Audio kázeň
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. Jn 17, 20-21
Na úvod ma potešili slová, ktoré som čítal v ktoromsi komentári pápeža Františka. Jednota nie je niečo, čo nám Ježiš nariadil. Jednota je niečo, za čo sa Ježiš modlil. A modlil sa za to preto, že vedel, že to nie je niečo, čo sa dá vytvoriť iba ľudským úsilím či snažením. Boh od nás nechce nemožné veci. Našťastie. Do zátvorky ma napadá takáto provokatívna otázka: či my niekedy sami od seba nechceme nemožné veci? Alebo čo je ešte zložitejšie: či nechceme nemožné veci od tých, ktorí sú okolo nás?…. Ale naspäť k Bohu. On nechce od nás veci, ktoré sa ľudskou silou uskutočniť nedajú a tak sa modlí za jednotu, aby sme pochopili, že jednota je DAR. Je to milosť, ktorú treba prijať. A práva naša modlitba je priestor a čas na toto prijímanie. Kedy prichádzame k Bohu, nášmu Otcovi, priznávajúc si všetky naše neúspechy v budovaní jednoty len na ľudských princípoch. A to môžu byť princípy spoločenské, ekonomické, psychologické aj náboženské. Prichádzame do modlitby a odvažujeme sa Bohu povedať, že to bez Neho nedávame. Že potrebujeme Jeho Ducha, ktorý nás to chce učiť, veď preto nám ho Ježiš od Otca prisľúbil a poslal, ako sa to znovu chystáme oslavovať na Turíce v tomto roku 2022. Jednota ako dar, ktorý dostávame ale častokrát nevieme, čo si s ním počať, ako s ním naložiť.
Dlho sme skúšali cestu uniformity ako niečo univerzálne. Všetci majú rovnako hovoriť, rovnako veriť, rovnako dúfať, rovnako tvoriť cirkev, rovnako slúžiť, rovnako sláviť, rovnako svedčiť. Ale zdá sa, že zmúdrievame. Učíme sa pripustiť si, že uniformita je vzácna a má svoje klady a svoje uplatnenia, ale nedá sa aplikovať ako univerzálny princíp na vyjadrenia života v jednote. Samotné Božie slovo sa nám provokatívne prihovára v známom paradoxe, keď Ježiš raz hovorí: Ja a Otec sme jedno. Inokedy povie: Môj Otec je väčší ako som ja. A nakoniec dodá to, čo sme počuli dnes: že máme byť jedno tak, ako je Otec v ňom a Ježiš v Otcovi. A to je poriadna hádanka. Ako je to s tou jednotou v spoločenstve najsvätejšej Trojice? Je to cesta uniformity? Zisťujeme, že veľmi nie.
Žijeme vo svete, kde keď sa niečo preženie na jednu stranu, vyvolá to reakciu na strane opačnej. A tak možno celý ten individualizmus, v ktorom sa dnes „nedobrovoľne“ kúpeme, je obrannou reakciou na snahy tých, ktorí majúc nejakú moc sa snažia všetkých poukladať do uniformných škatuliek a z nich budovať život ako systém. Aj dnes každý chce byť originálny. Ako spomína jeden český kňaz vo svojej knihe: keď prišiel do puberty, chcel byť iný ako ostatní a tak si nechal narásť dlhé vlasy, prestal jesť mäso, prikázal mamke, aby mu kúpila rolák a začal čítať knihu od indického básnika, ktorého meno šlo ťažko vysloviť a ešte ťažšie si zapamätať. Keď si na gymnáziu v osemnástich všetci robili vodičák, on zostal mimo. Ale keď prišiel na filozofickú fakultu zistil, že všetci spolužiaci majú dlhé vlasy, nejedia mäso, čítajú indických básnikov a nemajú vodičák. A tak sa ostrihal, dal si rezeň a šiel do autoškoly.
Ak teda nie nejaká univerzálna uniformita ani bezbrehý individualizmus, tak čo nám pomôže budovať dar jednoty o ktorý toľko v modlitbe prosíme a aj ho myslím dostávame? Ale jedna vec je dar dostať a druhá dobre s ním naložiť.
Keď sa Ježiš modlil za jednotu, odkazoval nás na vzťahy v Najsvätejšej Trojici, teda na spoločenstvo osôb. A tu sa na chvíľu zastavme. Každý človek je osoba, hoci všetci zažívame v sebe viacero vnútorných rozdelení. Ich prvotnou príčinou je náš nepriateľ, ktorý je pôvodcom rozdelenia. Rozdeľuje, aby ľahšie ovládal podľa starej dobre známej zásady: rozdeľuj a panuj, divide et impera! Za všetkými týmito vnútornými rozpormi, ktoré v sebe nosíme, sú nejaké skúsenosti z komunity, v ktorej sme vyrastali, teda v rodine, v spoločnosti, v partii, vo farnosti. Spôsobili ich vzťahy s ľuďmi, ktoré sme my alebo oni nevedeli dobre spracovať a komunikovať a zostalo veľa hnevu, obvinení, neodpustení a strachov. A tak jediná cesta, ako sa vysporiadať s vnútornými rozpormi v nás nie je únik od komunity ale naopak, budovanie skutočnej komunity, ktorá sa necháva inšpirovať tou komunitou Božou. Aký je teda prístup najsvätejšej Trojice ku mne a k Tebe? Čo o tom vieme? Boh nás prijíma takých, akí sme. Veľmi nás miluje, ale miluje nás takých akí sme. A Boh prijíma aj tých, ktorí sú iní než sme my; a prijíma aj hriešnikov. A pozýva nás premýšľať ako sa my správame v našej komunite. Čo my živíme? Živíme konflikty alebo jednotu? Konflikty tým, že nevieme prijať druhých, veľa kritizujeme, zväčšujeme a rozširujeme chyby tých druhých. Zakladáme nové frakcie, ktoré sa vyhradzujú voči slabostiam našich blížnych, akoby sme my slabosti nemali?…Stále riešime druhých namiesto toho, aby sme riešili seba? Ale čo to znamená skutočná komunita? A ako ju vytvoriť? Nedávno som sa vrátil z duchovných cvičení, ktoré sa zaoberali práve touto problematikou. Ale o tom inokedy.
Zatiaľ nás všetkých chcem pozvať a povzbudiť, aby sme si uvedomili, že za jednotu nás kresťanov sa naozaj potrebujeme modliť. Za jednotu nás kresťanov v rodine, vo farnosti, v meste alebo na dedine, či v našej krajine. A potom to bude smerovať ďalej. Potom sa môžeme modliť aj za to, aby sme s tým darom jednoty, ktorý od Boha dostávame, vedeli správne narábať.
Dominik Markoš, farár na Sliači