2. adventná nedeľa rok A

Audi kázeň

Čo Vás napadne, keď počujete slovo diagnostika? Možno viacerých, čo máme autá napadne človek ktorému zverujeme servis nášho auta. On príde, „napichne“ svoj počítač cez príslušný port, v počítači má svoj program, ktorý mu ukáže stav nášho auta so všetkými viditeľnými aj navonok neviditeľnými nedostatkami a chybami. Mohli by sme teda povedať, že sa jedná o akési zisťovanie stavu. O čom svedčí aj slovo gnostika – čo súvisí z gréckym výrazom pre poznanie.
S diagnostikou človeka to zas také jednoduché nie je. Zisťovanie stavu človeka je už čosi iné. Človek nie je len telo. Telo človeka máme síce pomerne dobre zmapované a medicínsky pomenované. Ale jeho prepojenia s duševnými činnosťami ako sú myslenie, cítenie, chcenie alebo s duchovnými rovinami ako sú sloboda, viera, nádej či schopnosť milovať sa diagnostikujú veľmi zložito. Možno aj preto sa používa skôr termín diagnóza ako termín lekársky. A ten slúži na určenie zdravotného stavu či potvrdenie choroby, ktorej symptómy sa môžu subjektívne objavovať.
A potom je tu ešte jedna téma, o ktorej hovorí dnešné evanjelium a to je ohlasovanie Božieho kráľovstva. Čosi, čo je zložitejšie ako diagnostika auta či diagnóza ľudskej bytosti. Skúsme sa na to spolu pozrieť vo svetle dnešného Božieho slova.
Dnešnú 2. adventnú nedeľu počúvame z úst Jána Krstiteľa zaujímavé slová. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Čítame v tomto novom liturgickom roku evanjelium sv. Matúša a sme na začiatku 3. kapitoly. Tieto isté slová zopakuje neskôr sám Ježiš na začiatku svojho ohlasovanie v Galilei, ako o tom píše ten istý evanjelista v 4. kapitole spomínaného evanjelia. A toto isté posolstvo si ponesú počas svojej prvej misionárskej skúsenosti apoštoli, ako môžeme vidieť z 10. kapitoly toho istého Matúšovho evanjelia. Ján je teda ten, kto pripravuje cestu ohlasovateľovi Ježišovi; učeníci sú tí ktorí Ježiša nasledujú a Ježiš je ten, kto hlása radostnú zvesť. A celé radostné ohlasovanie je o tomto: Božie kráľovstvo je blízko, priblížilo sa, je medzi nami. Toto ohlasovať je úlohou cirkvi ako celku aj úlohou každého misionára. A keďže každý učeník je zároveň aj misionár, ako nám to pripomína súčasný pápež František v „Evangelii gaudium“, tak je to úloha každého z nás, ktorí sme pokrstení. Pápež píše:
Vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom (porov. Mt 28, 19). Je povolaný byť aktívnym protagonistom evanjelizácie; Evanjelizácia nie je aktivita, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených. Keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania. Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi. Nehovoríme už, že sme „učeníci“ a „misionári“, ale že vždy sme „učeníci misionári“.
Pripomeňme si v krátkosti jeden kontext, v ktorom žijeme a pracujeme. Dnes sa zvykne hovoriť o tzv. „diagnostickom prebytku“ – teda o nadmernom množstve vysvetlení, prečo veci nefungujú –, ktorý však nie je sprevádzaný skutočne použiteľnými návrhmi na riešenie problémov. To nás môže zvádzať k tomu, aby sme prioritne premýšľali a vyvíjali aktivity na pomenovanie toho, prečo aj veci okolo Božieho kráľovstva nefungujú. Áno, aj to je určite potrebné. Ale prioritou je ohlasovať, že Božie kráľovstvo je tu prítomné, stále sa vyvíja a smeruje k svojmu naplneniu. Že ho pekelné ani nijaké ľudské mocnosti nemôžu natrvalo premôcť či zastaviť. Áno, môžu ho spomaliť, čo je však vždy na škodu tých, ktorí sa o to nejakým spôsobom usilujú. Ale Božie kráľovstvo bude kráčať dejinami času aj vesmíru mocou vnútornej dynamiky, ktorú mu poskytuje Duch Svätý. Áno, toto ohlasovať sa dá len vtedy, keď tomu sami veríme, keď sme aspoň kúsok z tohto tajomstva zakúsili ako osobnú skúsenosť. My ľudia Božie kráľovstvo ani nevytvárame, ani ho nevymýšľame. Len sme poslaní ho ohlasovať. Čo je teda to dôležité o čom svedčíme, čo vieme povedať?
Po prvé, že Božie kráľovstve nie je niečo čo príde len po smrti, ale už teraz tu a na tomto svete prítomné, v čom sa dá žiť, do čoho môžem patriť.
Po druhé: že Božie kráľovstvo nie je ďaleko, aby sme museli k nemu cestovať alebo vystúpiť do výšky alebo ponoriť sa do hĺbky. Je všade okolo nás.
Po tretie: že je nenápadné ale životaschopné aj životodarné. Treba ho hľadať a objavovať a je vždy tam, kde žijú ľudia. Je totiž potenciálne ukryté v možnosti vzťahov, ktoré môžu ľudia medzi sebou vytvárať a prežívať.
Niekto sa môže opýtať prečo ho teda nevieme tak ľahko objaviť použitím dnešných precíznych diagnostických metód? A tu by sme mohli hovoriť o hriechu a zle, o utrpení a smrti. Všetky tieto skutočnosti viditeľnosť Božieho kráľovstva značne komplikujú. Ale pretože prežívame advent, ja sa chcem zastaviť len pri jednom rozmere hľadania o ktorom premýšľame. A tým je výzva, že Boh a jeho kráľovstvo sa najviac zjavujú nie ako výsledok nášho premýšľania, ktoré potom vedie ku konaniu, aktivizmu a výkonnostnej mentalite. Ale ako výsledok nášho vnímania. Možno aj preto sa nebo predstavuje ako nazeranie na Boha, dívanie sa. A na dívanie sa potrebujeme čas, ktorý sa navonok javí ako čakanie. Čakanie, ako proces v ktorom vieme odložiť svoj aktivizmus, aj odolať myšlienkam, ktoré sa nám prelievajú či presýpajú v našej mysli. A skúsiť len tak byť, čakať na Pána. Veriť, že príde a zjaví nám kúsok seba. A takéto čakanie je vlastne advent, ktorý žijeme. Pozývam nás všetkých zápasiť o takýto čas vnímania. A modlím sa, aby sme snahu o čakanie a vnímanie nevzdali, keď sa nám to spočiatku nebude dariť.
                                                                                                                              Dominik Markoš, farár na Sliači