máj 252018
 

Ako chápať skutočnosť Boha, ktorý je v troch osobách a predsa je to jeden jediný Boh? Tu je niekoľko príkladov, ktoré mali túto pravdu viery pomôcť uchopiť: skutočnosť tej istej vody v troch skupenstvách tekutej vody, tvrdého ľadu alebo plynnej pary; sám človek zjednocujúci v sebe tri schopnosti pamäte, rozumu a vôle, podľa výkladu sv. Augustína;  či jednota ďateliny, ktorá na jedinej rastline nesie tri rovnocenné lístky, ako sa to pripisuje vyučovaniu o svätej Trojici u sv. Patrika, v čase jeho pôsobenia v Írsku. Žiaden z príkladov neodstránil moje pochybnosti.

Pochybnosť vieru kresťana neumenšuje, ba viera cez prekonávané pochybnosti rastie. Viera je o priznaní sa k pochybnostiam a získavaní presvedčenia, ktoré stojí na stále rastúcom vzťahu. Preto ju ani nie je možné raz navždy dokonale vysvetliť a potom jej už len „veriť“. Nepomôže žiadna dokonalá definícia Trojice. Kresťan sa nevie zmocniť pravdy a vlastniť ju. Čím viac totiž svoju vieru prijíma, tým viac sám seba učí v slobode sa odovzdať Pravde. Je to Pravda, ktorej sa zveril, lebo je to Osoba, ktorá ho pozvala prijať a žiť lásku. Je to Bohom darovaný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život. Niektorí ľudia z tohto dôvodu odmietajú hovoriť o kresťanstve ako o náboženstve. Náboženstvo všeobecne je totiž v sociologických opisoch prezentované ako úsilie človeka, či už spoločné alebo osobné, ktorým sa sám človek stavia voči posvätnému, voči tomu, čo ho presahuje, voči tomu, čo nazve božstvom. Žido-kresťanská skúsenosť náboženstva je však iná. Je to presvedčenie, že Boh sám sa ujíma nás, ľudí a obdaruje každého osobne, avšak uprostred spoločenstva, ktorému sa rozhodol venovať svoju starostlivú lásku. Ponúka ľuďom vzťah, v ktorom ich bude môcť požehnávať. Môžeme teda o kresťanstve hovoriť ako o zjavenom náboženstve. Potvrdenie takejto vízie Boha Izraela nachádzame v prvom čítaní na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Mojžiš povedal ľudu: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou: odo dňa, keď Boh stvoril človeka na zemi; pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké ako toto, alebo bolo niekedy počuť, že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa, ako si počul ty a zostal si na žive?! Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami?

Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že len Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet.

Zachovávaj jeho prikázania a ustanovenia, ktoré ti ja dnes predkladám, aby dobre bolo tebe i tvojim synom po tebe a aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“

(Dt 4,32-34 .39-40)

Mojžišove slová, zaznamenané v knihe Deuteronomium, sú naliehaním na spoločenstvo –  vyvolený národ, ktorý si Boh sám utvára a formuje. Dožaduje sa výlučného vzťahu, v ktorom jeho ľud nebude hľadať žiadnu inú oporu, okrem ochrany svojho Boha. Čítanie pripomína, ako Boh za svoj ľud bojoval a staral sa oň, ale podrobil ho aj skúške. Jeho hlavnú myšlienku potvrdí aj refrén následného žalmu. Pripomeňme si, že čítania v liturgii sú ohlasované pravdy, ktoré pre spoločenstvo veriacich nie sú neosobným poznatkom, ale návodom na život. Preto na prijatú pravdu dávajú svoju odpoveď spevom žalmu: Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Liturgia je učiteľkou života. Nie je predovšetkým našou ľudskou činnosťou, ale je to Boží dar, v ktorom sa stále ďalej rozvíja to, čo nám zveril. A Boh dáva aj poznanie o ňom. Prišiel učiť v osobe Ježiša Krista. V druhom čítaní toto jeho učenie rozvíja apoštol Pavol. Podľa listu Rimanom sme Božie deti, teda sme tak blízko vo vzťahu k Bohu, ako sú si navzájom členovia jednej rodiny. Toto všetko je možné, lebo nám Ježiš daroval Ducha, ktorý je vždy s nami a učí nás žiť a osloviť Boha v dôvernom vyznaní – Ocko. Ak ma Boh presvedčil a uveril som prekvapujúcej pravde, že pre budovanie vzťahu so mnou osobne zostúpil na túto zem, potom môžem veriť aj ďalším jeho prekvapeniam. A tie spočívajú v tom, že ma Ježiš učí žiť vzťahy k Duchu Svätému a k Otcovi nebeskému. Keď pozorujem tieto skutočnosti, iste môžem znova pochybovať a rozmýšľať, či sa mám klaňať Bohu v Ježišovi, alebo sa pokloniť všetkým trom Božským osobám. Napokon, je to skúška, ktorou učeníci Ježiša Krista prechádzali vtedy a stretávajú sa s ňou aj dnes:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.

A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

(Mt 28, 16-20)

V pochybnostiach sa mám, tak ako učeníci okolo Ježia, odovzdávať pravde, aby ma mohla viesť ona. Nemám hľadať stopercentnú istotu svojej pravdy, ale istotu, že sa pravde stále viac odovzdávam. Pravda ma v tomto hľadaní neustále sprevádza.

Pravda o spáse, ktorú dostávam pri krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého – teda v mene Najsvätejšej Trojice poukazuje na potrebu ctiť si dobro spoločenstva. V dobe, v ktorej v nás prevláda individualizmus, teda prílišné sústredenie sa na svoju jedinečnosť a na to, čím sa od druhých a spoločenstva odlišujem, potrebujeme hľadať vyváženie. Príklad Trojice vo vzťahoch lásky medzi jej jednotlivými členmi je tá pravda, ktorá sa ma v dnešnom svete má viac zmocniť, aby som mohol naplno žiť. Pri hľadaní tejto plnosti života v rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť s mladými, často rozprávame o ich pochybnostiach. Pochybnosť, či život má zmysel, či dokážem žiť tak, ako to aj považujem za správne, či z môjho života nie sú sklamaní blízki ľudia i Boh, či hľadanie pravdy stojí za veľkú námahu a problémy, či úsilie vynaložené na vzťahy stojí za bolesť, ktorá ich sprevádza…

Všimol som si takýto fakt. Pochybnosti o živote a viere stretám u každého, vrátane seba. Sú aj v ľuďoch, ktorí vyrástli v dobrej rodine, kde je skutočná snaha o vzťahy lásky, nie len u tých, ktorých vzťahy v rodine ranili. Nestretol som však nikoho, koho by potom na ceste von z pochybností nesprevádzal vzťah a dôvera inej osoby alebo spoločenstva. Čím viac vzťahov s pravdivou láskou, hoci na prirodzenej úrovni – v rodine, v malom spoločenstve zdieľania, či v širšom okruhu vo farnosti – ľudia zažili, spravidla majú tým viac príležitostí spoznať osobu, ktorá im v pravde pomáha z pochybností vychádzať a prekročiť ich.

Zrazu sa na pravdu o Najsvätejšej Trojici nepozerám ako na neosobný fakt, ktorý mi má priblížiť neuchopiteľné tajomstvo Boha. Je to skôr osobné Ježišovo poučenie o tajomstve človeka, ktorý na prekonávanie pochybností nutne potrebuje oporu snahy o trvalé vzťahy postavené na pravde a láske. Je totiž stvorený na obraz Boha, ktorý nám pre také vzťahy dal existovať a sprevádza nás na celej púti ich hľadania. Trojica je jedinečným darom na ceste viery. Oslava jej sviatku nám Trojicu nevysvetľuje, ale učí nás žiť vo vzťahu k jej osobám.

máj 212016
 

Svätý Patrik, apoštol Írska, pri ohlasovaní tajomstva Najsvätejšej Trojice použil analógiu trojlístka, v ktorom tri samostatné a z nášho bežného pohľadu rovnocenné lístky tvoria jedinú rastlinu. Bolo to jednoduché prirovnanie so všetkými jeho nedostatkami, no predsa pomohlo, aby vieru v Trojjediného Boha Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi Kristovi, prijali tisíce ľudí. Predstavilo tri jedinečné a pritom rovnocenné osoby, ktoré predsa tvoria jediného Boha, ktorému patrí úcta človeka. Svätec žil v čase, keď v Cirkvi práve prebiehalo hľadanie vieroučne správneho pochopenia vzťahov v Bohu, ktorý nám zjavil svoj vnútorný život troch osôb. V nedokonalosti našej pozemskej reality máme hľadať a ukazovať ako je v nej prítomný Boh. Dnes je významne prítomný v praktickom vyznávaní pravdy o Trojici.

Bratia a sestry, už sme si zvykli na mnohé cudzie slová, ktorými popisujeme našu spoločnosť a zmeny jej myslenia. Iste ste sa už stretli aj s konštatovaním, že naša spoločnosť je individualistická. Rozumieme, že sa tým myslí niečo také, s čím máme všetci skúsenosť, že si totiž každý jeden človek uvedomuje svoju jedinečnosť a tým aj akúsi oddeľujúcu čiaru od iných ľudských „individualít“, teda od každej osoby okolo nás. Toto smerovanie ľudskej spoločnosti naberá na otáčkach, odkedy sme začiatkom novoveku začali zo stredu zmýšľania ľudskej spoločnosti odstraňovať Boha kresťanského zjavenia a postavili tam človeka.  Odsunuli sme Boha, ktorý žije v troch jedinečných  osobách, avšak spojených putami vzájomného láskyplného obdarúvania a do stredu záujmu sme postavili jedinečnosť človeka – individualitu. Tak sme však v našich ľudských vzťahoch začali stále viac strácať cit pre to, že naša – na obraz a podobu Božiu stvorená – ľudská jedinečnosť je určená aj vzťahmi lásky, ktorou nás obdarúvajú osoby okolo nás a ktorú mi darujeme iným. Idol jedinečnosti povýšenej nad schopnosť sebadarujúcej lásky je jedným z hlavných neuvedomelých bôžikov ľudí, ktorých stretám. Preto chápem, že zmätok myslenia ich dnes vedie až k chápaniu a definovaniu seba samých podľa individuálnych kritérií. Možno z ich úprimného, ale individualistického, hľadania seba samých vznikajú a spoločensky sa presadzujú aj ideológie popierajúce prirodzenosť ako ju stvoril Boh. Cestu von z tejto samoty, smútku a depresie moderného človeka však Boh ukázal práve v tajomstve Trojice a v tom, že podľa obrazu trojičnej lásky žijú konkrétne, aj keď nedokonalé, spoločenstvá veriacich ľudí.

Z teologického základu jedinečnosti každej z božských osôb sa v našej západnej kresťanskej kultúre rozvinula úcta k jedinečnosti každej individuálnej osoby, ktorou je každý, na obraz Boží, stvorený človek. Kresťan ale nemôže ostať pri individualistickej hrdosti na to, že úcta k jedinečnosti človeka je niečím, čo inšpirovala jeho viera. Veriaci človek, tak ako svätý Patrik, vidí dnes ľudí, ktorým chýba plné svetlo pravdy a hľadá, ako im túto pravdu osvetliť analógiou. Preto objavme, že nás tajomstvo Najsvätejšej Trojice pozýva s odvahou žiť ako nedokonalú a predsa úžasne osvetľujúcu analógiu naše spoločenstvá. Máme v dnešnom svete žiť ten život, ktorý sa učí žiť prirodzená rodina muža, ženy a detí, ktoré prichádzajú ako dar zo vzájomného obdarovania a odovzdania sa v láske. Máme žiť svedectvo malých, ale spájajúcich spoločenstiev, ktoré svoje obdarovanie láskou rozširujú za svoje hranice a obdarúvajú miestnu Cirkev a spoločnosť. Máme žiť spoločenstvo viery, ktoré tak ako Trojica, nie je uzavreté do seba, ale ktoré láskou vykročí k jednotlivcom a skupinám, aby im ponúklo tajomstvo nezištného obdarovania láskou. Tu vidím liek na individuálne vyspelého, ale osamelého, smutného a depresívneho človeka dneška. Vníma, že je ako osobnosť neúplným, ale nevie, že je to preto, lebo stratil rozmer jedinečnosti, ktorou jeho život obdarúvajú osoby, s ktorými má výlučné vzťahy. Svedectvo takého života potrebuje tento človek vidieť a skúsiť. Môže ho nájsť, keď stretne spoločenstvo ľudí pripravených vykročiť zo svojho kruhu a láskou ho nezištne obdarovať. V našom svete chce Boh analógiu nášho života viery, ktorý môže mať svoje nedostatky, tak ako to bolo v prípade vyučovania viere trojlístkom sv. Patrika, a predsa bude oslovujúcim pozvaním na putovanie k Trojjedinému Bohu.

trojica 1

máj 302015
 

Prečo slávime slávnosť Najsvätejšej Trojice týždeň po nedeli Turíc?

Ako by ste na to odpovedali?

Neponúknem Vám nejakú teologickú alebo liturgickú odpoveď. Aj keď by určite boli niekde k dispozícii. Ponúkam odpoveď, ktorú nazvem „pastoračná“, pretože ma napadla počas pastorácie v tomto týždni. Tu je: Som vďačný Bohu za to, že nás pozýva postaviť sa pred najväčšie tajomstvo Toho ktorému veríme až po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Pretože Turíce sú pre nás vždy príležitosťou zažiť pôsobenie živého Boha v nás ľuďoch nie spôsobom Boha Otca, či spôsobom Boha Syna ale štýlom Ducha Svätého. Boh, ktorý pôsobí rovnako a zároveň aj inak. Boh, ktorý nás aj takto učí, že je Jeden ale nie Sám. V tomto týždni sa mi trojične pripomenul 3x takto:

            Ponajprv keď som na Turíčny pondelok hovoril o rozdieloch v spôsobe života telesného a duchovného človeka: (človeka, stvoreného na obraz Boha trojične ako telo, duša a duch) telesný človek žije zvonka dovnútra, to znamená všetko čo vidí, počuje, vonia, kam ide, čo chytá ovláda jeho myslenie, cítenie, rozhodovanie sa a formuje jeho ducha. Duchovný človek, v ktorého centre je dialóg medzi duchom konkrétneho človeka a Duchom Svätým, žije zvnútra navonok. Teda ľudský duch inšpirovaný Duchom Svätým vládne nad myslením, cítením a rozhodovaním sa; ako aj ovplyvňuje to, ako sa človek díva, čo počúva, kam chodí, čo chytá do rúk.

            Po druhé: keď sme vo štvrtok slávili nový sviatok v Cirkvi (Náš Pán Ježiš Kristus, najvyšší a večný kňaz) pripomenulo mi to trojičný rozmer daru krstu v každom z nás: kňazský, prorocký a kráľovský.

            Potretie keď som si čítal evanjelium dnešného sviatku, ktoré aj tu ponúkam:

 

„Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.

A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“         Mt 28,16-20

Jeho posolstvo mi pripomenulo trojičný rozmer Ježišovho misijného vyslania učeníkov:

urobte mi učeníkov zo všetkých národov; krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého; naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Nechcem tu rozoberať poradie tejto „trojice“ ale spomínam si na postreh jedného misionára z Malajzie, ktorý ponúkol svoj pohľad na mnohokrát praktizovaný systém života viery v Európe. To, čo povedal parafrázujem takto: …vy mnohokrát namiesto toho, aby ste ľudí evanjelizovali, ich sakramentalizujete… A to je tvrdenie, ktoré stojí za to premýšľať…

            Na záver jedno svedectvo človeka o štýle pôsobenia Ducha Svätého z tohto týždňa: Príbeh, ktorý sa odohral v časovom horizonte 5 rokov na Slovensku v jednej fabrike. Rozprávala mi ho osoba, ktorá sa s ekonomickým vzdelaním dostala do riadiacej pozície v spomínanej fabrike, a tam sa stala nehoda. Nad ránom počas nočnej smeny praskla taviaca pec a rozžeravená hmota sa rozlievala po hale. Robotníci v panike telefonovali kompetentným, ale dovolali sa zrovna nášmu človekovi, ktorý o technických záležitostiach nevedel nič. On ich poprosil, aby mu dali 5 minút času, aby sa spamätal. Napadlo ho zavolať kňazovi na neďalekej fare. Zobudil ho ráno a poprosil ho, či by sa s ním nepomodlil za pomoc zhora, pretože nevie čo má robiť. Ten kňaz súhlasil a po krátkej modlitbe zložil. Keď sa znovu spojil s ľuďmi v hale, hovorí: „…naplnil ma zvláštny pokoj a začal som tým, ktorí roky pracujú vo svojom obore klásť otázky, ktorým som sám nerozumel. A odpovedať na ich otázky spôsobom, ktorý nevychádzal iba zo mňa. Telefonicky sme našli riešenie a keď som sa potom dostavil autom do fabriky, robotníci stáli v úžase na mieste, kde 10 cm od veľmi výbušného materiálu sa zastavila chladnúca žeravá hmota, vytekajúca z porušenej pece. Skoro sme tu mali druhé Nováky, poznamenal niekto s výdychom v hlase…“

            Nie, určite nechcem suplovať kvalifikovaný a profesionálny prístup ku svojim povinnostiam a nahrádzať ich nejakou chimérou opovážlivého spoliehania sa na Boha, ktorý by mal hasiť našu lajdáckosť. Ale predsa ma napadá taká znepokojujúca otázka: Kedy som ja naposledy zažil to, čo Ježiš povedal: „…to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás. (Mt 10,20)

            Modlím sa, aby sme všetci chceli rásť v umení rozlišovať v Božom pôsobení v nás odtieň Otca, odtieň Syna a odtieň Ducha Svätého.

jún 072009
 

Väčšina z nás asi pozná rozprávku, ktorej autorom je Oscar Wilde a hovorí sa v nej o sebeckom obrovi. Tento obor mal obrovskú záhradu ale nechcel aby sa v nej hrali deti. Všetky vyhnal a záhrada stíchla ako zakliata. Ani slniečko do nej nezasvietilo. Až neskôr pochopil, že ak chce byť šťastný, musí zbúrať múr, ktorý okolo záhrady postavil a musí svoju záhradu ponúknuť deťom Spravil tak a našiel šťastie.

Oproti tomuto sebeckému obrovi môžeme postaviť nášho Nebeského Otca, ako jeho protiklad. Boh nie je sebec, Boh je Otec. A keďže je Otec, nemôže byť sám. Aj on má obrovskú záhradu, ale nechcel ju ani na chvíľku pre seba samého. On sa od počiatku, od večnosti daruje. A daruje sa úplne, celý, povedali by sme totálne a daruje celú svoju podstatu – rodí tak svojho jednorodeného Syna. Ten mu jeho lásku božským spôsobom opätuje a vzniká tak tretia božská osoba – Duch Svätý, ktorý vychádza z Otca i Syna. Boh je teda jediný, ale nie je sám. Je to Trojica osôb, ale iba jeden Boh.

Boh nie je sebecký obor, je Otec. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice úplne prevyšuje náš rozum, ale je dobre, že je to tak. Hovoriac ľudsky, Pán Boh, hoci je Bohom, nenašiel iný „zmysel svojho života“ jedine v darovaní sa druhému. Niekedy sa nám môže zdať, že niektoré tajomstvá, ktoré máme v kresťanstve sú úplne odtrhnuté od praktického života. A tak sa nám to doteraz mohlo zdať aj o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Avšak nie je to tak. Je tu jeden háčik. My ľudia sme stvorení na boží obraz. A z toho vyplýva jedna veľmi dôležitá pravda: Ak Boh „nachádza svoj zmysel“ v darovaní seba samého, ani človek nemôže inak. Išiel by proti svojmu vlastnému šťastiu a proti svoje prirodzenosti. Teda egoista nikdy nemôže byť skutočne šťastný, aj keby si to myslel.

Elisabeth Lukasová je nemecká psychologička, ktorá pomáha rodičom i deťom, ale aj dospelým. Hovorí, že raz prišla za ňou staršia pani, už na dôchodku, ktorá mala svoj vlastný byt, bola sebestačná, mala dobrý dôchodok, vychovala svoje deti a mohla odpočívať a venovať sa sebe a zrazu začala premýšľať nad tým, pre koho je vlastne ona ešte na svete. Zbadala, že vlastne už pre nikoho. A z toho začala mať psychické problémy a neurózy. Nemala už prečo žiť a začalo jej to škodiť. Psychologička jej poradila, nech sa zapojí do služby napríklad v charite. Niečo ľahké, čo zvládne. Ona to spravila a problémy zmizli. Už mala prečo a pre koho žiť.

Boh je jediný, ale nie je sám, je to spoločenstvo osôb, ktoré sa vzájomne darujú. Človek je stvorený na jeho obraz a preto bude šťastný iba ak bude žiť pre druhého. Je to jediná cesta ako nájsť šťastie časné i večné. Inú nehľadajme. Neexistuje…

jún 072009
 

Jedným z najdôležitejších rozmerov nášho trojjediného Boha je spoločenstvo lásky a osôb – model pre nás v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Pre kresťanov Najsvätejšia Trojica je primárnym symbolom spoločenstva, ktoré spája rôznorodosť v ňom obsiahnutá. Ak má naša viera základy v tomto trojičnom tajomstve, ktoré je v zásade tajomstvom spoločenstva, potom všetko naše pozemské úsilie a všetky naše aktivity musia byť zamerané na budovanie ľudského spoločenstva, ktoré je odrazom bohatého trojičného života Boha.

Dnešná pasáž čítania z Deuteronómia je výborným východiskovým bodom na skúmanie hĺbok tajomstva Najsvätejšej Trojice. Pristavme sa na chvíľu u Mojžišových slov povzbudzujúcich a vyzývajúcich ľud Izrael: „Odtiaľ budeš hľadať Pána, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše. Keď budeš v biede a keď sa ti na konci časov vyplnia všetky tieto veci, vrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, a budeš počúvať jeho hlas. Lebo Pán, tvoj Boh, je milosrdný Boh; neopustí ťa a nezahubí a nezabudne na zmluvu, ktorú odprisahal tvojim otcom“ (4,29-31). Celá pasáž hovorí o špeciálnom vzťahu medzi Bohom a Izraelom a spája jedinečnosť zvláštneho povolania Izraela s jedinečnosťou Boha Izraela. Potom v sérii rétorických otázok sa Mojžiš, ktorý dobre vedel, že iba Pán samotný je Boh, pýta ľudu Izrael na jeho Boha: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou, odvtedy, keď Boh stvoril človeka na zemi, a (dozvedaj sa) od jedného kraja nebies po druhý; či sa stalo niečo také veľké ako toto a či bolo počuť niečo podobné, že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží, ako si počul ty, a zostal si nažive! Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami, znameniami a zázrakmi, v boji, rukou silnou a zdvihnutým ramenom, za veľkých hrôz, celkom tak, ako to urobil Pán, váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?! Ty si to videl, aby si sa naučil, že Pán je pravý Boh a okrem neho iného niet“ (4:32-35).

Vyslanie učeníkov

Majestátna scéna rozlúčky na záver Matúšovho evanjelia (28,16-20) nám rozpráva o Ježišových posledných chvíľach na zemi a o veľkom poslaní pre Cirkev: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (19-20). Veľké apoštolské poslanie je službou, ktorá je pastoračná: „choďte teda, učte všetky národy“; liturgická: „krstite ich“; prorocká: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“; a je zaručená a zabezpečená blízkosťou Pána až do skončenia sveta. Táto scéna poskytuje predchuť konečného slávneho príchodu Syna človeka (Mt 26,64). Vtedy sa jeho víťazstvo zjaví všetkým, teraz sa odhaľuje iba jeho učeníkom, ktorí sú poverení ohlasovať ho všetkým národom a prinášať im vieru v Ježiša a počúvanie jeho prikázaní. Odkedy vzkriesenému Ježišovi patrí všetka moc (Mt 28,18], dáva jedenástim príkaz poslania, ktoré je skutočne univerzálne. Oni majú urobiť učeníkov vo všetkých národoch. Krst je prostriedkom vstupu do spoločenstva Vzkrieseného, do Cirkvi. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“: toto je možno najjasnejšie vyjadrenie viery v Najsvätejšiu Trojicu v Novom zákone. Táto formula ukazuje predovšetkým účinok krstu, jednotu pokrsteného s Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Trojičný jazyk

Jazyk Otca a Syna je vzťahový jazyk a pripomína nám, že pre Boha ako aj pre nás, stvorených na podobu Boha, vzťah a spoločenstvo sú primárne. Boha už nemožno viac definovať tým, čo robí, ako ani nás. Boh je Bytie, nie konanie, tak ako my sme ľudské bytosti a nie ľudské konania. Toto je otázka teológie, ale pri všetkej dobrej teológii, je to aj praktická otázka. Definovať vnútorný život Boha v Najsvätejšej Trojici v zmysle aktivity Boha vedie k definovaniu ľudí, stvorených na podobu Boha, rovnakým spôsobom. Tí, čo si volia hovoriť „V mene Stvoriteľa, Vykupiteľa a Udržiavateľa“ sa mýlia v definovaní Boha funkciou a nie osobou. Boh je živá osoba, ktorá existuje v intímnom vzťahu s nami. Náš Boh je večný, pevný. Náš Boh nie je sám. Boh je komunikácia medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto je hlboké tajomstvo, ktoré nám liturgia pripomína na slávnosť Najsvätejšej Trojice: nevýslovná realita Boha a spôsob, akým sa nám toto tajomstvo odovzdalo. Najsvätejšia Trojica slávi pokoj a jednotu božských osôb, v ktorých pokračuje „kruhový tanec“ lásky – „perichoresis“ v gréčtine. Táto jednota je tancom života a vzťahov a dokáže obsiahnuť všetky aspekty ľudského života.

My musíme neustále zápasiť o túto jednotu a pokoj Boha, Ježiša a ich životodarného Ducha – pokoj, ktorý nám teologická rozprava nikdy neposkytne. Teológia je síce absolútne potrebná, no urobili by sme dobre, keby sme sa viac modlili a viac Boha milovali, ako sa pokúšali určovať a definovať nášho trojjediného Boha! Útechu máme v tomto: dokonalé chápanie nie je potrebné pre lásku.

Počúvajme známu modlitbu sv. Kateríny Sienskej z jej Dialógu o Božskej Prozreteľnosti: „Večný Boh, večná Trojica, ty si urobil Kristovu krv takou vzácnou skrze účasť na tvojej božskej povahe. Ty si tajomstvo také hlboké ako more; čím viac ťa skúmam, tým viac nachádzam a čím viac nachádzam, tým viac ťa skúmam. Ale nikdy sa neuspokojím; to čo prijmem, vždy bude vo mne vyvolávať túžbu dostať viac. Keď naplníš moju dušu, pocítim ešte väčší hlad a cítim stále väčší hlad po tvojom svetle. Nadovšetko túžim uvidieť teba, pravé svetlo, takého, aký skutočne si.“

Láska sa nikdy nedokáže zbaviť fascinácie zo záhadných aspektov milovaného. Toto je náš prístup k Najsvätejšej Trojici. Boha musíme milovať stále viac. Pomodlime sa na túto slávnosť, aby sme boli uchvátení do zjednocujúceho a zmierujúceho pôsobenia Božieho Ducha Svätého. Rastúca Božia sláva je toto progresívne zjavovanie Najsvätejšej Trojice. Mnoho ráz v našom živote prežívame toto zjavovanie a prítomnosť trojjediného Boha skrze hĺbku lásky, komunikáciu a vzťah s inými ľuďmi. Náš Boh je bohatý vo vzťahu, komunikácii a láske ku všetkým ľuďom. Tento Boh nám podáva model toho, o čom je celá dynamika trojičného života – o komunikácii, vzťahu a hlbokom cite. Kvalita nášho kresťanského života sa zakladá na napodobňovaní vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Základom našej viery v Najsvätejšiu Trojicu je dialóg, komunikácia a „tanec života“. Hoci možno zápasíme s pochopením Najsvätejšej Trojice, po každý raz, keď urobíme znamenie kríža, berieme ju vlastne do svojich rúk. Slová vyslovené nad nami pri krste sa stávajú slovami, ktorými sa sami požehnávame v mene Najsvätejšej Trojice. V tom spočíva význam tohto jedinečného jedného Boha v troch osobách.

Dnes vám ponúkam modlitbu na dnešnú slávnosť a na budúci týždeň:
Sláva tebe, Otec, ktorý si mocou svojej lásky stvoril svet a vyformoval si nás na svoj obraz a na svoju podobu. Sláva tebe, jediný splodený Syn, ktorý si vo svojej múdrosti vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť, aby si nás priviedol do Božieho kráľovstva.
Sláva tebe, Duch Svätý, ktorý si nás vo svojom milosrdenstve posvätil v krste. Ty pôsobíš, aby si v nás utváral nový začiatok každý deň znovu.
Sláva tebe, Najsvätejšia Trojica, Ty si vždy bol, ty si a vždy budeš rovnako veľký Boh až do konca vekov.
Uctievame ťa, chválime ťa, vzdávame ti vďaky, pretože si láskavo zjavil hĺbku svojho tajomstva nehodným, pokorným, maličkým. Daj, aby sme kráčali vo viere a radostnej nádeji až do dňa, keď budeme smieť žiť v plnosti tvojej lásky a naveky kontemplovať to, čo tu na zemi veríme: Boh je Otec, Syn a Duch! Sláva ti!

Nech Najsvätejšia Trojica – v nevýslovnej dobrote a tajomstve – nás učí a vedie do života, ktorý je naozaj náš – aby sme rástli v „Božej láske, ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).

zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová

jún 072009
 

Milí bratia a sestry, milí priatelia,
niekedy sa zvykneme žiakov alebo študentov pýtať, ktoré predmety patria medzi ich obľúbené alebo neobľúbené. Ak človek niečomu nerozumie, tak neraz sa bude veľmi namáhať, aby aspoň trochu prenikol do problematiky, v prípade študenta aby dostal aspoň akú-takú známku na vysvedčení.

Nejako tak je to aj s Najsvätejšou Trojicou. Je to pre nás tajomstvo, nevieme to pochopiť. Ak, tak len čiastočne a veľmi málo.

No napriek tomu, mali by sme sa snažiť aspoň natoľko, nakoľko vládzeme poznávať Boha a jeho vlastnosti. Na to potrebujeme rozum a srdce. Ktorýsi svätec povedal, že ak chceme poznávať Boha, musíme ho najprv milovať. Naozaj je to o tom, že Božie veci nespoznáme ihneď, že ich poznávame „akoby v zrkadle“, ako hovorí sv. apoštol Pavol. No celý náš život by mal byť procesom poznávania. Teda prenikať stále hlbšie do Božích tajomstiev. Tak ako aj vedecký pokrok je postupný. Hovorí sa, že koleso vynašli Sumeri v 4. tisícročí pred Kristom, no ubehlo takmer 6 tisíc rokov, kým človek vymyslel auto. Od kolesa cez vozy a vozíky najrozličnejčích druhov, bicykle až po auto. Veľmi dlhý proces. A pritom ide o obyčajné fyzikálne zákony prírody. O koľko viac nám musí trvať poznávanie Boha! Boh, ktorý nás nesmierne prevyšuje.

Morálna teológia pozná termíny ako postupnosť zákona a zákona postupnosti. Chce sa tým povedať, že zákon je jeden a ten istý pre všetkých, neplatí pre niekoho menej alebo viac. Pre každého rovnako. Ale na druhej strane my postupne k nemu dospievame. Sami to možno poznáte z toho, že niektoré veci sú nejasné a možno až po rokoch nám svitne: Aha, tak toto som vtedy nevedel a teraz to už viem. Dôležité pre nás je, aby nám Božie veci nezostali ľahostajné, ale aby sme sa snažili ich poznávať.

Bruno Ferrero vo svojom krátkom príbehu hovorí o človeku, ktorý si raz rozhodne povedal: „Chcem poznať všetko a keď treba, pochodím aj celý svet.“ Tak povedal a tak aj urobil. Vykročil do sveta. Od najväčších profesorov sa naučil zemepis, dejiny a veľmi veľa všeličoho iného. Nadchla ho matematika, informatika, video, cedéčká atď. Potom sa vrátil šťastný a nadšený domov: „Teraz už poznám všetko.“ O niekoľko dní navštívil tento človek slávnu osobnosť, muža, ktorý bol známy svojou mimoriadnou múdrosťou. Chcel si porovnať, či je od neho múdrejší. Žrebovali, kto sa bude pýtať prvý. Žreb padol na mudrca. Ten sa ho spýtal: „Čo vieš o priateľstve?“ Človek bez slova odišiel. Príbeh končí krátkou vetou: Ešte stále chodí po svete.

Dôležité je teda jedno: aby celý náš život bol hľadaním a poznávaním nielen vo svete vedy a techniky, ale aj vo svete duchovnom, teda v našom vzťahu k Bohu, k tomu najväčšiemu tajomstvu, ktoré dnes slávime – k Najsvätejšej Trojici. Amen.

jún 112006
 

Milí bratia a sestry,
Je všeobecne známe a veľmi milé, keď sa spýtate nejakého malého dieťaťa: „Čí si?“ Odpoveď je samozrejmá, predsa mamičkin. Ako to, že to neviete, ja predsa patrím jej… Ako dieťa dospieva, uvedomuje si aj iný zmysel tejto otázky, lepšie povedané, inú odpoveď, odpoveď, ktorú pýtajúci sa očakáva. Potom už vie, že on chce vedieť jeho priezvisko.

Patriť môžeme rôznym spôsobom a do rôznych typov zoskupení. Najzákladnejším je asi to, že patrím do nejakej rodiny. Ďalšie je to, že patríme do nejakého mesta, štátu, krajiny, kontinentu, do ľudského rodu a podobne. Môžeme patriť do nejakého politického či iného zoskupenia a podobne. Obyčajne potom podľa toho, kam patríme, máme aj nejaké pomenovanie. Tak to je aj s naším menom „kresťan“. Naznačuje, že patríme do skupiny ľudí, ktorá má spoločný cieľ, a ním je Kristus. Okrem iného patríme teda aj Bohu.

Patriť Bohu znamená mať veľkú výhodu. Dnes sme to v žalme počuli vo veľmi peknom vyjadrení – Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Je to ten ľud, ktorý si Pán vyvolil, ale zároveň ten ľud, ktorý zachováva Božie pravidlá. Ten, ktorý žije v mene Boha, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Kedysi bol takýmto ľudom Izrael. Teraz do tohto ľudu môže patriť každý, kto chce. To je vlastne aj cieľ celého plánu spásy – aby Božie stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Je zrejmé, že dokonale sa to dá až vo večnosti. Ale aj tu na zemi sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica, ako sa hovorí v Jánovom evanjeliu: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Takisto Pán Ježiš prisľúbil svojim verným aj Ducha Svätého, ktorý tiež chce prebývať v nás a pomôcť nám vytvárať jednotu s Bohom, teda s Najsvätejšou Trojicou.

Každú modlitbu začíname prežehnaním – v mene Najsvätejšej Trojice, v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Každá modlitba je teda vstupom do jednoty Najsvätejšej Trojice. Prežehnaním dávame najavo, že patríme Bohu, že sme kresťania. Okrem toho dávame najavo aj iné – to, že navzájom tvoríme jednotu. Že nemáme nič jeden proti druhému. Že sme si odpustili, ak niečo medzi nami bolo. Dávame najavo, že je medzi nami vzťah, láska, náklonnosť. Tak ako v Najsvätejšej Trojici niet miesta pre vzájomný hnev, nepochopenie, tak by to malo byť aj medzi nami – bez hnevu, so snahou pochopiť sa a podobne.

Vzťahy v Najsvätejšej Trojici sú krásnym vzorom pre vzťahy v rodinách. Myslím, že by bolo oveľa krajších chvíľ v domácnostiach, keby v nich nebolo miesta pre nepokoj, hnev, egoizmus. A nielen v domácnostiach. Aj inde. Rodina je základom. Ak má človek dobré zázemie doma, v rodine; ak je to prostredie, kde sa cíti isto a bezpečne, kde má pokoj, kde nájde porozumenie a lásku, tak potom inde sa mu tiež oveľa ľahšie darí zachovávať pokoj aj napriek prekvapivým a náročným situáciám.

V jednom filme o NDR sa odohráva nasledovná scéna: ŠtB za čias totality v NDR prenasledovala mladých, ktorí chceli demokraciu a stretávali sa v kostole sv. Mikuláša. Vieme aj zo skúsenosti v našej republike, že robiť niečo takéto bolo proti režimu. Kvôli tomu aj ŠtB v NDR zakázala tie stretnutia. Komunisti sa rozhodli zakročiť pri prvej provokácii, povolali veľkú armádu vojakov a techniky. Ľudia však pokojne vyšli a pohli sa smerom k hlavnému štábu. Nik ich nezastavoval, neboli nijaké provokácie. ŠtB sa zabarikádovalo v budove, pozhasínali svetlá a čakali. Ľudia prišli pred budovu, zapálili sviece a modlili sa. Potom sa pokojne rozišli. Vtedy šéf povedal veľmi sklamaný: „Mali sme plány. So všetkým sme rátali. Iba s modlitbou nie.“

Žiť v mene Najsvätejšej Trojice, patriť Najsvätejšej Trojici, znamená zjednocovať sa s ňou v modlitbe a žiť jej vzťahy. Kto žije s ňou, šíri okolo seba pokoj. Kto šíri pokoj, šíri Božie prianie. Kto šíri Božie zámery, je Boží. Kto je Boží, ten vyhral. Amen.