Audio kázeň
Naša viera, kresťanstvo, je veľmi jednoduché. Dokazujú to mnohé prípady, kedy už mladučkí ľudia, ba aj malé deti to vynikajúco zvládli a sú vyhlásení za svätých. Kresťanstvo je však aj veľmi komplexné, zložité a náročné. Dokazujú to plné knižnice hrubých kníh o viere, veľké teologické debaty a spory. Zložitosť a náročnosť našej viery však dokazuje aj fakt, že za dvetisíc rokov svojej existencie nedokázala sformovať mentalitu ľudstva a svätosť je tak ojedinelá a vzácna…
Čím to je?
Princíp kresťanstva je veľmi jednoduchý: Si Bohom milovaný a miluj! To stačí. V tom je všetko. Ale premeniť to na prax, zanechať mentalitu sveta a osvojiť si novú mentalitu – mentalitu Božieho kráľovstva, to je čosi zložité a náročné.
Často ma zamestnáva téma, že naša viera nás vedie až k paradoxom, akoby od nás v jednom momente vyžadovala dve úplne opačné veci. Napríklad: Spásu máme prijať ako milosť, nezaslúžený dar Božej lásky. Nemôžme si ju ani kúpiť, ani zaslúžiť, ani vyslúžiť… A keby sme sa o to pokúsili, sme mimo. Zároveň však veríme v záslužnosť našich dobrých skutkov a sme k nim stále pozývaní… A toto máme v sebe zladiť. Nie je to jednoduché, ak chceme byť naozaj dôslední. A takýchto paradoxov, takýchto protirečení je v tej novej mentalite Božieho kráľovstva veľa.
Jednu takúto požiadavku nachádzame aj v adventnej výzve z dnešného evanjelia. Kresťan má žiť naplno prítomnosť, ale srdce má mať zamerané na nebo. Sme povolaní budovať krásny svet, ale s vedomím, že každú chvíľu môže zaniknúť… Máme žiť naplno, ale v očakávaní, ktoré evanjelium nazýva pripravenosťou.
Pán Ježiš prirovnal príchod syna človeka ku dňom Noemovým. Spôsob života, ktorým všetci žili, sa mal o chvíľu náhle skončiť. Prežil Noe, ktorý bol poslušný Pánu Bohu, cítil zodpovednosť za seba, za svojich a za prírodu a konal, hoci bol nepochopený, vysmievaný, možno aj prenasledovaný. My žijeme pohnuté časy a človek ani nemusí byť prorokom aby videl, že sa jedna éra dejín končí a vystrieda ju iná, nová. Aký postoj tu zaujať? Pred potopou ľudia „jedli a pili, ženili sa a vydávali…“, až prišlo to, pred čím sa už nedalo ujsť. My už vidíme, že prichádza veľký dážď a žijeme si, akoby nič. „Veď ešte nikdy nebolo tak, aby nejako nebolo…“ To asi nie je múdry postoj. Rovnako nám nič nepomôže snívať o starých zlatých časoch, ktoré mimochodom, keď boli súčasnosťou, nikdy naozaj zlatými neboli. Konzervativizmus vývoj nezastaví, nepostaví hrádzu pred povodňou. Ani nepomôže nadávať. Rovnako nie báť sa a plakať. Kresťanovi pristane optimizmus. Nech už prichádza čokoľvek, ako posledný príde Pán a jeho spása. Medzitým však treba byť v korábe, vybudovanom poslušnosťou Bohu.
Slovo Advent v preklade znamená príchod. Obsahom adventu je pripomínať si príchod Pána v jeho troch dimenziách. Najskôr je to historický príchod Pána v Betlehemskej jaskyni. Z toho, čo mu predchádzalo, sa môžeme mnohému naučiť. A len tí, ktorí sa učili, boli pripravení, keď to nastalo. Bilancia? Žiaľ, bolo to mizivé percento vtedajších obyvateľov tejto planéty.
Druhý príchod je ten eschatologický, na konci čias. Neustále sa približuje. A keďže to trvá už 2000 rokov, zvykli sme si žiť, ako by sa nás to netýkalo, to bude až raz. Ale týka sa nás to a mali by sme sa neustále pýtať: Som pripravený na toto definitívne stretnutie?
No a tretí Pánov príchod, na ktorý by sme sa mali sústrediť, je každý moment, keď Pán viac vstupuje do môjho života. Sú to chvíle milosti, poznáme ich každý. Je to vtedy, keď pocítim, že som milovaný, že by som sa mal viac modliť, že by som sa mal vyspovedať, že by som mal odpustiť. A kto je v tom momente pripravený a urobí to, k čomu ho pozýva Duch, ten buduje Koráb, v ktorom sa zachráni.
V útulku pre ľudí bez domova v Kláštore pod Znievom je veľa biedy. Nie, že by jej v ostatnej spoločnosti nebolo, ale tu je taká koncentrovanejšia, viditeľnejšia. Jeden z návštevníkov vyjadril svoj dojem takto: Hrozné, koľko vyhasnutých ľudských očí som tam videl. Ľudia, ktorí už nevedia, alebo nechcú snívať. To je naozaj veľmi smutné. Prežili veľa zranení. No a čo? Kto z ľudí ich neprežil? Bieda je, ak človek ostane v minulosti, buď tej zlej a ľutuje sa, a lamentuje a hádže vinu na všetkých, ktorí mu kedy skrížili život. Alebo ostane v minulosti spomienkach, ale nežije prítomnosť.
Boží človek je vedený k tomu, aby žil naplno prítomnosť, zameranú však na budúcnosť. Príkladom takého postoja je Michal z Kláštora pod Znievom. Sám to verejne vyznal, ako si život pobabral. Ako mladučký bol rebelom, odcudzil sa rodine, nedokončil školu, experimentoval s návykovými látkami a skončil viackrát vo väzení. Nestačilo to však, tak raz opitý padol pod vlak a prišiel o obe nohy. Skončil v útulku pre bezdomovcov v Kláštore pod Znievom. Najskôr nasilu a nerád. Zažil však dotyk Boha, našiel osobnú vieru. Začal si plniť sny. Čo robil, všetko robil naplno – študoval a svojimi rukami tvoril krásne umelecké diela. Vždy sa našiel „prorok“, ktorý ho niekam posunul. Teraz už v Kláštore pracuje, pomáha druhým a jeho oči určite nie sú vyhasnuté. Pred mesiacom mal svadbu – z úprimnej krásnej lásky. A veríme, že ich manželstvo bude požehnaním a povzbudením pre mnohých.
Žijeme dobu veľkých zmien. Ustojíme to, len ak budeme naozaj Božími ľuďmi, žijúcimi naplno prítomnosť, zameraní na budúcnosť.