Audio kázeň
Keď som hľadal inšpiráciu na dnešný príhovor, pozrel som si niekoľko zdrojov. A tiež som sa vrátil k rozhovoru, ktorý sme robili v rámci projektu Večera u Slováka pred 3 rokmi. Pozreli sme sa vtedy spolu na prvé dnešné čítanie z posledného proroka Starého Zákona. Je ním prorok Malachiáš, a posledné stránky z jeho proroctva sa dnes znovu čítajú a počúvajú. Keďže spomínaný prorok píše o časoch, kedy izraelský národ žil v pokoji a mieri a to ho viedlo k strate pozornosti, že je dôležité byť za všetko vďačný, spomenul som vtedy, že aj my už dlho žijeme v mieri a v pokoji. Že vojnu si pamätajú len tí najstarší a to len matne. A že aj my žijeme v blahobyte a zabúdame, že všetko, čo máme prichádza od Boha je dar, požehnanie a nie je to samozrejmosť alebo len výsledok nášho snaženia sa.
To som vtedy netušil, ako sa svet za posledné 3 roky zmení. Najprv prišla epidémia covidu a zasiahla svet vo viacerých vlnách. Potom vypukla vojna na Ukrajine, ktorá doposiaľ trvá a zrazu žijeme v úplne inom svete. Kedy mnohé veci, ktoré sa zdali byť samozrejmými a opornými bodmi boli odviate vetrom času na kratšiu či dlhšiu dobu alebo aj navždy. A vznikol prázdny priestor do ktorého vstupujú svojimi hlasnými vyjadreniami mnohí falošní proroci a rozosievajú strach, ktorý paralyzuje veľkú časť ľudí.
Aj preto môže byť dnešná radostná zvesť evanjelia pre nás veľmi užitočná a potrebná. Pozýva nás k rozlišovaniu, k téme o ktorej je aj najnovší katechetický cyklus pápeža Františka pri stredajších audienciách. Mohli sme ich počuť už 7 a ich podtémy: čo je to rozlišovanie, príklad sv. Ignáca, prvky rozlišovania ako napr. dôverný vzťah s Pánom, sebapoznanie, Túžba, neútecha či kniha vlastného života, sú veľavravné.
Ježiš nás v evanjeliu dnešnej nedele z 21. kapitoly sv. Lukáša povzbudzuje, aby sme sa nedali oklamať falošnými prorokmi a aby sme nedovolili strachu paralyzovať náš život. Hovorí nám, že potrebujeme rátať s tým, že prídu mnohí, ktorí sa budú usilovať nahradiť Ježiša v úlohe spasiteľa. A budú to nielen svetoví lídri ale aj rozliční náboženskí vodcovia, veštci tí, ktorí vedia atraktívne hovoriť, aby si pritiahli k sebe srdcia ľudí. „Nechoďte za nimi“ hovorí náš Pán. Je určite atraktívnejšie povedať my vieme ako to je, my vieme, ako to myslel, ja viem, prečo sa to stalo, ja viem, kedy sa to stane než v pokore stáť a vytrvalo kráčať za hľadaním pravdy v úcte voči každému človekovi. Ale rozlišovanie nás učí, že samotná atraktívnosť či príťažlivosť nestačí. To, čo potrebujeme ku príťažlivosti pridať je hodnovernosť! Kto je ten, čo sa nám atraktívne prihovára? Aké sú jeho zdroje, aký je jeho príbeh?
Je určite príťažlivejšie povedať: poďte budovať niečo, čo tu bude naveky, čo všetko pretrvá, akákoľvek podoba toho pre nás desaťročia známeho: na večné časy a nikdy inak, než povedať: Prídu dni, kedy z toho, čo vidíte nezostane kameň na kameni, všetko bude zborené. A nepovedať to niekde v bezpečí volebného štúdia ale priamo pred budovou, ktorej sa to týka. Tak to urobil Ježiš v dnešnom príbehu z Jeruzalema, v Jeruzalemskom chráme, teda v budove, z ktorej si nábožní židia, možno nie všetci ale väčšina z nich, urobili modlu, svojho „spasiteľa“. Tak isto to povedal pred 6 rokmi v bazilike sv. Petra pápež František počas kázne na dnešnú 33. nedeľu: nebo aj zem sa pominú a všetky nádherné veci tohto sveta, aj táto bazilika ale sú 2 dobrá, ktoré zostanú a do ktorých sa oplatí investovať svoju lásku ako do toho, čo pretrvá. Čo sú to tie 2 hodnoty, ktoré vždy zostanú na vrchu toho sitka, ktorým sa prelievajú ľudské dejiny? Pápež František hovorí: je to Pán a je to náš blížny.
Každý líder, pre ktorého sú dôležitejšie čísla, projekty, štatistiky a percentá než ľudia, než konkrétny človek, ktorý sa v tom všetkom nachádza je podozrivo nedôveryhodný. Veď veríme v Boha, pre ktorého najväčším pokladom je človek. Veríme v Boha, ktorý sa stal človekom. A tak si potrebujeme dať pozor na tie správy okolo nás, ktoré pôsobia ako anestetikum na naše svedomie. Ktoré uspávajú našu citlivosť, keď sa jedná o prejavy lásky voči tým, ktorí sú poslední, nevzdelaní, neprispôsobiví, nejako iní ako my, aby sme ich nevylučovali z hľadáčiku nášho záujmu o život. Je ľahšie takýchto ľudí vylúčiť a poslať niekam „preč“, než sa vytrvalo nimi zaoberať a hľadať cesty, ktoré nás na obidvoch stranách posunú ďalej.
Ja sám veľakrát zakúšam strach, ako si poradiť s tým všetkým, čo ma obklopuje. Ako sa vyhnúť utrpeniu a bolesti z toho, že sa mi všetko nepodarí, že ma ľudia nielen chvália ale aj kritizujú, nielen nasledujú ale aj prenasledujú lebo to podľa nich nerobím dosť dobre. Ale zaznieva mi dnes Ježišovo slovo: Neľakaj sa, toto musí prísť. Je to preto, aby si vydal svedectvo. O tom, že sa nespoliehaš na seba ako na „samospasiteľa“, ale že vytrvalo očakávaš pomoc od toho, ktorý ti prisľúbil, že ani vlas z tvojej hlavy sa nestratí. A to je niekto, komu na človekovi záleží.
Keď som pred 12 rokmi kázal na túto nedeľu o potrebe svedectva v našich kresťanských spoločenstvách, hovoril som to preto, že sa mi zdalo, akoby okolo mňa bolo veľa teórie o viere a dosť dávnych príbehov; ale málo príbehov zo súčasnosti. Dnes je to oveľa vyváženejšie, teším sa, že aj naši mladí kresťania zozbierali a nahrali viacero silných svedectiev o hodnote človeka, nad ktorým Boh nikdy neláme palicu. A tie sa dajú pozrieť alebo vypočuť, lebo sú ponukou pre každého. Boh je vytrvalý, On sám každému z nás vychádza v ústrety a pozýva nás na stretnutie a dokáž pritom čakať. Neberie nám niektoré veci z rúk do svojich rúk. A na oplátku, tiež nás pozýva, aby sme sa učili rozlišovať kedy je treba mať nastavené a otvorené dlane viac, než to mať všetko v rukách. Kedy je lepšie dvíhať zrak k holubovi na streche než zovrieť vrabca v hrsti. Veriť, že On sa k nám z výšky znesie, keď sa odmietneme hnať za tým, čo nasýtiť nemôže.
Modlím sa, aby sme vytrvali v úsilí a snahe tomu lepšie rozumieť. A dôveryhodnejšie to žiť.
Dominik Markoš, farár na Sliači