jún 112006
 

Milí bratia a sestry,
Je všeobecne známe a veľmi milé, keď sa spýtate nejakého malého dieťaťa: „Čí si?“ Odpoveď je samozrejmá, predsa mamičkin. Ako to, že to neviete, ja predsa patrím jej… Ako dieťa dospieva, uvedomuje si aj iný zmysel tejto otázky, lepšie povedané, inú odpoveď, odpoveď, ktorú pýtajúci sa očakáva. Potom už vie, že on chce vedieť jeho priezvisko.

Patriť môžeme rôznym spôsobom a do rôznych typov zoskupení. Najzákladnejším je asi to, že patrím do nejakej rodiny. Ďalšie je to, že patríme do nejakého mesta, štátu, krajiny, kontinentu, do ľudského rodu a podobne. Môžeme patriť do nejakého politického či iného zoskupenia a podobne. Obyčajne potom podľa toho, kam patríme, máme aj nejaké pomenovanie. Tak to je aj s naším menom „kresťan“. Naznačuje, že patríme do skupiny ľudí, ktorá má spoločný cieľ, a ním je Kristus. Okrem iného patríme teda aj Bohu.

Patriť Bohu znamená mať veľkú výhodu. Dnes sme to v žalme počuli vo veľmi peknom vyjadrení – Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Je to ten ľud, ktorý si Pán vyvolil, ale zároveň ten ľud, ktorý zachováva Božie pravidlá. Ten, ktorý žije v mene Boha, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Kedysi bol takýmto ľudom Izrael. Teraz do tohto ľudu môže patriť každý, kto chce. To je vlastne aj cieľ celého plánu spásy – aby Božie stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Je zrejmé, že dokonale sa to dá až vo večnosti. Ale aj tu na zemi sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica, ako sa hovorí v Jánovom evanjeliu: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Takisto Pán Ježiš prisľúbil svojim verným aj Ducha Svätého, ktorý tiež chce prebývať v nás a pomôcť nám vytvárať jednotu s Bohom, teda s Najsvätejšou Trojicou.

Každú modlitbu začíname prežehnaním – v mene Najsvätejšej Trojice, v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Každá modlitba je teda vstupom do jednoty Najsvätejšej Trojice. Prežehnaním dávame najavo, že patríme Bohu, že sme kresťania. Okrem toho dávame najavo aj iné – to, že navzájom tvoríme jednotu. Že nemáme nič jeden proti druhému. Že sme si odpustili, ak niečo medzi nami bolo. Dávame najavo, že je medzi nami vzťah, láska, náklonnosť. Tak ako v Najsvätejšej Trojici niet miesta pre vzájomný hnev, nepochopenie, tak by to malo byť aj medzi nami – bez hnevu, so snahou pochopiť sa a podobne.

Vzťahy v Najsvätejšej Trojici sú krásnym vzorom pre vzťahy v rodinách. Myslím, že by bolo oveľa krajších chvíľ v domácnostiach, keby v nich nebolo miesta pre nepokoj, hnev, egoizmus. A nielen v domácnostiach. Aj inde. Rodina je základom. Ak má človek dobré zázemie doma, v rodine; ak je to prostredie, kde sa cíti isto a bezpečne, kde má pokoj, kde nájde porozumenie a lásku, tak potom inde sa mu tiež oveľa ľahšie darí zachovávať pokoj aj napriek prekvapivým a náročným situáciám.

V jednom filme o NDR sa odohráva nasledovná scéna: ŠtB za čias totality v NDR prenasledovala mladých, ktorí chceli demokraciu a stretávali sa v kostole sv. Mikuláša. Vieme aj zo skúsenosti v našej republike, že robiť niečo takéto bolo proti režimu. Kvôli tomu aj ŠtB v NDR zakázala tie stretnutia. Komunisti sa rozhodli zakročiť pri prvej provokácii, povolali veľkú armádu vojakov a techniky. Ľudia však pokojne vyšli a pohli sa smerom k hlavnému štábu. Nik ich nezastavoval, neboli nijaké provokácie. ŠtB sa zabarikádovalo v budove, pozhasínali svetlá a čakali. Ľudia prišli pred budovu, zapálili sviece a modlili sa. Potom sa pokojne rozišli. Vtedy šéf povedal veľmi sklamaný: „Mali sme plány. So všetkým sme rátali. Iba s modlitbou nie.“

Žiť v mene Najsvätejšej Trojice, patriť Najsvätejšej Trojici, znamená zjednocovať sa s ňou v modlitbe a žiť jej vzťahy. Kto žije s ňou, šíri okolo seba pokoj. Kto šíri pokoj, šíri Božie prianie. Kto šíri Božie zámery, je Boží. Kto je Boží, ten vyhral. Amen.