1. Pred začiatkom sv. omše:
Bratia a sestry! Vitajte v Božom chráme, v našom farskom kostole. Začíname prežívať posvätný čas Veľkonočných sviatkov. Hlavnou postavou týchto dní je náš Pán Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. Náš Učiteľ, ktorého budeme sledovať, s ktorým budeme prežívať jeho osud, od ktorého sa budeme učiť, ako sa na veľké veci života pripraviť, ako ich prijať, ako bojovať, víťaziť i oslavovať. On je našou nádejou, lebo sám na sebe ukázal, že utrpenie má zmysel a že nie je konečnou zastávkou života. V tomto jubilejnom roku chceme tieto dni prežiť s ním ako pútnici nádeje. Na tejto púti nás bude viesť súčasná hlava Cirkvi, pápež František prostredníctvom slov, ktorými vyhlásil Jubilejný rok 2025.
Už v nedeľu, pri počúvaní pašií sme si znovu uvedomili o čom budú tieto dni. Začali opisom Ježišovej poslednej večere, pri ktorej apoštolom ponúkol chlieb ako svoje Telo a víno ako svoju Krv.
Veľkonočné trojdnie preto začneme sláviť bohoslužbou na pamiatku Pánovej večere. Slávnostnú a súčasne bolestnú atmosféru lúčenia navodí aj liturgický spôsob jej prežívania. O chvíľu zaspievame hymnus Sláva Bohu na výsostiach, ktorý rozbehne zvonenie zvonov a náš spev bude sprevádzať hra na organ. Tieto nástroje sa však hneď potom odmlčia, ostanú ticho.
2. Po prvom čítaní a žalme:
„Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ Týmito slovami začal podľa sv. Lukáša Pán Ježiš svoju Poslednú večeru. O veľkonočnom baránkovi bolo čítanie z knihy Exodus, ktoré sme počuli. Popri dodržaní tradície však náš Pán ustanovuje nový zvyk a ponúka nový pokrm: svoje Telo a Krv. Ide o spomienku, ba sprítomnenie Novej zmluvy, ktorú sa chystá uzatvoriť svojou vlastnou krvou ako Nový Baránok. O tom bolo pokračovanie opisu Poslednej večere u sv. Lukáša a bude dnešné druhé čítanie od sv. Pavla. Prepojenie Starej zmluvy s novou naznačil aj medzispev, kde žalmový starozákonný text dopĺňal refrén o jeho naplnení v Kristovi.
3. Po homílii (kázni):
Biblické texty, ktoré sme počuli, sa odzrkadlia i v nasledujúcich obradoch. Najskôr kňaz napodobní Pána Ježiša umývaním nôh vybraným zástupcom farnosti. Potom bude nasledovať, ako zvyčajne pri sv. omši, bohoslužba obety. Pri nej odznejú Kristove slová, ktorými ustanovil spôsob slávenia novej obety. Sprítomníme nielen Poslednú večeru, ale aj obetu jeho života na kríži. Na záver bude obetná, Eucharistická hostina, pri ktorej prijmeme Ježišovo telo (a krv).
4. Po modlitbe „po prijímaní“:
Pápež František v bule Spes non confundit, Nádej nezahanbuje, píše: „Každý dúfa. V srdci každého človeka je ukrytá nádej ako túžba a očakávanie niečoho dobrého, hoci nevie, čo prinesie zajtrajšok. Nepredvídateľnosť budúcnosti však niekedy vyvoláva protichodné pocity: od dôvery k strachu, od pokoja k skľúčenosti od istoty k pochybnostiam.“ Náš Pán Ježiš Kristus vedel, čo prinesie zajtrajšok. S tým vedomím prežil tieto chvíle. A z večeradla odchádzal v nádeji, že svoje poslanie zvládne naplniť do konca. Nielen v prijatí potupy, odsúdenia, bolesti a smrti, ale aj prežitím tohto všetkého s láskou v srdci. Napriek tomu oné protichodné pocity v Getsemanskej záhrade prišli. Samota, otázky zmyslu života a vykupiteľského diela, prirodzený strach z bolesti a iné myšlienkové pochody v ňom vyvolali obrovský vnútorný zápas. Prvý boj do krvi, ktorou sa potil.