sep 282008
 

Bratia a sestry,
všetci vieme, že k štúdiu na hocijakej škole patrí aj preskúšanie, skúška, či žiak alebo študent danej látke naozaj porozumel a či sa ju naučil. Mnohokrát sme však svedkami toho, že sa naši žiaci alebo študenti pýtajú, načo im to či ono bude, čo z toho budú mať. Najmä na základných školách a gymnáziách majú totiž vzdelávanie zamerané širšie, až neskôr sa špecializujú na vybranú oblasť. A tak sa naozaj učia veci, ktoré ani nemusia v budúcnosti použiť. Lenže keď chcú dostať dobrú známku, predsa sa musia naučiť aj to, čo nebudú potrebovať. Pri odpovedi alebo skúške musia povedať, čo ten učiteľ chce počuť, ináč dobrú známku nedostanú. Mám dojem, že niekedy sa nám takýto postoj vkráda aj do bežných denných situácií: povedať, čo chce môj blížny počuť a mať od neho pokoj. Čo v skutočnosti spravím, ako sa zariadim, je druhá vec.

Presne tak, ako to bolo v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí o otcovi – majiteľovi vinice, ktorý má dvoch synov. Prvý mu odpovedal zmosta doprosta „nechce sa mi“, kým druhý povedal presne to, čo chcel otec počuť, ale nespravil to, čo mu otec kázal.

Na otázku Ježiša, ktorý zo synov splnil otcovu vôľu, odvetili počúvajúci: „Ten prvý“. Síce bez obalu povedal „nechce sa mi“, no potom to oľutoval a šiel. Samozrejme, jeho prvá reakcia nebola dobrá. Ideálne by bolo povedať „áno, idem“ a naozaj ísť. Ježiš tým však mieril do nášho reálneho života, v ktorom sa vyskytujú chyby a pády. Aj my často hrešíme. No vždy máme šancu oľutovať to a ísť tam, kde nás Boh posiela. Preto Ježiš hovorí, že mýtnici a neviestky majú prednostný vstup do Božieho kráľovstva. Mnohí z týchto veľkých hriešnikov totiž svoj postoj oľutovali a zmenili svoj život. Či už známa Mária Magdaléna alebo apoštol Matúš. A mnoho ďalších. Oveľa horšie však na tom bol druhý syn, ktorý chcel byť navonok bezchybný, diplomat. Povedal, čo otca uspokojilo a to bolo všetko. Predišiel tým možným otcovým výčitkám, dohováraniam či donucovaniam. Mal pokoj od neho. A sám si robil, čo uznal za vhodné. Toto bol jasný postoj zákonníkov a farizejov, ktorým hovoril toto podobenstvo. Navonok bezchybní, uhladení, no vo vnútri boli často plní pýchy, vyvyšovania sa a hnevu.

Bratia a sestry, postoj jedného aj druhého syna sa objavuje aj v našich životoch. Môžeme robiť chyby, aj ich robíme. Vždy však máme šancu oľutovať svoj postoj a zmeniť ho tak, aby bol v súlade s Otcovou vôľou. Na druhej strane môžeme byť ako druhý syn: povieme, čo treba, no život si zariadime po svojom. Povieme nejakú modlitbu, no náš život je úplne iný. Alebo sa strasieme našich blížnych. Povieme im, čo chcú počuť, hoci i klamstvo, a tým pádom vec pre nás hasne. Máme pokoj a robíme, čo chceme. Snažme sa, aby naše reči súhlasili s našim konaním. Aby sme nielen hovorili, ale predovšetkým konali to, čo je správne. Pamätajme na to, že aj keď sa pomýlime a urobíme niečo zlé, Boh je nám vždy hotový odpustiť.

Kňaz Ján Rybár spomína v jednej zo svojich publikácií, že v jednom švábskom kostolíku sa nachádza maľba z čias „biblie pauperum“, teda z obdobia, kedy ľudia nevedeli čítať, a tak na stenách kostolov boli znázornené výjavy, ktoré zobrazovali pravdy Biblie. Na tejto maľbe sa nachádza Kristus na kríži. Pod krížom stojí diabol. V ruke drží listinu, na ktorej sú napísané hriechy ľudí. Ježišovi hovorí: „Sem sa pozri! Ľudia sú zlí, patria mne.“ Z druhej strany však prichádza anjel so špongiou, na ktorú zachytil krv s vodou, ktorá prúdila z Kristovho boku. Touto špongiou zotiera dlžobný úpis. Maliar chce povedať: „Ježišova smrť a vyliata krv zotrela hriechy všetkých ľudí.“

Bratia a sestry, pamätajme na to, že život nie je skúškou v škole. Nestačí len hovoriť, čo chce Boh alebo naši blížni počuť. Ježišova obeta na kríži nám dáva šancu zmeniť aj svoj život. Boh nám rád odpustí chyby. Len treba chcieť a prispôsobiť sa. Amen.