Nedeľa Najsvätejšej Trojice rok C

Audio kázeň

V jednom vtipe sa hovorí, že dve ženy boli odsúdené na veľa rokov väzenia. Sedeli spolu v jednej cele. Keď ich po rokoch prepúšťali na slobodu, pred väznicou si podali ruky a jedna z nich hovorí: „Ty, počuj, musíme sa ešte niekedy stretnúť a dopovieme si to…“

V evanjeliu sme stretli Pána Ježiša pri poslednej večeri, keď sa lúčil so svojimi najbližšími. A tiež sa priznal, že im toho ešte veľa nepovedal. Ale vysvetľuje im aj dôvod: „Teraz by ste to ešte nezniesli.“ Všetko to v pravom čase dokončí Duch Svätý, ktorý im pripomenie minulosť, osvetlí budúcnosť, vovedie ich do plnej pravdy, poučí ich o Otcovi aj Synovi. Ale teraz ešte nie… Ešte neprišiel Duch, a ešte im chýbala dôležitá skúsenosť Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstania. Takže to vovádzanie do pravdy sa javí ako proces, ako čosi postupné, A to ako v živote Cirkvi, tak aj v živote jednotlivca. Sami máme skúsenosť, že keď sa snažíme žiť ako veriaci, tak cítime, že naša viera sa vyvíja s nami. Inak veríme ako deti, inak ako mladí ľudia, inak už vyzretí vekom. Sme stále skúsenejší, snáď aj múdrejší, sme konfrontovaní s novými otázkami a problémami, no a často sme usvedčovaní aj z omylov. A to všetko nás posúva ďalej, a ak necháme, aby protagonistom tohto vývoja bol Duch Svätý, hýbeme sa správnym smerom.

Niekedy si vyčítame, že nevládzeme (či dokonca nechceme) žiť podľa toho, ako veríme. Niekedy nás pochytia aj výčitky z toho, že naša viera je slabá. Škoda však, že sa nenecháme spochybniť aj v tom, v koho to vlastne veríme. Je to naozaj ten Boh, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus? Možno sa vám zdá absurdné, čo hovorím, ale naozaj je to náš častý problém.

Všimnime si, koľko priestoru je vo Svätom Písm venované zákazu, že človek nesmie veriť v cudzích bohov, ani si vytvárať ich podobu. A je to predsa Božie slovo, určené pre nás. My si pomyslíme, že my to už máme dávno za sebou, nás by ani len nenapadlo vymodelovať si z hliny nejakú sošku, tvrdiť, že je to Boh a klaňať sa jej. Ale je možné, že toto Slovo je práve pre nás ešte aktuálnejšie, ako pre všetky generácie pred nami. Veď to dnešný moderný človek vo svojej pýche a nerozumnosti a v poznaní, koľko toho vie, je pokúšaný vytvoriť si svojho boha, takého namieru. Ja si určím, čo zo zjavenia prijmem a čo nie. A vytvorím si Boha, ktorý bude potvrdzovať, moje názory, moje predstavy. Ale to už nebude ten Boh, ktorého nám zjavil Pán Ježiš… A že toto nebezpečenstvo je aktuálne, to nám potvrdzuje aj Nový Zákon. Veď čo sa Ježiš natrápil, aby ľudí viedol od ich predstavy o Bohu k tomu Bohu, ktorého je Synom. A tento zápas trval až do konca, veď na kríži ho provokovali: „Ak si Boží syn, zostúp z kríža a my ti uveríme.“ Ak by ich poslúchol, ak by tak urobil, isto by uverili. Alebo ešte lepšie: utvrdili by sa vo viere v toho boha z ich predstáv. Ale to nebol Ježišov Boh.

Uznajme v pokore, že ani my nie sme imúnni voči pokušeniu vytvoriť si vlastného Boha na mieru. Preto sa neustále konfrontujme so zjavením Ježiša Krista. Lebo ortodoxia podmieňuje ortoprax, teda správna viera napomáha k právnemu konaniu.

Dnešná slávnosť Najsvätejšej Trojice je pre nás skvelou príležitosťou pozrieť sa znovu na to, kto je Boh. Lebo na jeho obraz sme stvorení a len realizáciou tohto projektu môžeme prežiť naplnený život.

Boh je jeden a jeho vnútorný život prebieha v spoločenstve lásky troch osôb. A do tohto spoločenstva sme pozvaní tým, že budeme žiť spoločenstvo lásky s Bohom, ale aj navzájom.

Moderná emancipovaná doba s technickými výdobytkami nám chce nahovoriť, že sme sebestační a nikoho nepotrebujeme. Pán Boh nás však vedie k pravému opaku. Potrebujeme sa viac, ako sme si ochotní pripustiť a potrebujeme tiež, aby nás iní potrebovali. Veď on sám nás celkom vedome chce potrebovať vo svojom projekte spásy. Nemusel by, ale chce, lebo tak je stvorený svet. Iní potrebujú nás a ja žijem svoj život hodnotne len vtedy, keď zo seba urobím dar pre druhých, ako to zo seba spravil aj Pán Ježiš. Slúžiť a nechať si poslúžiť, to je cesta lásky. A niekedy to „nechať si poslúžiť“ je oveľa ťažšie.

Koľkokrát si povieme, keď sme odmietnutí, že ja ťa nepotrebujem, radšej si všetko urobím sám, ako sa doprosovať… Koľko je však v tomto postoji pýchy… Keby takto urobil Pán Boh po každej našej neochote, dávno by to s nami vzdal. Našťastie je on iný a vedie k tomu aj nás…

V kláštore pod Znievom je útulok pre ľudí bez domova, pre ľudí, ktorým mnohé veci v živote nevyšli. Tu nachádzajú ľudia, ktorí nemajú kde bývať, strechu nad hlavou, stravu a podmienky pre podľa možnosti dôstojný život. Panuje tu niekoľko zásad, ale hlavne je to vekmi odskúšaná zásada mníchov: ora et labora (modli sa a pracuj). Každý, kto je tu a nami, musí sa zúčastňovať aj takzvanej pracovnej terapie, musí pracovať. Samozrejme, každý podľa svojich mentálnych a fyzických možností. No aj ľudia, ktorým chýbajú nohy, môžu napríklad čistiť zeleninu do spoločnej kuchyne… Niekedy je to ťažké, hlavne spočiatku, keď tam chýbali návyky, ale často sa časom dejú ohromné zmeny. Keď si prestavíte, že niekto, kto žil na ulici a živil sa žobraním, či krádežou, pomáha slabším od seba a buduje dielo, kde sa pomáha tým najbiednejším.

Boh je zo svojej trojjedinej podstaty lásky darom a človek je naozaj človekom až vtedy, keď sa stane darom tiež, či už slúžiac, alebo dávajúc iným príležitosť poslúžiť.