Audio kázeň
Počul som pekné prirovnanie: Pôstne obdobie je čas na spomalenie, na zastavenie, aby nás uponáhľaných naša duša mohla dobehnúť.
Naozaj cítime, že žijeme až príliš rýchlo. Keď v prírode nastane nejaká zmena, všetko živé sa tejto zmene prispôsobí, lebo to vyhynie. Lenže to prispôsobenie sa si vyžaduje istý čas. A keďže my ľudia sme súčasťou prírody, rovnaké zákony platia aj pre nás. Keď sa svet mení, musíme sa tomu prispôsobiť, a to chce čas. A náš svet sa mení stále rýchlejšie. Stále nové a nové vynálezy menia spôsob našej práce, oddychu, komunikácie, náš život. No zdá sa, že sa tomu nestíhame prispôsobovať. A sme svedkami veľkých osobnostných kríz, obrovského nárastu psychických problémov, kríz vo vzťahoch, spoločenských kríz. Veru potrebujeme čas na spomalenie, na zastavenie, aby nás naša duša mohla dobehnúť. Využime na to aj toto stretnutie s Božím Slovom.
Počuli sme, ako Ježišovi porozprávali o hroznej tragédii, o zločine, o tom, ako Pilát pozabíjal nejakých Galilejčanov práve vtedy, keď v chráme prinášali obetu. A čakali na jeho reakciu. Vždy, keď som počúval toto evanjelium, predstavoval som si, ako by sa táto príhoda odohrala v dnešnej dobe. Zrejme takto: Učeníci pozerajú s Ježišom večerné správy v televízii, kde sa hovorí o najväčších tragédiách toho dňa a čakajú, ako to bude ich učiteľ komentovať. A keďže sa dnes veľa lamentuje nad tým, ako nevieme narábať s informáciami a dezinformáciami, ako nevieme kriticky myslieť a interpretovať realitu a ako sa nechávame manipulovať a klamať, skúsme Ježiša v tomto prijať za nášho učiteľa.
Akú reakciu očakávali Ježišovi spoločníci? Veď to bolo také jednoduché a jasné. Mal zaujať jasný postoj, odsúdiť Piláta a s ním celú nenávidenú rímsku moc. Jasné!!! Ale keby tam stáli nejakí Pilátovi zástancovia, bolo by to také jasné aj im? Veď tí Galilejčania boli zločinci a dostali len spravodlivý trest. A v tej dobe sa muselo postupovať rázne pre udržanie verejného poriadku. A bolo to vlastne pre dobro všetkých. To sa ukázalo o štyridsať rokov neskôr, kedy sa spoločenský poriadok neudržal, vznikla rebélia a národ postihla tragédia – chrám i celý Jeruzalem boli zbúrané, izraeliti prišli o štátnosť a tí, čo prežili, boli rozohnaní po celom svete. Pripomína mi to to, čo sa aj dnešné americké deti učia o atómových bombách v Hirošime a v Nagasaki: znamenali ukončenie vojny, a tak zachránili mnoho životov a predišli ešte mnohému ľudskému utrpeniu… Veci často nie sú také jednoduché, ako sa javia, zvlášť keď ide o zlo rozsiate vo svete.
Bolo by zaujímavé poznať Ježišove politické postoje. Ale ako tak často, ani tentokrát Ježiš neuspokojuje našu zvedavosť, ale vedie nás k múdrosti. Keď vidíš zlo vo svete spomeň si, že aj v tvojom vlastnom svete je zlo a rob pokánie. Celý svet zmeniť nemôžeš, ale ten svoj áno. A krása tvojho nového sveta môže pohnúť iného človeka k zmene. A začne sa meniť aj ten veľký svet.
Pri počúvaní o pokání sa zvyčajne dopúšťame jednej z dvoch osudových chýb: Buď si myslíme, že sa to týka tých druhých, alebo to odkladáme na neskôr.
Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete. Zaznelo to až dva krát. To nie sú slová niekoho, kto sa chce vyhrážať, ale sú to slová toho, kto nás miluje a nechce, aby sme dopadli zle.
Aby Ježiš toto posolstvo ešte viac zdôraznil, pridáva ešte podobenstvo o neplodnom figovníku. Je to ušľachtilý strom, ale ak mu chýba ovocie, tak čosi podstatné nie je v poriadku a len zavadzia, vyčerpáva pôdu a bráni rásť iným, z ktorých by bolo viac osohu.
Takto je to s každým, kto sa možno aj hlási ku Kristovi, avšak nemá ovocie, nemá lásku. Pozor, keď hovorím lásku, nemyslím tým nejaký sentiment, ktorý by nám urobil všetkých ľudí sympatickými a my by sme sa stále len usmievali… Nie. Láska, to sú tie správne postoje a skutky.
Ježiš sa nikdy neunaví s pozývaním k pokániu. Buďme na seba nároční. Nebuďme ako ten alkoholik, ktorého žena, deti i priatelia pozývajú: Nemusíš takto žiť. Opusti závislosť, zmeň sa! Ale on odpovie: Viem, že to so mnou myslíte dobre, ale mňa by taký život, aký mi núkate, nebavil. Mne toto stačí.
Mne toto stačí je hrozná veta, zvlášť ak ju povie (možno nie slovami, ale postojmi) človek svojmu Bohu. Nie, nestačí ti to! Stačilo by, keby si bol bodliakom. Ale ty si predsa figovník. Okopem ťa, pohnojím a poďme, ideme na to!
Spisovateľ Reiner Mária Rilke napísal krásnu vetu: Naozaj ťa miluje ten, kto ťa núti stať sa tým najlepším, čím sa môžeš stať. Ach, ako veľmi nás náš Pán Boh miluje.
Začali sme myšlienkou: Pôstne obdobie je čas na spomalenie, na zastavenie, aby nás uponáhľaných naša duša mohla dobehnúť. Dobehnutí dušou vykročme teraz tam, kde nás náš Pán chce mať.