Audio kázeň
Nemám rád, keď niečomu nerozumiem, keď mi veci nedávajú zmysel. Vtedy sa snažím pochopiť. Pamätám si, že keď som bol v Anglicku a chodil som po uliciach mesta, všimol som si, že niektoré autá majú bielu, niektoré žltú poznávaciu značku. Nevedel som prečo a trápilo ma to. Pozoroval som autá, čo prechádzali popri mne, študoval som aj tie zaparkované. Bolo to podľa veľkosti auta? Nie. Podľa toho, že niektoré boli súkromné, iné firemné? Ani to nie. Dva dni mi trvalo, kým som na to prišiel (ale prišiel som na to sám!). Každé auto v Anglicku má aj bielu, aj žltú značku. Bielu spredu, žltú zozadu. Problém bol v tom, že ja som každé auto v jednom momente videl len z jednej strany.
Pamätám si, že podobné problémy s nepochopením som mal od detstva s dnešným evanjeliom. Pán žiada: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ A zvyčajne sa to spájalo s modlitbou za kňazské povolania… Nedávalo mi to celkom zmysel. Prečo máme prosiť Pána žatvy, aby tam posielal robotníkov. Je to predsa jeho žatva, jemu musí na nej záležať. Alebo on nevie, že je tých robotníkov nedostatok? Treba mu to pripomínať? Máme mu radiť? Alebo ešte horšia varianta mi pripadala, že by Pán Boh bol tým, ktorý potrebuje (alebo chce) byť prosený… To my ľudia niekedy tak vieme: Áno vyhoviem ti, ale budeš musieť pekne poprosiť, budeš sa predo mnou plaziť… Ale Pán Boh? Tak taký on určite nie je.
Kľúčové pre pochopenie bolo uvedomiť si, čo je to vlastne modlitba. Modlitba tu nie je na to, aby menila Boha, jeho rozhodnutia. Dobrá modlitba naopak slúži na to, aby menila nás, našu mentalitu…
Poďme sa na to pozrieť bližšie. V prvom rade si treba všimnúť, koľko je optimizmu v Pánovom výroku o veľkej žatve… Naproti tomu sme my majstri v lamentovaní – o vyprázdňujúcich sa kostoloch, o nezáujme, o triumfe zla… Pám vidí svet inak, ako šancu, aj my by sme mali. Deťom Kráľovstva optimizmus pristane. Sme predsa na strane Víťaza.
Máme prosiť pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy. O čo zvyčajne prosíme, o čo sa modlíme? Predsa o to, na čom nám záleží, čo považujeme za dobré, po čom túžime. A tu dochádza k ďalšej zmene mentality. Odrazu to už nie je len Jeho žatva, ale aj naša. Už nie sme len diváci, či fanúšikovia, sympatizanti. Ale stávame sa protagonistami. A o svoje sa človek stará inak, ako o cudzie.
Poslal iných sedemdesiatich dvoch… Číslo 12, teda počet apoštolov, bol veľmi dôležitý. Až tak, že po Judášovej zrade si apoštoli k sebe pribrali Mateja. To preto, že vyvolený Boží ľud vzišiel z 12 kmeňov Izraela. A nový vyvolený Boží ľud je postavený na 12 apoštoloch. Ale číslo 72 sa viac neopakuje. V čom je jeho symbolika? Podľa semitského chápania sa ľudstvo celého sveta skladalo zo 72 národov. Takže 72 v tomto prípade symbolizuje univerzálnosť prichádzajúcej spásy: ja určená pre všetkých ľudí všetkých čias. A všetci, čo už prijali vieru, majú byť aj jej ohlasovateľmi.
Poslal ich po dvoch. Mohol byť efektívnejší… Keby ich poslal po jednom, mohli navštíviť raz toľko miest. Ale on sa tak rozhodol, aby nám dal posolstvo: svedectvo je oveľa viac, ako kázanie. Mali životom ukázať, čo prijali – lásku. A to nie k priateľovi, ktorého si vyberáš, ale k bratovi, ktorého si dostal. Viera sa žije v spoločenstve, nie je to čosi privátne. Mali si navzájom pomáhať, dopĺňať sa. Potrebujeme sa, to musí byť vedome súčasťou našej mentality. Alebo sa mali navzájom kontrolovať? Aj keď to znie divne, ale poviem: a prečo nie? Veď aj bratské napomínanie je obrovským prejavom lásky. Koľko krát sa mýlim a žiaľ niet nikoho, kto by ma upozornil…
Poslal ich pred sebou na miesta, kam sa sám chystal. Urobil to tak vtedy, chce to aj teraz a vždy to tak bude robiť. Srdia ľudí okolo nás sú tie miesta, kam sa Pán chystá a my ho máme predchádzať.
Našou výzbrojou nemá byť nič iné, len sila Ducha, pravdy a lásky.
Posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Dve rôzne mentality. Vlk, starý neobrátený človek, ktorý je šelmou, žije na úkor iných. Baránok, čo iným neškodí, je darom. A nesmieme to miešať. Želáme pokoj, prinášame pokoj, ak to nie je prijaté, nesmieme sa zmeniť na šelmy, náš pokoj sa vráti k nám.
Žijeme vo svete šeliem, ale pozor! Ako baránkovia.
Čo znamená poznámka o strasení prachu z obuvi? Pripomína to prax vtedajších židov, keď sa vracali z cudziny do zasľúbenej zeme. Na hraniciach si oprášili obuv, aby nekontaminovali svätú zem. My žijeme vo svete šeliem a riziko kontaminácie našej mentality je veľké. Musíme na to pamätať, dávať si pozor.
Pán vyslal sedemdesiatich dvoch, zrejme všetkých, čo mal k dispozícii. Všetci sme poslaní. Ani si nevieme predstaviť, aký je to dar. Jedno z najhroznejších vyjadrení v domovoch dôchodcov a domovoch sociálnych služieb je: Mňa už nikto nepotrebuje, ja nikomu nechýbam. Pán nás potrebuje, počíta s nami a je to veľký dar.
Čítal som poviedku: Jeden bohatý kráľ ťažko ochorel. Sľúbil obrovský majetok tomu, kto ho uzdraví. A hoci sa mnohí o to pokúsili, nikto neuspel. Až mu jeden mudrc poradil: „Musíš nájsť šťastného človeka, vyzliecť mu košeľu a obliecť si ju. To ti pomôže.“A tak kráľ vyslal všetko svoje služobníctvo, aby mašli šťastného človeka. Ani netušili, aké je to ťažké. Každý sa niečim trápil. Kto bol bohatý, bol chorý, kto bol zdravý, bol chudobný, kto bol zdravý a bohatý, mal starosti… Každý sa na niečo sťažoval. Až raz večer šiel jeden zo sluhov okolo chudobnej chatrče a cez otvorené okno počul radostný hlas: „Pane Bože, ďakujem ti veľmi. Zas som mal pekný deň. Mal som čo robiť, mal som aj čo jesť. Teraz si môžem ísť pospať. Čo viac potrebujem?“ Sluha zaklopal, otvoril mu jednoduchý človiečik. Povedal mu: „Môj pán je ťažko chorý. Uzdraviť sa môže len keď si oblečie košeľu šťastného človeka. Daj mu prosím svoju košeľu, pretože sa zdá, že ty si naozaj šťastný.“ „Rád by som, ale…“ Roztvoril svoj zaplátaný plášť a sluha sa na vlastné oči presvedčil, že tento muž je taký chudobný, že žiadnu košeľu nemá.
My máme dôvod byť tiež šťastní. Nemusíme trpieť chorobou smútku, ak naozaj prijmeme mentalitu baránkov, ľudí, ktorí sa cítia byť povolaní ísť pracovať do Pánovej – do našej vlastnej žatvy. Máme pre čo a pre koho žiť. A to je veľká vec.