feb 012018
 

Ústrednou témou Markovho evanjelia, ktorému sa zvlášť venujeme v tomto liturgickom roku je zjavenie, že Ježiš je Božím synom. Hneď na začiatku to zvoláva Boží hlas nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste: „Ty si môj milovaný syn.“ Vo vrcholnej scéne evanjelia to vyznáva pohanský stotník pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“ Toto zjavenie vyjadruje nielen to, kým Ježiš bol a je, ale tiež, akým Ježiš bol.

Treba si uvedomiť, že v semitských jazykoch vyjadrenie, že niekto je niečí syn neznamená len a v prvom rade, že niekto bol niekým splodený, ale tiež a oveľa viac to, že niekto sa na niekoho podobá, hlavne vnútorne. (Môžeme si všimnúť napríklad, že apoštoli Jakub a Ján boli nazvaní  „synovia hromu“, tušíme, prečo…) V semitských spisoch stretávame neraz vyjadrenie: „Ty si môj syn“, keď otec s radosťou chce vyjadriť: ty si mi podobný, ty rozmýšľaš ako ja, ty vyznávaš moje hodnoty, k tebe sa priznávam, mám v tebe záruku pokračovania môjho diela… Ale nachádzame tam často aj vyjadrenie: „Ty nie si môj syn.“ Otec odmieta priznať sa k dieťaťu, ktoré sa mu nevydarilo… Vo viditeľnom Ježišovi, Božom Synovi, spoznávame neviditeľného Boha.

Svätý Ján v prológu svojho evanjelia napísal: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Určite aj v zmysle vnútornej podobnosti: zmýšľaním, vyznávaním hodnôt, pri rozhodovaniach, v láske…

Aby sme sa mu stávali stále viac podobnými, musíme sa od Ježiša neustále učiť.

V krátkom, ale bohatom texte z Markovho evanjelia nesledujúcej nedele sa môžeme od Ježiša poučiť, ako zvládať tak náročnú vec, akou je ÚSPECH.

Pred niekoľkými rokmi som mal veľmi silný zážitok. Bol som s jedným kolegom v mojej bývalej farnosti a niekoľko metrov pred nami kráčala po chodníku jedna staršia pani. Odrazu z ničoho nič padla na zem. Hneď sa k nej zbehlo veľa ľudí a začali ju kriesiť. Pribehli sme aj my. Spoznal som ju, chodievala do kostola… Ktosi zavolal záchranárov, ktorí so sirénami prišli v priebehu niekoľkých minút. Kolegu som poslal do fary po olej na pomazanie. Odrazu pri nej boli dva záchranné tímy: zdravotníci, ktorí sa starali o jej telo, merali jej pulz, tlak, okysličenie krvi a dostávali do jej krvného obehu podporné látky… A pri jej hlave sme boli my, dvaja kňazi, ktorí sme jej šepkali do ucha slová ľútosti nad hriechmi, jeden z nás jej dával rozhrešenie a sviatosť pomazania chorých… Bol tu však aj ktosi iný, kto sa snažil pomôcť, ako vedel: istá príbuzná odpadnutej pani sa pokúšala zboku vsunúť pod ňu svoj kabát. Jeden zo záchranárov sa na ňu obrátil: „Pani, prosím vás, čo to robíte?“ „Dávam pod ňu kabát, aby jej nebolo zima, aby neprechladla…“ „Nechajte to prosím tak, ona má teraz oveľa väčšie starosti, ako je prechladnutie…“

Pani pri prevoze do nemocnice zomrela…

Celá táto situácia a záchranárova veta vo mne potom ešte dlho rezonovali… Myslím si, že táto veta je výstižnou metaforou toho, aké to má Pán Boh s nami ťažké… Ak je náš život len zápasom o holé prežitie, ak je to len boj o to, aby sme nezahynuli v ťažkých hriechoch, ťažko ostane čas a priestor na ostatné veci, ktoré sú však tiež veľmi dôležité… Počas vojny či katastrofálnej povodne sa nebudujú krásne veci, robia sa len nevyhnutné záchranné opatrenia, aby sa zamedzilo väčším škodám…

Tak aj v prípade človeka, u ktorého celý život Pán Boh zápasí o holé prežitie, nemôže s ním budovať niečo nádherné.

Byť veriacim, naučiť sa vyhýbať ťažkým hriechom, chodiť do kostola a k sviatostiam, to už je veľký  úspech. Človeku to dá isto veľkú spokojnosť. Pozor, to však ešte nie je všetko… Treba tento úspech zvládnuť a budovať na ňom ďalej. Ak tomu tak nie je, dopadá to potom tak, že máme síce plný kostol ľudí, ktorí sú veriaci, ale nie sú moc iní, ako tí, čo do kostola neprídu… Jeden úspech teda ešte nie je víťazstvom.

Príkladov nezvládnutého úspechu v živote môžeme nájsť veľa. Napríklad v politike: koľkokrát vidíme, že ktosi je vynikajúcim v opozícii, získa si tak dôveru verejnosti, keď je však zvolený do zodpovednej funkcie a má robiť reálnu politiku, je niekedy ešte horší ako tí, ktorých predtým kritizoval. Alebo aj v Cirkvi sa koľkokrát stane, že niekto vynikajúco zvládol nejakú fázu svojho života, osvedčil sa, potom urobil „kariéru“, ktorú však nezvláda a narobí veľa škôd…Zo starej slávy sa prítomnosť úspešne žiť nedá!

Pozrime sa, ako Ježiš zvládal „úspech“ a poučme sa od neho.

V evanjeliu sme počuli, ako mal Ježiš za sebou jeden naozaj úspešný deň. Uzdravil Petrovu svokru, potom to spolu isto radostne oslávili a po západe slnka (teda keď sa skončil deň odpočinku – sobota), prišlo za ním k mestskej bráne celé mesto (a Kafarnaum bolo veľmi rušné, živé, dôležité mesto). On uzdravoval, vyháňal zlých duchov… Vieme si predstaviť, ako všetci jasali, tešili sa. Z majstrovho úspechu sa isto tešili aj apoštoli. Keď na druhý deň ráno prišlo zas veľa ľudí, začali apoštoli hľadať svojho učiteľa, ktorý sa kamsi stratil. Keď ho našli modliť sa v samote, hovoria: „Všetci ťa hľadajú!“ Akoby sme počuli radu, či výčitku: „Teraz sa tu zašívaš, keď máš taký úspech? Teraz, keď je o teba taký záujem? Teraz, keď ťa je treba?“ My to tak robievame tiež: Teraz sa nemôžem modliť, teraz na to nemám čas. Teraz mám toľko povinností…

A isto práve preto, že si Ježiš prekvapivo našiel čas na modlitbu vtedy, keď toho času naozaj nebolo, prekvapil svojich učeníkov a aj nás tým, že si bol vedomý, že terajší úspech nie je tým, prečo prišiel a oznámil im, že musia ísť ďalej.

A toto je Ježišovo tajomstvo a jeho rada pre nás: Aby človek nezabudol, na čo je tu a aby vytrval v kráčaní po Božích cestách, musí si nachádzať čas byť v tichu sám so sebou a s Bohom. Zdanlivo človek stráca čas, aby veľa toho času získal. Potrebujeme to. Uverme, nie sme dokonalejší, ako Boží Syn Ježiš.

Moja sestra sa učila na odevnej škole. Vrcholom sezóny a ich celoročného úsilia bola veľká módna prehliadka, keď verejne predstavovali svoje modely. Opísala mi, v čom bola ich módna prehliadka originálna… Tiež mali modelky, krásne dievčatá, ktoré však boli zo špecializovanej školy pre sluchovo postihnutú mládež. Od modeliek sa žiada, aby boli podľa možnosti pekné a aby na nich šaty dobre vyzerali. V tom nebol problém. Museli však tie šaty odprezentovať  ladným prejdením sa po móle v rytme hudby. A tu problém nastal. Ako ho však vyriešili? Každá modelka pred svojim vystúpením pristúpila k veľkému reproduktoru a priložili si naň dlane. Hodnú chvíľu snímala jeho vibrácie a tak sa vnútorne zladila s rytmom hranej hudby. Až potom vyšla na mólo a to takým spôsobom, že si jej handicap nikto ani nevšimol.

Myslím si, že to je veľmi výstižné prirovnanie k tomu, v akej situácii sa nachádzame my. Žijúc tu na svete za normálnych okolností nemáme tú schopnosť, byť v priamom kontakte s Bohom. A preto potrebujeme tie vzácne chvíle, kedy sme v tichej osobnej modlitbe sami a Bohom a zlaďujeme sa s jeho „rytmom“. Až potom sme schopní vykročiť do nášho života tak, že naše „vystúpenie“ bude bezchybné.

Tak to robil aj Boží Syn, ten najdokonalejší obraz Boha, ktorý je našim vzorom.