Keď niekto napíše nejaký článok, alebo knihu, ešte je zvyčajne pred ním jedna zdanlivo jednoduchá, no predsa náročná a zodpovedná úloha: vymyslieť pre svoje dielo nadpis. Je to dôležitejšie, ako by sa zdalo. Hovorí sa, že obal predáva. A čím je na tovare v obchode obal, tým je pre literárne dielo jeho názov. Musí byť výstižný, musí zaujať, vzbudzovať zvedavosť…
Dnešný evanjeliový príbeh poznáme pod tradičným názvom: Podobenstvo o márnotratnom synovi. Nezdá sa mi to však dosť výstižné, pretože toto podobenstvo nie je len o ňom, ale hlboké posolstvo pre nás nájdeme vo všetkých troch protagonistoch tohto príbehu a v ich vzájomných vzťahoch. Môžeme sa nájsť v blúdiacom synovi, aj v jeho nie celkom podarenom staršom bratovi, nemôžeme však ostať neoslovení ani nadmierou lásky a trpezlivosti ich otca… Nazvime si teda pre dnešok tento príbeh „podobenstvom o dvoch márnotratných“…
Otec miluje svojich dvoch nešťastných synov. Sú, akí sú, ale sú jeho… Miluje ich tak autenticky, že rešpektuje ich slobodu a nič si nevynucuje násilím. A hoci ho i sklamú, hoci ho i nechápu, nikdy to s nimi nevzdá… Takýto je náš Boh, takýmto otcom je pre nás.
Ten mladší od neho ušiel. Hľadal slobodu a šťastie mimo otcovho domu. A hoci narobil veľa zla, hoci narobil veľa škody a aj hanby svojej rodine, predsa to s ním jeho otec nemal až také ťažké… Skôr či neskôr sám pochopí, že mimo otcovho domu to ozajstné šťastie nenájde a keď padne až na dno, vráti sa domov. A tam ho čaká otcovo odpustenie a objatie…
Oveľa ťažšie to však má otec s obrátením sa staršieho syna, ktorý z domu nikdy neušiel. On je síce v dome otca, ale nie je tu naozaj šťastný. Je v dome otca, aj tu slúži a plní otcove príkazy, ale necíti sa byť milovaným synom, skôr sa cíti byť sluhom. Pracuje, ale ako otrok, nie na vlastnom. Ani otcovho ducha nemá, chýba mu jeho milosrdná láska: na svojho brata sa hnevá, žiarli na neho, možno mu aj potajomky závidí. A obrátiť takéhoto človeka je oveľa ťažšie, ako navrátiť syna na úteku. Fyzicky je prítomný, ale duchom nie… A to je hrozná tragédia a ťažko sa rieši…
Aby sme si priblížili tragiku takejto situácie, pomôžem si prirovnaním zo sveta komunikačných technológií. Keď používame „smartfóny“, zapíname si najrozličnejšie aplikácie, ktoré majú zaujímavé „dizajny“ a najrozličnejšie užitočné funkcie. Podobne je to s programami v našom počítači. Aby sme však tieto aplikácie a programy mohli používať, musí kdesi na pozadí bezchybne pracovať „operačný systém“ (napr. android, Windows…). Tento nás ani nemusí zaujímať, ani ho nemusíme vnímať, ale musí fungovať, ináč sú aj najlepší program či aplikácia nepoužiteľné… Konkrétne: Modlitby, náboženské úkony, dobré skutky, všetko to, čím sa vyznačujú „dobrí Boží ľudia“, sú akoby tými programami, operačným systémom je však celkové nasmerovanie človeka – či vníma sám seba ako slobodného človeka, syna svojho Otca, ktorý sa cíti byť milovaným a sám miluje, ktorý obetavo pracuje, nie však ako otrok na cudzom, ale radostne na svojom…
A tu bol základný problém staršieho brata… A takýto problém je tak veľmi ťažko riešiteľný…
Prečo?
Nuž, preto, že príliš silno veríme v to, v čo veríme.
A to je zlé? Áno, môže to byť veľmi zlé!!!
Koľko krát sa mi stáva, že keď rozprávam s človekom, ktorý nevládze plniť ani základné požiadavky našej katolíckej „disciplíny“ a ja spochybním jeho vieru, dostávam skoro až agresívnu odpoveď: Ja som veriaci, a určite som oveľa lepší veriaci, ako tí, ktorí derú kostolné lavice a vyjdú von a hneď ohovárajú! (…a potom hneď nasleduje notoricky známy výpočet výčitiek, ktoré sa bežne adresujú katolíkom počnúc od biskupov až po posledného veriaceho).
Ale nemusíme zachádzať až k tým „nekostolným“. Všimnite si, ako to bežne funguje: Kto uprednostňuje tradičnejšie prežívanie viery, obyčajne pozerá cez prsty na všetkých tých „charizmatikov“, akí sú divní a určite až sektárski… A zasa tí „modernejšie“ orientovaní sa pozerajú na tých „tradičných“ ako na spiatočníkov, ktorých viera je len zdedená, až plytká… A nikto by nás nepresvedčil o opaku, pretože príliš silno veríme, že to, ako veríme, je to jedine správne. Aj uznáme, že nežijeme podľa ideálov, že nevládzeme žiť podľa viery, ale to, ako veríme, je určite to najsprávnejšie… Aj starší syn z podobenstva si myslel, že on hodnotí situáciu správne, a otec s ním nevedel pohnúť…
V cirkevnej tradícii sa udomácnila veta (axióma): Ecclesia semper reformanda – teda že Cirkev sa musí neustále reformovať, obnovovať… A keď to platí o Kristovej neveste – Cirkvi ako celku, o čo viac to musí platiť aj o nás jednotlivcoch, ktorí sme tak často vystavovaní blúdeniu a deformáciám…
Kiež by nás dnešné evanjelium priviedlo k túžbe byť nie mladším, blúdiacim synom, ani tým starším, navonok verným, no srdcom vzdialeným, ale byť akýmsi tretím synom, ktorý je milovaným, milujúcim a šťastným v dome svojho otca. Aby sme mali skvelý, bezchybne fungujúci „operačný systém“.
Otec aj nás trpezlivo čaká s otvorenou náručou.