Audio kázeň
Symboly, slová a ich význam sa môžu časom meniť, niekedy až radikálne. Napríklad taká dúha… Sväté
Písmo nazvalo dúhu symbolom zmluvy, ktorú Pán Boh uzavrel s ľudstvom po potope sveta. A celé
stáročia ju ľudia vnímali ako takéto znamenie. Keď sa po daždi zjavila na oblohe, človek myslel na
svojho Boha. Až v posledných desaťročiach sa dúha stala symbolom sexuálnych menšín. A dnes by už
nikoho ani len nenapadlo, aby si nalepil znak dúhy na auto s úmyslom ukázať, že je Boží. Nikto by to
takto nepochopil.
Podobne utrpel aj iný biblický obraz, ten, ktorý nám ponúka dnešné evanjelium, obraz oviec. Jednak je
nám metafora prevzatá z agrárneho prostredia kultúrne už cudzia. Ale ešte viac, v dnešnej dobe
neľútostnej, krutej vojny protichodných informácií a dezinformácií byť označený za ovcu je už nadávka.
Si ovca znamená: si naivný, necháš sa manipulovať, nemáš vlastný názor, nerozmýšľaš, teda si hlúpy. A
to nechce nikto z nás, to by nás netešilo.
Bolo by však veľkou škodou nechať sa obrať o nádherné podobenstvo, ktoré máme od Ježiša,
podobenstvo Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovečky po mene, vedie ich k životu, chráni ich, nevzdá
to ani s jednou, ktorá zablúdi, dáva svoj život za svoje ovce.
Pred chvíľou v evanjeliu sme počuli: „Moje ovce poznajú môj hlas… a… Ja im dávam večný život.“
Všimnime si, Pán Ježiš nehovorí, že dá svojim večný život niekedy po smrti. Teraz dáva život ktorý
pretrvá večnosť tým, čo poznajú jeho hlas. Je to skvelá ponuka, úžasná perspektíva… A bude sa nám zdať
ešte úžasnejšia, keď si uvedomíme, že existuje aj iná alternatíva. Kto si nevyberie ten Ježišov hlas, bude
počúvať iné hlasy, hlasy tých, ktorí to s nami nemyslia až tak dobre a k ozajstnému životu nevedú, len k
nejakej neautentickej napodobenine, k nepodarku, zabalenom možno v lákavom obale. Tým
alternatívnym hlasom, alternatívnym k tomu Ježišovmu, je hlas dnešnej evanjeliom nepreniknutej kultúry,
šírenej a živenej masmédiami. Tými masmédiami, ktoré majú tak obrovskú moc. Určujú nielen to, čo si
máme myslieť, ale aj o čom máme premýšľať, čo nás má trápiť, čo lákať…
Taký malý príklad… Prežili sme dvojročnú covidovú drámu. Keby sa to udialo v predmediálnej dobe,
ľudia by si asi povedali: Tento rok mala chrípka, ktorá sprevádza život človeka od nepamäti, akési
ťaž1šie prejavy. Aj mŕtvych bolo akosi viac. A to by bolo asi všetko. Ale za pomoci masmédií sa
pandémia stala celosvetovo na dva roky témou číslo jedna s nesmiernymi dôsledkami: rozbitá spoločnosť,
zdevastovaná ekonomika a naštartovanie nových neuveriteľne výnosných biznisov. Nie, určite sa teraz
nechcem venovať politike, len chcem upriamiť našu pozornosť na fakt, čo to znamená určovať témy. A je
mi ľúto, že nenecháme Ježiša, Dobrého pastiera, aby bol tým, kto určuje témy – v našom osobnom živote,
ale aj v spoločnosti. A kriticky vyčítam nám, duchovným pastierom, že nie sme určovateľmi témy.
Chýbajú nám proroci. Sme len tými, ktorí defenzívne reagujú, bránia sa, žijú v otroctve strachu z afér,
škandálov z masmédií. Dať pokoj a mať pokoj… A kultúra nie života sa šíri.
Pozorujem, že je stále viac ľudí, ktorí presadzujú seba, svoje práva a záujmy na úkor iných. Tí iní radšej
ustúpia, aby mali odo mňa pokoj. Na okraji mnou prejdenej cesty sú ľudia, ktorí si lížu rany, ktoré utŕžili
ono mňa. No a čo, že iní so mnou nechcú mať nič spoločné, ja sám nezostanem. Lebo žiaden človek
nechce byť sám a každý si nájde skupinku „priateľov“, či už reálnych, alebo virtuálnych, ktorí si budú
navzájom pritakávať, lichotiť, možno aj klamať… A ak nie, tak ich vymením. V skutočnosti je však
človek naozaj sám, a to vedie k existenciálnej úzkosti, ktorú treba prebiť – peniazmi, predmetmi,
zážitkami. Toto nie je ale život, ktorý by sme mohli pokračovať v šťastnej večnosti. Dobrý pastier Ježiš
núka iný život. Žiť s inými, a najmä žiť pre iných, to je život, ktorý je tým pravým…
Počul som milú poviedku. Traja ľudia zomreli v tom istom čase a spolu sa ocitli pred nebeskou bránou.
Jeden z nich bol slávny profesor teológie, druhý bol misionár a tretia bola obyčajná žena, stará babička.
Zaklopali a ktosi im prišiel otvoriť. Ten pri bráne sa ich opýtal: „Kto ste a prečo si myslíte, že by ste mali
byť vpustení dnu, čo také ste vo svojom živote robili?“ Prvý odpovedal profesor: „No, ja som celý život
študoval sväté Písmo, teológiu a prednášal som o viere, bránil som ju pred bludmi, tak hádam by som sa
do neba mal dostať.“ Neznámy sa ho opýtal: „A poznáš Pána Ježiša?“ „Čo je to za otázku? Samozrejme
že áno. Vieš, koľko kníh a vedeckých článkov som o ňom napísal?“ „Výborne, postav sa sem na stranu.“
Potom prišiel na rad misionár: „Ja som sa ani neoženil, celý život som venoval misiám, prešiel som kus
sveta, veľmi veľa ľudí som pokrstil, vyspovedal, priviedol k viere. Tak hádam sa do toho neba dostanem“
„A poznáš Pána Ježiša?“ „Jasné, že áno, veď celý život som o ňom učil aj iných… A priznám sa, že
dvakrát sa stal dokonca aj zázrak, keď som sa modlil.“ „Dobre, postav sa sem na bok.“ „A čo ty, čo si ty
také mimoriadne urobila, že chceš ísť do neba?“, spýtal sa neznámy starenky. Ona odpovedala: „Ja?
Vlastne nič také zvláštne. Nestíhala som, Vydala som sa, mala som deti, starala som sa o rodinu, varila
som, prala, žehlila, upratovala som, ošetrovala som rany, hrala som sa s deťmi, učila som sa s nimi, no a
priznám sa, že koľkokrát som bola večer už taká unavená, že som sa nevládala ani pomodliť, ako by som
chcela, bola som rada, že som sa aspoň pred spaním prežehnala. Snažili sme sa deti vychovávať vo viere,
ale koľkokrát sa mi podarilo prísť do kostola len v nedeľu. Tešila som sa, že keď budem staršia, tak si to
vynahradím, ale potom prišli vnúčatá a začalo sa to znova…“ „A Pána Ježiša poznáš?“ Starenka zdvihla
oči, tie sa jej šťastím rozžiarili a s nadšením zvolala: „Pane Ježišu, kto by už len teba nepoznal?“ Pán ju
objal a previedol cez nebeský prah ako prvú.
Pán Ježiš hovorí: „Moje ovce poznajú môj hlas… a… ja im dávam večný život.“ To je skvelá perspektíva,
úžasná ponuka, pozvanie. Prijmime ho. Amen.