Audio kázeň
Kedy ste sa naposledey cítili dobre na nejakej oslave? Čo alebo kto bol pri nej dôležitý? Prečo?
Oslava je v ľudskom vnímaní čas, keď si človek užíva pozornosť a uznanie ostatných ľudí. Pozornosť, ktorá by však bola odmietaním a znevážením je presným opakom toho, čo by sme nazvali oslávením. Evanjeliovou staťou tejto nedele vchádzame do prekvapivej logiky Božieho plánu. Ježiš sa pripravuje na najťažšie chvíle svojho života. Učeníkom hovorí, že je tu čas, keď ho Boh Otec, oslávi. Čaká ho však presný opak toho, čo by sa pri oslave teda malo diať z ľudského uhla pohľadu. Ježiš je ponížený, potupený, súdený bez akejkoľvek opory a pomoci, zbavený dôstojnosti. Nakoniec zbavený života. Tu to však nekončí. Do dejín Ježiš vstupuje naspäť k životu povolaný Otcom. On sám je večná paradigma slúžiacej lásky, ktorá sa nikdy nevyčerpá.
Kontrast slávy ľudskej a Božej je teda spôsob, ako chce Boh nám ľuďom ukázať a ako nás pozýva prijať svoj život. Aby človek prijal slávu Božiu, musí sa učiť prijať oslávenie, ktoré dáva Boh. Nestačí ľudská sláva, ani tá najvynikajúcejšia. Sláva od Boha príde ako dar pre človeka, ktorý sa učí Ježišovej logike služby. Lebo Ježišovi ide o to, aby miloval a slúžil z lásky. Preto pri Poslednej večeri umýva nohy všetkým učeníkom. Aj Judášovi. Nik nie je dopredu vylúčený z jeho lásky. Ale ani ju nemá nikto vrodenú, teda tak vloženú do svojej prirodzenosti, že by nemusel vynaložiť námahu na jej prejavovanie. Preto učeníkom ukazuje a dáva príklad svojej služby. Milovať tak, že poslúžim. Všetkým. Nie iba tým, čo sú mi sympatickí, nepochybujú o mne, nezaprú ma, nezrádzajú… Umýval nohy všetkým, lebo im to bolo užitočné. Lebo potrebujú službu. A potrebujú sa službe učiť. Nie je potrebné, aby niekto prevzal vládu nad ostatnými. Pre prítomnosť slávy v tom Božom zmysle je nevyhnutná prítomnosť nepodmienenej služby lásky.
Tu sa však zjavuje aj náročnosť nasledovania Ježiša. Dáva totiž nový príkaz. Nie všetko vyriešiť a byť ľudsky dokonalý za každých okolností. Ježišovým príkazom je naša neustále obnovovaná pripravenosť poslúžiť z lásky. Žiada, aby sme sa namáhali uskutočniť to, čo nám Boh už zjavil. Veď je nám známy príkaz miluj blížneho ako seba samého. A predsa k tomuto príkazu niečo nové pridáva, hoci na ňom nič nerušil. Dal nám totiž svoj príklad ako slúžiť. Jeho osobný vzor ukazuje spôsob, akým máme službu vykonávať. Máme sa teda neustále učiť milovať cez taký spôsob služby, aký sme videli na ňom. Preto je tu Ježišov príkaz učeníkom, aby milovali tak, ako miloval on ich. To je tiež dôvod prečo vieru nemôžeme nikdy prijímať a odovzdávať bez osobnej angažovanosti a príkladu. Ako nejaké učenie, súbor právd, morálny systém. Nemôže to byť iba „ortodoxia“ bez „ortopraxie“. Nebolo by to teda naozaj správne učenie bez takej námahy, ktorou by sme sa zároveň neusilovali o jeho náležité vykonávanie v praxi.
Život kresťana je teda náročný. Má sa totiž stať takým Ježišovým spoločníkom, ktorý sa snaží jeho učeniu rozumieť preto, aby ho uskutočňoval v službe. A taký učeník, či učeníci, ktorí sa o to snažia, majú ešte dôležitú úlohu, ktorá im pomáha ako overenie. Majú si totiž všímať, či môžu ľudia na ich správaní a živote lásku vidieť. Nie je pritom dôležité to, aby pohľad na túto služby lásky iní ľudia naozaj ocenili a oslavovali toho, kto slúži. Dôležité je to, aby mali možnosť poznať, že je tu prítomná láska. Toto poznanie sa pritom nezakladá ani na dokonalosti a bezchybnosti samotnej služby. Aj na malej službe možno vidieť skutočnú lásku. Aj pri uspokojení niektorých nenaplnených potrieb môže byť viditeľné, či na tieto potreby iných odpovedáme s láskou. Toto je teda pozvanie pre nás, dnešných učeníkov Ježišových. Slávnosť, na ktorú sme pozvaní, už začala. Hlavná postava slávenia – Ježiš, ktorému dal život Boh Otec, pozýva na oslavu ďalších ľudí. On sa už celkom zveril službe a preto ho oslávil Boh. My sa máme rozhodnúť nie iba o tom, či takúto oslavu prijímame za zmysluplnú, ale hlavne o tom, či sa chceme prakticky učiť službe ostatným ľuďom, aby sme mohli byť tiež oslávení. Toto všetko mi pripomína jeden kazateľský príklad o tom, ako bude vyzerať nebo a peklo na ázijský spôsob. V jednom aj v druhom prípade sa má jednať o veľkú oslavu, kde sú pre všetkých hostí rozložené nádoby s najchutnejšími jedlami. Každý zo zúčastnených má na jedenie k dispozícii len veľmi dlhé paličky. Tak sa nijako nemôže nakŕmiť sám. V pekle všetci myslia len na seba a márne sa pokúšajú dostať do svojich úst aspoň kúsok chutného jedla. Na oslave ostávajú so stále väčším hladom a hnevom. Keď však niekto na hostine v nebi s láskou kŕmi pochúťkami iných, aj on od nich dostáva jedlo, ktoré si práve želá. Tak môže v účastníkoch takejto hostiny neustále pokračovať nasýtenie pokojom a radosťou z tejto hostiny. Zdá sa, že oslava už začala. Nenechajme si ujsť príležitosť službou lásky sa jej naplno účast