Audio kázeň
Intimita nie intenzita
Slávime 4. veľkonočnú nedeľu, nedeľu Dobrého pastiera. Je to nedeľa modlitieb za duchovné povolania, nedeľa, kedy prichádzajú do našich farností seminaristi, aby sme sa spolu modlili za ich cestu ku kňazstvu; ako aj za odvahu odpovedať „áno“ na duchovné volanie v životoch mladých mužov tejto doby. Nedeľa, ktorá nám predstavuje Ježiša ako Dobrého postiera. Kedysi sme tento pojem rozumeli najmä takto: Pastier je niekto, kto je na čele, vie kam sa ide, ukazuje cestu, chráni tých, ktorí idú za ním. Teda niekto, kto vedie a pozýva, aby sme ho nasledovali.
Keď sa stal Kristovým nástupcom na zemi pápež František, vo svojom programovom dokumente Evangelii gaudium v 31. odstavci predstavil nové, pre nás doplňujúce charakteristiky Dobrého pastiera. Píše: Dobrý pastier niekedy kráča popredku, aby ukázal cestu a povzbudil nádej ľudu, inokedy svojou jednoduchou a milosrdnou prítomnosťou stojí uprostred všetkých tak, že je každému nablízku; a za niektorých okolností zasa kráča za ľudom – preto, aby pomohol tým, ktorí zaostali, a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest. A v odstavci 125 dodáva: Dobrý pastier sa približuje k ľuďom aj ku skutočnostiam života nie s pohľadom toho, kto súdi ale s pohľadom toho, kto miluje.
Tieto slová sú pre mňa stále veľkou výzvou, aby sme neboli stále len tými, ktorí sú vpredu a nevedia, čo sa deje uprostred, medzi obyčajnými ľuďmi farnosti či spoločenstva. A tiež pozvanie ísť medzi poslednými, vnímať tempo, či nejdeme príliš rýchlo, kto zaostáva, kto nevládze, kto a možno aj prečo je znechutený a otrávený. To všetko sú pozvania, ktoré pomáhajú byť dobrými pastiermi dnes. A tiež pozvanie, ktoré zreteľne vystupuje do popredia aj v tomto čase synody: viesť dialóg so stádom o tom dare – mať čuch na hľadanie nových ciest. Všetky tieto pozvania, ale najmä to posledné, je niečím, čo sa nezavádza do praxe najmä vo farskej pastorácii ľahko. Aj preto, že nám neustále budú hroziť dve krajnosti.
Na jednej strane máme extrém: ako pán farár povedia. My farníci si vlastne ani nič nemyslíme, ani nevieme, čo by sme si mali myslieť, možno sme v tejto slovenskej spoločnosti vôbec prestali kriticky myslieť. Povedzte nám, ako to máme urobiť, my to urobíme a dajte nám potom láskavo pokoj. Túžba po vodcovi, ktorý má na pleciach všetku zodpovednosť, sa prejavuje nielen v cirkvi ale aj v spoločnosti. Prečo je to tak, o tom by bola dlhá diskusia. Dám len jeden tip: nedarí sa nám vybudovať systém, ktorému by sme mohli dôverovať. Naše slovenské experimenty zlyhávajú, rovnako ako prenesené modely, ktoré v iných krajinách fungujú, aj keď nie bezchybne. A tak neveríme systému a svoju nádej vkladáme do tých, ktorí nám najhlasnejšie sľubujú, že nás povedú k svetlejším zajtrajškom…
Na druhej strane môže vzniknúť opačný extrém: farníci žijú akúsi zvláštnu kultúru farského života keď vytvárajú atmosféru typu: ak pán farár nebude robiť to, čo sa nám farníkom páči, budeme dovtedy písať a sťažovať sa na biskupskom úrade, až ho preložia do nejakej inej farnosti, najlepšie takej, kde už niet príliš veľa tých, ktorí budú písať. Poznám reálne konkrétne prípady obidvoch takýchto krajností. A pritom je jasné, že kňaz ako pastier neprichádza do farnosti preto, aby sa páčil farníkom, ale preto aby ich mal rád a hovoril im aj veci, ktoré sa nie vždy počúvajú ľahko. Aby hovoril ku svojim farníkom bez posudzovania a odsudzovania a s láskou sa spolu s nimi čoraz viac ponáral do Pravdy, ktorá oslobodzuje.
Žijeme v kultúrnom kontexte vodcov, ktorí sú lídrami preto, že zvíťazili a porazili tých druhých. (napr. vo voľbách alebo nejakých diskusiách na sociálnych sieťach…) Často aj za cenu neprávd a klamstiev, vyhrážok a násilia. A svoje vodcovstvo si chcú udržať za každú cenu; ak sa niekto vzoprie, prehráva a je buď vylúčený alebo zabitý. Vodca, ktorý sa snaží ovládnuť tých, ktorí mu môžu najviac poškodiť a to aj na úkor tých, ktorí sú nevinní. Vodca, neváhajúci použiť aj násilie. Ktosi povedal, že násilie je ako nôž. Kto ho drží za rukoväť nepociťuje nič zlé, ale kto ho drž z druhej strany za ostrie, ten znáša realitu násilia, teda ubližovanie. Iste, aj tá druhá strana, čo nemusí byť len jeden človek ale celá skupina ľudí, môže mať pokušenie prehodiť si to z ostria na rukovať a pomstiť sa. A tak násilie môže stále rásť, až sa dostaneme ku slovu, ktoré čítame v žalme 49,15: Ľudia sa rútia do podsvetia ako ovce, kde smrť im bude pastierom…
Aký je to kontrast voči oveľa známejšiemu žalmu č. 23 o Dobrom pastierovi, ktorý mnohí poznáme skoro naspamäť. Každý z nás si vyberáme, kto bude naším pastierom. Či to bude Ježiš, sprítomnený v nejakom človeku, ktorý stojí v úrade či už duchovnom alebo svetskom, alebo tu bude smrť, rovnako prítomná v nejakom človeku, ktorý stojí v úrade či už duchovnom alebo svetskom. Ako sa však v tom vyznať, aby sme si vedeli vybrať za pastiera Ježiša a nie smrť. Môže nám k tomu pomôcť jedna veta z dnešného evanjelia, kde Ježiš hovorí: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život.
Ježiš hovorí ja poznám svoje ovce a oni idú za mnou, lebo poznajú mňa. Prichádzame tu teda k názvu témy dnešného zamyslenia. Ježiš chce, aby medzi ním ako pastierom a mnou ako tým, ktorý ho nasledujem bola intimita. Teda vzájomná blízkosť. Osobné stretania, vzťah, ktorý sa buduje dlhší čas, priestor na vzájomné počúvanie sa; dôvera, ktorá bola viac krát overená. Niekedy vidím, že sa nám ponúka ako náhrada tejto nevyhnutnej blízkosti čosi, čo by som nazval slovom intenzita. Teda niečo silené, prehnané, ohurujúce, ohlušujúce, neprimerane intenzívne a preháňajúce. Niečo, čo chce zapôsobiť jednorazovo a v krátkom čase. Skúsme si prosím dať na to pozor. Je toho okolo nás v spoločnosti aj v médiách dosť veľa. Ľudia nás lákajú, aby sme ich nasledovali na základe nejakého silného zážitku či skúsenosti. Ale tam to končí; tí ľudskí lídri a vodcovia už potom nemajú čas, kapacitu a možno ani chuť a záujem budovať s nami vzťah. S Ježišom – a verím, že mi v tomto dáte za pravdu – je to iné. On nám tiež ponúka silné zážitky a skúsenosti, ale potom nás volá do vzťahu, do budovania intimity. Čaká na nás, vždy má na nás čas. Teší sa na stretnutie s nami aj v túto nedeľu, nedeľu, kedy mu môžeme poďakovať, že je naším Dobrým pastierom.
Dominik Markoš, farár na Sliači