. Zdá sa mi, že Božie slovo, ktoré sme dnes počuli, nás učí ako trpieť. Nejde o zmenšenie bolesti, na to sú v telesnej oblasti lieky, ale o pochopenie utrpenia, jeho využitie, či obohatenie.
DI: Pred mesiacom sme s celou Cirkvou oslávili nanebovzatie Panny Márie. Pripomenuli sme si , že je po Pánovi Ježišovi druhá, ktorá prišla s telom i dušou do nebeskej slávy. V športovom jazyku strieborná. Pričom pri väčšine športov je strieborný ten, kto sa dostal do finále. A Kristovo finále, vrcholný zápas a víťazstvo lásky je predsa kríž. Dnes sme v evanjeliu počuli, že ona, jeho matka Mária, tam bola. A že tam sa stala našou matkou. Aj preto je tento obraz pre nás výzvou, aby sme sa od nej učili. Veď ak jej táto bolesť priniesla druhé miesto v nebi, tak aj my, jej deti, sa tam podľa jej vzoru môžeme dostať. Najdôležitejšia otázka je, ako trpieť. Lebo nie každé utrpenie je spásonosné, víťazné.
Ešte pred tým, si však musíme uvedomiť, že zmysel a hodnota utrpenia nezávisí od jeho veľkosti. Kristova smrť nám priniesla vykúpenie nie preto, že to bolo najväčšie utrpenie na Zemi, ale preto, že za nás trpel Boží Syn. Podobne ani Máriino utrpenie nemuselo byť najväčším ľudským, či ženským utrpením. Finálovým a víťazným bol spôsob, ako trpeli. Má v sebe tieto tri prvky:
1. Na Kalvárii vidíme prijatie Božieho plánu, ktorý počítal aj s bolesťou, utrpením. Tak to už dávno predpovedali o Mesiášovi rôzne proroctvá. Jeho matka prijala tento Boží plán, túto cestu spásy.
2. To že za nás Ježiš dal svoj ľudský život, bol prejav vrcholnej lásky. Bola to obeta lásky. Veď aká by to bola láska, keby nebola ochotná zniesť aj bolesť, trápenie, obetu. Aj Máriina obeta syna, ktorú vo svojom srdci prežívala pod krížom, bola prejavom lásky k Bohu a ľuďom, za ktorých jej syn zomieral.
3. Kristus na kríži je Boží Baránok, ktorý na seba berie hriechy sveta. Sníma ich z nás a berie na seba. Za nás, v zastúpení sa stáva hodným utrpenia. On sám je nevinný! A nevinná je aj jeho matka. Nezaslúžila si túto bolesť. Ale práve preto, že ju napriek tomu prijala, cena tejto bolesti úžasne stúpla. V tomto je jej obrovská pridaná hodnota.
Máriina odpoveď, ako trpieť teda znie: Prijať s láskou nezaslúženú bolesť. To je obeta milá Bohu, obeta života hodná kresťanov, jej detí.
PAR Nebola to ľahká škola. Mária do nej chodila minimálne 30 rokov. Od Zvestovania až po kríž bola vedľa Ježiša. Nielen ako matka (on sám verejne povedal, že táto biologická blízkosť nestačí), ale ako jeho žiačka, učeníčka.
Z dvanástich apoštolov sa ukázal ako najlepší žiak nie ten, ktorý najčastejšie hovoril, ale ktorý najviac vnímal a prispôsobil svoje zmýšľanie Kristovmu – sv. Ján. Skúsenosť Kalvárie, vlastné zlyhanie zoči-voči Kristovmu utrpeniu i Ježišovo usmernenie po zmŕtvychvstaní im však všetkým ukázalo, že sa musia ešte veľa učiť. Preto sa po jeho nanebovstúpení vracajú do Večeradla, „hornej siene“, aby spolu zotrvávali na modlitbách. Tak sme to počuli v dnešnom prvom čítaní. Boli tam Ježišovi najbližší i jeho najlepšia žiačka, jeho matka Mária. Zdá sa mi, že už nie ako učeníčka, ale skôr ako Učiteľka.
Dnešné druhé čítanie, z pera sv. Petra, nám ukazuje že sa učil dobre. Pochopil pridanú hodnotu utrpenia i odmenu zaň. Svojim žiakom, kresťanom píše: „Milovaní, radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Len nech nik z vás netrpí ako vrah, alebo zlodej, alebo zločinec, alebo sliedič“. Teda právom, za svoje zlé činy. Veď sme povolaní trpieť, ako kresťania, Kristovci, teda nevinní. Vtedy, ak prijmeme s láskou nezaslúženú bolesť, sme jeho skutočnými učeníkmi. A skutočnými deťmi našej Sedembolestnej matky.
MY Tak ako, vrátime sa do tejto školy? Alebo si myslíme, že sme ju už absolvovali, že už všetko vieme a tak aj k životu pristupujeme?
Naše neustále otázky „Prečo?“ a „Prečo práve ja?“, naše sťažnosti, že sme nič zlé neurobili, že toto si nezaslúžime a podobne nás usvedčujú, že sa ešte musíme veľa učiť. Od nášho Učiteľa Ježiša Krista i od našej nebeskej matky a patrónky, Sedembolestnej Panny Márie.
ADE Začal som konštatovaním, že sme si ju ako národ zvolili za patrónku, lebo sme veľa trpeli. Bolo to správne, ale to je len začiatok cesty. Bolo by dobré, keby sme si ju dnes zvolili aj za Učiteľku v škole utrpenia. Keby sme sa od nej chceli učiť, ako trpieť. Nemusíme do tejto školy nastúpiť ako národ. Veď mnohých „múdrych“ Slovákov by sme asi ťažko nahovorili. Ale nastúpme do nej každý sám, osobne. Môže nám to totiž veľmi pomôcť. Aby sme si na bolesť nielen zvykli, ale aby nám utrpenie prinieslo ovocie pokoja v srdci na zemi a Kráľovstvo nebeské po smrti.
Amen.
Vladimír Slovák, Bzovík