1. Pred začiatkom sv. omše:
Bratia a sestry! Vitajte v Božom chráme, v našom farskom kostole. Začíname prežívať posvätný čas Veľkonočného trojdnia. Hlavnou postavou týchto dní je náš Pán Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, s ktorým budeme prežívať jeho vykupiteľské dielo, ktoré vykonal za nás, z lásky k nám. Budeme ho prežívať ako jeho ľud, jeho vyvolená – Cirkev. Tohto roku špeciálne s vedomím, že naša miestna cirkev, Banskobystrická diecéza prežíva 250. výročie svojho založenia.
Predohrou tohto nášho slávenia bola predpoludňajšia sv. omša v sídle diecézy v Banskej Bystrici, na ktorej sa zúčastnili takmer všetci kňazi, ktorí v diecéze žijú a pracujú. Diecézny biskup pri nej požehnal olej katechumenov, olej na pomazanie chorých a krizmu. Tento olej zmiešaný s balzamom sa používa najmä na označenie osôb a vecí, ktoré trvalo patria Bohu. Ňou sme boli pomazaní po krste a tiež pri birmovaní. Ňou boli pomazané naše oltáre aj múry našich farských chrámov, čo pripomínajú konsekračné kríže. A krizmou poznačil biskup aj ruky kňazov pri ich vysviacke. Dnes si kňazi tento okamih spoločne pripomenuli, keď obnovili svoje kňazské sľuby. Väčšina prítomných bola vysvätená „pre službu diecézy“ a v rámci tejto služby boli vyslaní, vymenovaní diecéznym biskupom do jednotlivých farností. Náš kňaz tu nefunguje vo svojom mene, ale v mene miestnej cirkvi, našej diecézy. S týmto vedomím on i my budeme sláviť aj dnešnú svätú omšu na pamiatku Pánovej Poslednej večere.
2. Pred „Sláva Bohu na výsostiach“:
Slávnostnú a súčasne bolestnú atmosféru Ježišovej poslednej večere kopíruje aj dnešná bohoslužba. O chvíľu zaspievame chválospev Sláva Bohu na výsostiach. Rozozvučia sa zvony a naplno zaznie organ, ktoré sa v nasledujúcich dvoch dňoch odmlčia. Situácia pripomína aj dejiny našej diecézy, v ktorých sa striedali časy hlasné, radostné a slávnostné s časmi bolestnými a mĺkvymi.
Úžasná popularita biskupa Štefana Moysesa vyvrcholila celoslovenskou oslavou tisícročia príchodu svätých Cyrila a Metoda v roku 1863 v Selciach pri Banskej Bystrici. Hudbu na bohoslužbu skomponoval náš diecézny kňaz Ján Levoslav Bella. Koniec 19. a začiatok 20. storočia však znamenal potláčanie materinskej reči pri bohoslužbách a prenasledovanie národne zmýšľajúcich kňazov. Karol Medvecký, Andrej Trúchly – Sitniansky, František Šujanský, Peter Tomkuliak a mnohí iní trpeli doma. Jozef Murgaš, najväčší talent diecézneho kléru, Ján Uhliarik, Jozef Martinček a ďalší odišli z vlasti do Ameriky, kde slúžili slovenským katolíkom.
Naša diecézna mariánska svätyňa na Starých Horách sa vo vojnových časoch i povojnovej obnove stala centrom slovenských katolíkov. Tu v roku 1946 na celoslovenskej púti biskup Andrej Škrábik zasvätil Slovensko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Naša katedrála sa však po jeho smrti v roku 1950 stala svedkom toho, ako komunisti protiprávne dosadili na čelo diecézy kňaza Jána Decheta, ktorý bol následne Svätou Stolicou exkomunikovaný, vylúčený z Cirkvi. Napriek tomu viedol diecézu 18 rokov. O prenasledovaní verných kňazov v tomto období svedčí pamätná tabuľa na budove Biskupského úradu. Je na nej 53 mien. Medzi nimi Imrich Ďurica, Jozef Valko, Pavol Sitár, Jozef Buda, Jozef Dekýš, Anton Miartuš, či Jozef Hanuska.
Po homílii (kázni):
Akt lásky a pokory, o ktorom sme počuli v evanjeliu, ukončil Pán Ježiš výzvou k nasledovaniu. Tú jeho verní uskutočňujú rôznym spôsobom. Jedným z nich je obrad umývania nôh, ktorý sa uskutoční aj v našom chráme. Iným je verejné priznanie zlyhaní a prosba o odpustenie, čo v mene celej Cirkvi urobil v jubilejnom roku 2000 svätý pápež Ján Pavol II. Ním inšpirovaný v deň 250. výročia založenia diecézy urobil akt odprosenia aj náš diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. K jeho modlitbe, ktorá bude znieť počas obradu umývania nôh, sa môžeme všetci v duchu pridať.
4. Po modlitbe „po prijímaní“:
Prijali sme Eucharistiu, Ježišovo telo, ako si to on sám prial pri svojej Poslednej večeri. Po ustanovení Sviatosti Oltárnej v Markovom evanjeliu čítame: „Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu“. Tam v Getsemanskej záhrade Pán Ježiš prežíva chvíle úzkosti, ktorá z jeho tela dostáva von krvavý pot. Svoj modlitbový zápas prežíva v hroznej samote, lebo apoštoli, napriek jeho prosbe o blízkosť, zaspali.
Tieto chvíle v liturgii naznačíme prenesením Kristovho Tela do bočnej kaplnky a obnažením oltára. Mimo liturgie ich môžeme prežiť v modlitbe s ním v chráme (ktorý bude otvorený do 22.00) alebo doma. Môžeme si pritom spomenúť na mnohých členov našej diecézy, ktorí aj teraz prežívajú samotu a opustenosť. V domovoch dôchodcov, nemocniciach, v zahraničí, ale aj doma. Môžeme spomínať i na kňazov, ktorí v minulosti prežívali násilnú samotu vo väzeniach alebo v socialistickej výrobe, keď im komunisti zobrali štátny súhlas, alebo v exile, keď boli nútení opustiť svoju vlasť. Samotu bez svojich pastierov často prežívali aj veriaci vo svojich farnostiach, ba aj celá diecéza, keď nebolo možné na jej čelo menovať biskupa. U nás to bolo od roku 1950 do roku 1973.
(Zajtra o 9.00 sa môžeme zúčastniť v kostole modlitby liturgie hodín – ranných chvál a posvätného čítania. Pobožnosť krížovej cesty bude tohto roku v opevnenom kláštore o 10.00. O 15.00 začne v kostole liturgia Utrpenia a smrti Pána.)