Audio kázeň
Jesť, prijímať potravu, to potrebujeme k prežitiu. To je príroda. Ale nad prírodou je ešte aj kultúra, akási civilizovanosť, ktorá v prípade človeka povýšila prijímanie potravy na stolovanie. Každý aspoň trochu kultúrny človek uzná, že je rozdiel zjesť nejaké aj veľmi chutné jedlo len tak lyžicou z „kastrólika“, alebo ho zjesť pri pekne prestretom stole. A je rozdiel zjesť ho sám pri televízore, či pri novinách, alebo zjesť ho v dobrej spoločnosti. Určite je veľmi ochudobnená rodina, kde sa stolovanie nepestuje, každý si svoj tanier uchmatne a jedia: otec povedzme pri televízore, mama pri na počítači pri „fejzbúku“ no a deti každý vo svojej izbe pri mobile a tablete. Pri spoločnom stole sa budujú vzťahy, osviežujú priateľstvá, aj uzatvárajú dobré obchody.
Určite aj preto „Najmúdrejší“ vymyslel, že spôsob, akým sa najintenzívnejšie ľudia môžu spojiť s ním a aj vzájomne budovať spoločenstvo sa odohráva vo forme hostiny, teda pri svätej omši.
Evanjelium nasledujúcej nedele, ktoré nás zaviedlo na jednu hostinu, na večeru, konkrétne poslednú večeru, ktorá bola akousi dôvernou rozlúčkou Ježiša so svojimi, pri ktorej im odovzdal veľmi dôležité, kľúčové posolstvá.
V krátkom texte, ktorý sme počuli, až tri krát po sebe je spájaná súčasnosť s budúcnosťou.
– „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“
– „Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“
– a napokon slová o prísľube pokoja pre svojich zakončil: „A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“
To nebude náhoda. Skôr naopak, je to zámer Božej pedagogiky, ktorá más vedie k múdremu postoju k životu. Vedieť sa orientovať cv čase je znakom múdrosti, ako to vyjadruje 90. žalm: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“
Ako biela najlepšie vynikne, keď sa postaví vedľa čiernej, tak aj toto tvrdenie o vzťahu múdrosti a času podčiarkneme poukázaním na nemúdrosť: Všimnite si, aký majú asociáli problém vyžiť od výplaty k výplate (či od dávky k dávke…). A to nezávisle od toho, koľko toho dostanú. Dnes mám, dnes si užívam, čo bude zajtra, o to sa budem starať potom. Ešte nikdy nebolo tak, aby nejako nebolo…
A takúto nemúdrosť nájdeme aj v súčasnej politike, v hospodárstve, vo vzdelávaní… a celkovo v postoji k životu. Pán nás učí čosi iné: Životom dnes si pripravovať dobrú budúcnosť (alebo inakšie: žiť dnes taký život, ktorý bude môcť mať šťastné pokračovanie aj v budúcnosti…)
Kto ma miluje, zachováva moje slovo… a urobíme si u otca príbytok. A tu nie je reč len o budúcnosti v nebi.
Keď poznávame nejakú osobu. Najskôr len vieme, že existuje… Potom o nej viem viac.. Môže vzniknúť priateľstvo, to už je pre mňa nie len niekto, ale je pre mňa dôležitý. Ale keď vznikne láska, až taká, že sa človek rozhodne žiť s danou osobou a žiť pre ňu, odrazu je tá istá osoba niekým neopakovateľným.
A tak aj naozaj veriaci človek pozná Boha inak…
A má to dôsledky… Pán Ježiš sľubuje: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok…“. Boh má nové bývanie. Nebo je v nás. A pripomína to inú, veľmi dôležitú tému, ktorá sa ako niť tiahne celým Písmom. Chrám, v ktorom prebýva Boh. Chrámy majú rôzne náboženstvá… Kúsok pôdy, ktorý ľudia vyhradili božstvu a na ňom postavili tú najkrajšiu stavbu, ktorej boli schopní, aby tam uctili boha a získali tam požehnanie.
Taký chrám chcel aj Boh izraelitov, dokonca dal presné pokyny, ako má chrám vyzerať a sľúbil, že tam bude bývať, že ho tam šudia budú môcť stretať. Potreboval mať dom? Nie. Ale ľudia to potrebovali. On, všadeprítomný, tam bol prítomní mimoriadnym spôsobom, tam ho mohli ľudia stretať. A tento chrám bol len predobrazom ozajstného chrámu, v ktorom ľudia mohli zažiť Boha, v ktorom on býval medzi nimi, a to bolo v osobe Ježiša Krista. A keď on po dokončení diela odišiel do neba, jeho mimoriadna prítomnosť naďalej pokračuje, ako hovorí apoštol Pavol, v pokrstených. V nás má Boh mimoriadnym spôsobom prebývať, v nás ho majú šudia zažívať, cez nás sa majú cítiť byť Bohom milovaní…
Ale tento chrám treba s pomocou Božou stavať… Tu… teraz… a navždy.
V jednej dedine sedel na lavičke pred domom starček s fajkou v ruke. Šiel okolo cudzí človek a pýtal sa: „Prosím vás, akí ľudia žijú v tejto dedine? Dobrí, alebo zlí?“ A prečo sa pýtate?“ „Mám sa presťahovať, no a je pre mňa dôležité, aby som mal dobrých susedov.“ „A akí ľudia žili tam, odkiaľ prichádzate?“ „Joj, veľmi dobrí. Samí zlatí ľudia. Až mi je ľúto, že odtiaľ musím odísť.“ Tak to sa kľudne prisťahujte sem k nám, tu žijú rovnako dobrí ľudia.“ Na druhý deň sa odohrala podobná scéna. Starček na priedomí a okoloidúci: „Prosím vás, akí ľudia žijú v tejto dedine?“ „Prečo sa pýtate?“ „Mám sa sťahovať, tak chcem vedieť, akí sú tu ľudia…“ „A akí šudia boli tam, odkiaľ prichádzate?“ „Hrozní. Jeden horší, ako druhý. Hotové peklo.“ „Viete čo, to sa tu u nás ani nezastavujte. Tu žijú rovnakí ľudia.“
Budúcnosť je to, čo nasleduje po prítomnosti. Príbytok v nebi si láskou staviame už teraz. Neodfláknime to!