Audio kázeň
Posledná nedeľa liturgického obdobia cez rok v rímsko-katolíckej cirkvi je nedeľou Krista Kráľa. Uzatvára sa ňou jeden ročný cyklus oslavy tajomstiev viery a pokračujúceho počúvania slova, ktoré svojim deťom, nám ľuďom, Boh hovorí. Slávením nasledujúcej, prvej nedele adventu, sa hneď ďalší takýto cyklus začína.
Ale načo vôbec mám Boha počúvať? Odpovedá Boh skutočne na moje otázky? Načo od neho niečo žiadať, ak neodpovedá tak, ako som očakával? Ak nevie splniť moje očakávania, vie ma teda vôbec zachrániť?
Vo chvíli utrpenia Ježiša na kríži, ktoré sledujeme na tento sviatok Krista Kráľa, prítomní ľudia tiež čakali odpoveď. A žiadali navonok dobrú vec. Volajú na neho opakovane. Nech zachráni sám seba, žiadajú predstavitelia náboženstva, z ktorého vychádza. Aj vojaci úradnej rímskej moci, ktorej je ako občan podriadený, chcú nech sa zachráni. Ešte aj jeden z prítomných odsúdencov, spolu s Ježišom zasiahnutý tou istou situáciou biedneho položenia a prichádzajúcej smrti tiež túži vidieť záchranu jeho i svoju. Pred krížom teda ľudia tri krát opakujú žiadosť, aby zachraňoval – spasil seba aj iných. A Ježiš mlčí. Neodpovedá slovami tým, ktorí sa ho pýtajú.
Títo ľudia však ako odpoveď požadujú už iba splnenie svojich očakávaní. Pre to, čo by im chcel povedať Spasiteľ, v nich niet miesta.
Dialóg a vzájomné počúvanie je veľmi dôležité pre ľudský život. No počúvanie je možné len tam, kde nastalo mlčanie. Za otáznikom v našich vetách pri našich rozhovoroch však nenasleduje mlčanlivé očakávanie. Často už máme pripravené odpovede, ktoré by sme chceli počuť. Ak aj nečakáme uskutočnenie pripraveného presného modelu odpovede, aj tak už máme vymedzené hranice, do ktorých sa odpoveď musí zmestiť a podmienky, ktoré musí splniť. Ak to tak nebude, tak je pre nás prosba nevyslyšaná, odpoveď nedostatočná, otázka nezodpovedaná.
Na odpoveď Boha na kríži ľudia čakali; pýtali sa na spásu. Boli to aj náboženskí predstavitelia i reprezentanti štátnej výkonnej moci, no aj človek skúšaný ťarchou biedy ľudského života. V ich pýtaní sa však nebolo miesta pre odpoveď Boha, pretože už mali svoju ľudskú predstavu spásy, do ktorej sa tá Božia odpoveď mala zmestiť. A nebolo tam mlčanlivé očakávanie, do ktorého by mohol Boh vstúpiť. Ale čo si má človek myslieť, keď Boh mlčí? Keď vo chvíľach nášho ľudského hľadania nepočujeme tak veľmi žiadanú odpoveď, sme pokúšaní myslieť si, že človek má byť ako Boh a dať svoju odpoveď. Boh sa ale stal človekom, aby prišiel počúvať. Priblížil sa človeku tak, že sa stal poslucháčom príbehu celého ľudského života so všetkými jeho obavami, obmedzeniami, hranicami a s jeho slabosťou, neschopnosťou a hriechom. Boh je pripravený nechať sa viesť človekom až na toto intímne miesto jeho vnútra, kde v sebe človek vidí aj svoj hriech. Tam Boh počúva vyznanie človeka, ktoré ho otvára Božej spáse. Tam sa totiž človek odhodlá, aby prestal predkladať svoje ľudské očakávania a stáva sa pripraveným počúvať Boha a jeho zvesť o spáse človeka.
Vo všetkých profesiách nazvaných pomáhajúce, je pozorné počúvanie dôležité pre každého ich vykonávateľa – patria medzi nich kňaz aj psychológ, no aj mnohí iní. Načúvanie je láskavé, otvorené prijímanie, kde je iný človek vnímaný ako jedinečný dar v samej jeho prítomnosti; je to dar neopakovateľnej osoby. Predložkové rozlíšenie načúvania od jednoduchého počúvania má dôvod. Pri počúvaní je dôležité nechať priestor tomu, kto hovorí, aby sme ho nesledovali s už dopredu pripravenými odpoveďami. Predsa však zvyčajne predpokladáme predmet, tému, ku ktorej by sme rozhovor chceli viesť. Načúvaním však myslíme otvorenosť, v ktorej ide o prijímanie celého hovoriaceho človeka s tajomstvom jeho osoby, v ktorom otvára a odhaľuje seba samého. V načúvaní sa nechám hovoriacim viesť až k tomu, v čom som s ním doteraz asi ešte nikdy nebol a k čomu ma on chce priviesť.
Prečo si chceme prečítať komentár k stati z Písma, či počuť nedeľnú kázeň, možno aspoň cez médiá? Prečo sa – nie iba my, veriaci – pýtame na spásu? Chceli by sme vedieť, čo to spása je. My, ľudia, máme svoju pozemskú odpoveď o uskutočnení spásy. Odpoveď od Boha nám najprv naháňa strach, pretože sa v nej musíme odhodlať priviesť ho k biede svojho hriechu a potom sa nechať viesť tam, kde nevieme ako s našimi hriechmi naloží. Ježiš pozorne načúva a sprevádza nás na miesto, kde sme premenení a pripravení odhaliť mu svoju hriešnosť. Tam ho rozpovedaním svojho príbehu môžem priviesť iba ja sám. Keď uverím jeho načúvajúcej láske, vtedy som schopný vyjaviť prosbu kajúceho lotra na kríži: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Potom už nehľadám svoju ľudskú predstavu spásy, ale dovoľujem Ježišovi, aby ma k spáse viedol on. Až vtedy môže Boh prerušiť svoje mlčanie, pretože mi môže dať skutočnú odpoveď a zaviesť ma do svojho srdca, v ktorom hovorí áno celej mojej ľudskej existencii.
Vyrozpráva to aj pieseň chválovej kapely eSPé „Pre Teba áno“. Jej slová vyjadrujú úmysel Kráľa, ktorý kraľuje a na kríži vraví: „Za teba áno, za teba pôjdem…“. Keď sa otváram Božej spáse, môžem počuť slová Kráľa: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Vtedy budem môcť chápať, že skutočná spása je iba tá Ježišova.
Brat kňaz Ján Macej, kapucín