Úvodný príhovor – pred začiatkom bohoslužieb:
Bratia a sestry! Vitajte na druhej bohoslužbe Veľkonočného trojdnia. V tomto jubilejnom roku prežívame tento čas milosti inšpirovaní bulou pápeža Františka Nádej nezahanbuje, ktorou vyhlásil riadne jubileum roku 2025. V treťom bode píše: „Nádej sa totiž rodí z lásky a zakladá sa na láske, ktorá prúdi z Ježišovho Srdca prebodnutého na kríži.“ Toto tvrdenie opiera o sv. Pavla, ktorý píše Rimanom: „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.“ O diele zmierenia, ktoré náš Pán Ježiš Kristus uskutočnil obetou svojho života na kríži, bude dnes, vo výročný deň tejto obety, celá bohoslužba.
Začneme ju prežívať prejavom zármutku a pokory, ktorý pramení vo vedomí, že aj naše hriechy boli dôvodom jeho utrpenia. Kňaz s asistenciou si po tichom príchode ľahne na zem, ostatní pokľakneme. Následne budeme počúvať text z knihy proroka Izaiáša, ktorý predpovedal utrpenie Spasiteľa. Pán Ježiš poznal tieto texty i modlitby žalmov. Jeden z nich, 31. sa budeme modliť spolu s ním, keď budeme v refréne opakovať jeho posledné slová na kríži. Druhé čítanie z listu Hebrejom nás upozorní, že Ježiš priniesol obetu svojho života ako náš najvyšší kňaz a tak sa stal pôvodcom večnej spásy pre všetkých.
Pred pašiami, po „Sláva Ti a chvála Ježišu Kriste“:
Včerajšie obrady boli venované poslednej večeri nášho Pána. V ich závere sme symbolicky naznačili aj jeho úzkosť a opustenosť v Getsemanskej záhrade, kam s apoštolmi po večeri odišiel. Na tomto mieste začína dnešné evanjelium, teda stať o umučení Pána Ježiša, nazývaná „pašie“.
Jánovo evanjelium predstavuje Krista ako plného odhodlania, nádeje, že svoju úlohu zvládne. Ukazuje to úvodný dialóg s vojakmi a sluhami, ktorí po jeho slovách cúvajú a padajú, ako aj usmernenie Petra, v ktorom hovorí, že chce piť kalich, ktorý mu dal Otec. Tento postoj vidíme aj v dialógu s veľkňazom, či jeho sluhom, ale najsilnejšie žiari v dvojitom dialógu s Pilátom. Na druhej strane vnímame absurdný, až zúfalý, beznádejný krik veľkňazov: „Nemáme kráľa, iba cisára! Nemáme svojho, iba okupanta…“ Pán Ježiš ešte pred smrťou dáva nádej svojej matke, a v Jánovi aj svojim učeníkom. Až potom v nádeji a vo viere, že všetko zvládol podľa Otcovej vôle, odovzdáva svojho ducha.
Po homílii:
Až 8 z 25 bodov svojej buly Spes non confundit pápež František venuje Znameniam nádeje, ktoré vníma na základe pozorovania sveta, jeho znamení, ako to odporúča II. vatikánsky koncil. Píše: „Preto je potrebné venovať pozornosť mnohým dobrám, ktoré sú vo svete prítomné, aby sme neupadli do pokušenia myslieť si, že nás premohlo zlo a násilie. Ale znamenia doby, ktoré ukrývajú vrúcnu túžbu ľudského srdca lačného po spásnej Božej prítomnosti, potrebujú byť premenené na znamenia nádeje. Prvé znamenie nádeje možno konkretizovať ako mier pre svet, ktorý sa opäť ocitol v tragédii vojny“. Oproti „znepokojujúcemu poklesu pôrodnosti“ pápež kladie „túžbu mladých ľudí plodiť nových synov a dcéry… čo dáva budúcnosť každej spoločnosti a je vecou nádeje: závisí od nádeje a plodí nádej.“ U väzňov hovorí o nádeji odpustenia a opätovného začlenenia do života spoločnosti. Skutky milosrdenstva voči starým, chorým a postihnutým, migrantom a chudobným sú pre neho zároveň skutkami nádeje, ktoré v srdciach prebúdzajú pocity vďačnosti.
Aj dnešná bohoslužba ponúka takýto pohľad na svet. Nasleduje v nej modlitba veriacich, ktorá v desiatich bodoch upriami našu pozornosť na celú Cirkev, jej predstavených i členov, na svetských predstaviteľov, na príslušníkov iných náboženstiev, na ľudí v rôznych situáciách a s rôznymi potrebami, proste na celý svet. Aj vďaka tejto modlitbe nech sa svet mení na priestor nádeje. Bude ju za nás prednášať kňaz, ktorý najskôr uvedie úmysel, za koho sa ideme modliť. K nemu sa vo chvíľke ticha pridáme aj my ostatní a potom kňaz prosbu zavŕši oficiálnou modlitbou.
Po modlitbách veriacich:
Nasleduje druhá časť dnešnej liturgie – obrad poklony krížu. Pri jeho postupnom odhaľovaní budeme trikrát po speve kňaza odpovedať: „Poďte, pokloňme sa.“ Po každej odpovedi si pokľakneme a v tichu vzdáme úctu Kristovmu krížu.
Samotné odhalenie na jednej strane predstavuje nástroj vykúpenia, na druhej pripomína situáciu, ktorú v hodinu Ježišovej smrti spomína Matúšovo, Markovo i Lukášovo evanjelium: „Chrámová opona sa roztrhla“. Túto oponu spomína aj list Hebrejom, hovoriac, že za ňu, do svätyne, za nás so svojou krvou vošiel Pán Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom. Teda keď priniesol obetu svojho života, Na tento text sa odvoláva aj pápež František a píše, že je to silná výzva, „aby sme nikdy nestratili nádej … nachádzajúc útočisko u Boha.“
(Po odhalení bude nasledovať pieseň, ktorá zdôrazní náš postoj úcty a poklony. Vtedy si kríž osobitne uctí kňaz a miništranti. Ostatní si ho budeme môcť osobne uctiť po obradoch, a zajtra v priebehu dňa na tomto mieste. Nasledovať bude starodávny hymnus, do ktorého sa zapojíme dvomi refrénmi, ako ukáže projekcia.)
Podľa liturgických noriem si dnes a zajtra pred krížom pokľakneme.
Po tomto obrade bude nasledovať tretia časť dnešnej liturgie – sv. prijímanie.
Po modlitbe „po prijímaní“:
Ako včerajšie, aj dnešné obrady končia bez požehnania a prepustenia. V tichosti kňaz vloží Eucharistiu do provizórneho bohostánku, podobne ako v tichosti Jozef Arimatejský a Nikodém uložili Kristovo telo do hrobu, ktorý bol tiež provizórny. Slúžil Ježišovi len necelé tri dni.