Audio kázeň
Stvorení sme na Boží obraz a v každom človekovi kdesi hlboko drieme túžba po nesmrteľnosti. Rozličné kultúry a náboženstvá chápali nesmrteľnosť rôzne. Veľmi mám rád archeologické vykopávky starorímskeho mesta Pompeje. Je tam naozaj čo pozerať. Mesto bolo chránené hradbami a vchádzalo sa doň niekoľkými bránami. Zvonku hradieb prístupové cesty do mesta lemovali náhrobky bohatých mešťanov, ktoré boli krásne, bohato zdobené, aby priťahovali pozornosť okoloidúcich. Vyjadrovalo to ich chápanie nesmrteľnosti: človek bol nesmrteľný dovtedy, kým žila spomienka na neho, pokiaľ ľudia vyslovovali jeho meno. A tak si tie mená vytesávali do kameňa. Každý normálny človek túži po nesmrteľnosti. Tejto téme sa venuje aj evanjelium dnešnej nedele.
Za Ježišom prichádzali nielen priatelia a tí, ktorí ho potrebovali, ale aktívne ho vyhľadávali aj jeho nepriatelia. Tento krát to boli saduceji. Bola ti židovská sekta, o ktorej až tak veľa nevieme, lebo sa o nich nezachovalo veľa historických záznamov a čo sa zachovalo, pochádzalo od ich neprajníkov. Svoje meno „saduceji“ odvádzali pravdepodobne od veľkňaza Sadoka zo šalamúnovských čias. Boli to veľkí konzervatívci, ako Sväté písmo uznávali len päť Mojžišových kníh, neskoršiu tradíciu – prorocké spisy, a vieroučné spisy neuznávali. Čo nebolo v Pentateuchu výslovne napísané, to pre nich nebola pravda. A tak neuznávali ani existenciu duchov, anjelov, ani nesmrteľnosť duše. Patrili k elite vo svojom národe, boli zámožní, politicky boli oportunistami, kolaborujúcimi s režimom rímskej okupantskej ríše. Keďže v posmrtný život neverili, terajší život si bolo treba naplno užiť, podľa možnosti v blahobyte a mieri. A práve preto im Ježiš ležal v žalúdku, lebo jeho rastúca popularita mohla pôsobiť na Rimanov ako provokácia, hroziaca vzburou. Oni nesmrteľnosť nechápali individuálne, človek mohol prežívať len vo svojom potomstve a dúfali, že budú smieť vidieť očakávaného mesiáša aspoň prostredníctvom očí svojich potomkov.
Nesmrteľnosť ľudskej duše na v Mojžišových knihách naozaj explicitne nespomína. Takéto chápanie človeka sa v Izraeli vyvinulo naozaj až pomerne neskoro a to v treťom storočí pred Kristom vplyvom helénskej kultúry a filozofie. To však z teologického hľadiska nepredstavuje žiadny problém. Boh vo svojej pedagogike postupne odhaľuje človekovi, čo potrebuje vedieť, primerane jeho schopnostiam a potrebám.
Rád to deťom približujem na príklade biblického opisu stvorenia sveta. Krásny príbeh o tvorení sveta za šesť dní s opisom stvorenia človeka z hliny a vdýchnutím života… Keď sa potom deti v škole učia o vedeckom opise pôvodu sveta a človeka, môže ich to pomýliť. Ale nemusí. Biblický opis stvorenia je nadčasový a aj moderný človek v ňom môže nájsť aktuálne inšpirujúce informácie. Ale predstavte si, že by opis stvorenia v biblii bol napísaný rečou dnešnej modernej vedy. Ako by mu človek doby kamennej či bronzovej rozumel? Asi nijako. Ale povedzme, že by to aj bolo napísané vedecky a rozumieť by sme tomu mohli až my. No dobre, ale ako by sa na to potom pozerali ľudia o tisíc rokov s ich úrovňou poznania? Nebol by im na smiech náš primitivizmus?
Ľudské poznanie sa postupne vyvíja s vývojom civilizácie.
To, že chápanie nesmrteľnosti nebolo výslovne spomenuté u Mojžiša ešte neznamená, že by Božie slovo bol zavádzajúce, nepravdivé. Tie pravdy tam obsiahnuté boli, aj keď ešte neboli chápané. Krásne to dokazuje Ježiš v príbehu o horiacom kríku, kde Boh sám seba nazýva Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. A on nemôže byť Bohom mŕtvych – mŕtvoly boli aj v chápaní saducejov nečisté, poškvrňovali.
Absurdný príbeh o levirátskom manželstve ženy, ktorá postupne bola manželkou siedmym bratom a zomrela bezdetná, ten mohol pomýliť len farizejov, ktorí mali ten problém, že oni vo vzkriesenie mŕtvych verili, chápali ho však len ako nezmenené pokračovanie tohto pozemského života, a síce veľmi pozemsky. Ježiš využíva príležitosť, aby svojim súčasníkom a aj nám naznačil, že človek je naozaj nesmrteľný, večný život je veľmi reálny, vzkriesenie bude, ale ako to bude, to presahuje našu skúsenosť i schopnosť chápania.
Pomôžme si jednou metaforou. Je to ako keď sa vyvíjajú dvojičky v tele mamy. Postupne rastú, vyzrievajú, vyvíjajú sa im údy, ktoré ešte nepotrebujú, tie budú mať svoju funkciu až po narodení. Ale aké je to byť mimo tela matky, s tým ešte skúsenosť nemajú. A keď sa jedno dieťa narodí ako prvé, to druhé dieťa len vie, že sa kamsi stratil a môže to interpretovať ako stratu, tragédiu. Ale ono odišlo do života, na ktorý sa pripravovalo… A aj to druhé dieťa ho bude nasledovať. Tak podobne je to s našim prechodom na večnosť, ktorý nazývame smrťou.
Čo si zoberieme z tohto evanjelia? Nebuďme saducejmi, ktorí už všetko vedia a Boh im nemá už čo zjaviť. Nové Sväté písmo už nedostaneme, ale môžeme a máme dostávať stále nové, hlbšie chápanie.
Pán nám pripomína, že je Bohom živých. Treba mať v sebe veľa života, byť Božími, to je cesta k šťastnej večnosti. Stávame sa tým, čím sme a to sa deje vo vzťahoch.
Zaujímavá je Ježišova poznámka, že tí, čo budú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, budú ako anjeli. Zrejme tým nemyslel akúsi bezpohlavnosť, lebo byť mužom a ženou je súčasťou toho, byť človekom, skôr sa tam myslí byť poslami Boha, byť Božou silou (Gabriel), Božím liekom (Rafael), Byť ako Boh (Michael), teda byť Božími deťmi – a použiteľnými pre jeho plány.
(Bruno Ferrero – Anjel smrti).
Raz som videl nemecké blahoželanie k narodeninám, ktoré ma veľmi oslovilo: Nie je až tak dôležité, pridávať k nášmu životu viac rokov. Dôležitejšie je pridať do našich rokov viac života.
Zakončím jedným želaním, ktoré si požičiam od jedného kolegu kňaza, ktoré často opakoval svojim farníkom: Prajem vám, aby ste zomreli vtedy, keď vo vás bude najviac života.