nov 112017
 

Svätý Pavol napísal: „Živé a účinné je Božie Slovo…“ a v liste Timotejovi pridáva: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti…“ Je užitočné si uvedomiť, že to isté Božie Slovo môže mať v rozličných situáciách rozdielny účinok. Preto keď radíme budúcim kazateľom, ako sa pripravovať na kázeň, majú sa najskôr započúvať do posolstva zo Svätého Písma, a stanoviť si, čo Boh hovorí mne a chce cezo mňa povedať poslucháčom. Mám sa rozhodnúť, či je to dnes o poučení, alebo viac o napomenutí, alebo o povzbudení, alebo o úteche, či o potešení? A keď si najskôr stanovím cieľ, účinnejšie potom budem vyberať prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa.

Čo je teda hlavným posolstvom tohto evanjelia a k čomu nás chce priviesť?

Vo všeobecnosti v literatúre keď chceme pochopiť význam nejakého textu, potrebujeme poznať jeho literárny žáner… Úplne inak čítame a vnímame vedeckú esej, inak reportáž, inak román, alebo fikciu, alebo anekdotu… Príbeh o desiatich pannách, ktorý zaznieva z Ježišových úst, vyzerá ako jedno z jeho mnohých podobenstiev. Ale nie je podobenstvom, aspoň nie klasickým. Tie bežné podobenstvá sa odohrávajú v prítomnom čase: „Nebeské kráľovstvo je ako…“, alebo: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá…“ Dnešný príbeh je iný. Je tam použitý budúci čas. Začína sa to: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať…“ Teda Ježišov príbeh nie je klasickým podobenstvom, je skôr proroctvom, predpoveďou budúcnosti. Tej, ktorá nás všetkých čaká, v ktorej sa raz ocitneme a v ktorej si máme nachádzať svoju pozíciu už teraz. Preto si skúsme stanoviť hlavný účel nášho dnešného uvažovania: Pokúsime sa varovať pred nebezpečenstvom konečného zlyhania, ktoré každému z nás reálne hrozí…

Príbeh hovorí o desiatich pannách, družičkách, ktoré majú ozdobiť svetlom svojich lámp svadobný sprievod, keď si podľa vtedajšej tradície počas svadobnej noci slávnostne ženích po zotmení odvádzal nevestu z jej rodičovského domu k sebe domov. Len so zažatými svetlami mala ich prítomnosť v tomto sprievode zmysel. Bez nich boli nanič.

Bolo ich desať, čo v biblickej reči znamená úplnosť, teda je to príbeh o nás všetkých. Päť z nich bolo múdrych, päť nerozumných. Nie hádam preto, že by Ježiš dopredu tipoval, alebo prezrádzal výsledok zápasu: koľkí asi obstoja pri poslednom súde? – Asi polovica ľudstva, alebo polovica zo všetkých kresťanov. To nie, o takého posolstvo isto nešlo. Polovičný počet úspešných a neúspešných prezrádza, že každý z nás má v sebe rovnaký potenciál na víťazstvo, i na porážku.

Keď ženích meškal a čakanie bolo dlhé, všetkým sa začalo driemať. Tu nebolo rozdielu, rovnako zaspali tie hlúpe, ako aj tie múdre.

Aj tu je realistické posolstvo pre nás. Sme ľudia a to aj v prežívaní našej viery. Pre človeka je typické, že nemôže stále pracovať ako stroj na plný výkon, unaví sa. Platí to aj pre kazateľov, učíme ich, že schopnosť byť koncentrovaný je obmedzená a tak kázeň nesie byť príliš dlhá. A stále treba vnímať, či ľudia vnímajú, či sme zaujali, či ich nestrácame… Existujú aj veľmi jemné znaky nepozornosti, aj také veľké a veľmi viditeľné. A ak vidíme, že pozornosť poslucháčov poľavuje, treba pridať, nasadiť niečo silnejšie, alebo prestať. (Snažím sa aj ja vnímať pozornosť poslucháčov. Raz sa mi stalo, že som bol dobre pripravený, čakal som dobrú odozvu. Aj sa mi zdalo, že som celkom zaujal, len na jedenom mladom mužovi som jasne videl, že ho nezaujíma, čo hovorím. Bral som to ako výzvu. Tak som pridal, dával som zo seba to najzaujímavejšie, možno aj najprovokatívnejšie, čo som vedel. Ale on nič…  Tak som sa otočil naňho a kázal priamo jemu… Ale on stále len chlad a nezáujem. Tak som sa znechutený dopracoval mimoriadne rýchlo k „amen“. Po omši prišla do sakristie jedna slečna, za ruku viedla tohto mladého muža a povedala mi: „Pán farár, prišla som vám predstaviť môjho snúbenca, on je z Holandska…“)

Kazateľ musí realisticky počítať s tým, že schopnosť koncentrácie poslucháčov je časovo obmedzená.

Aj vo vzťahu platí, že prvotná zaľúbenosť nevytrvá navždy. To ale neznamená, že sa láska vytratila. Ona len – ak sa všetko dobre vyvíja – sa posunula kamsi ďalej, dozrela.

A aj v prežívaní viery sa vyvíjame, nedá sa ostať na mieste. Mladí v súčasnej Cirkvi sú často pohoršení z tých „bežných“ veriacich, akí sú chladní, bez zápalu, bez nadšenia… Mladí milujú vieru akčnú, plnú emócií, hluku a pohybu… Len takéto nadšenie im pripadá autentické, evanjeliové. Škoda však, že toto nadšenie často rýchlo vyprchá, alebo ho nahradia ešte silnejšie emotívne zážitky, ktoré ponúka svet, a títo mladí sa od Cirkvi vzďaľujú, a tam, kde sa vysluhujú sviatosti napokon ostávajú tí „triezvi“, ktorých vierou nadšení mladí popohŕdali.

V dnešnom evanjeliu pospali všetci. Nakoniec však obstáli len tí, ktorí mali dostatočné zásoby.

Myslím, že by sme v tom mohli vidieť aj varovanie pred minimalistickou vierou, ktorá je častým pokušením.

Výskumníci robili pokusy, koľko minimálne musí dostať ľudský organizmus v strave kalórií, aby človek prežil. A v koncentračných táboroch dávali ľuďom len toto minimum. Človek tak síce hneď nezahynie, ale je to život hodný človeka?

Aj v duchovnom živote je akési minimum, ktoré ešte zabezpečí, že človek úplne nevychladne, nezahynie. Je to vyjadrené v predpisoch Cirkvi a zvykovej disciplíne: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a ísť na prijímanie, predpisy o pôstoch, o podpore cirkevných ustanovizní, o modlitbe… Ale to je len minimum… Aj poctivé zachovávanie tohto je ešte ďaleko od ideálu. A kto sa obmedzí len na toto minimum, je na najlepšej ceste k tomu, že sa raz v nečakanú hodinu prebudí a ocitne sa v situácii nerozumných panien.

Pán Ježiš v tomto evanjeliu nám dáva varovanie pred nezvládnutím rozhodujúcej chvíle, s ktorou každý z nás v bližšej, alebo vzdialenejšej budúcnosti bude konfrontovaný. A s varovaním pred nezvládnutou budúcnosťou dáva aj návod, ako sa tomu vyhnúť. Tu už Pán Ježiš ale nehovorí v budúcom čase, ale v prítomnom: „Preto bdejte, lebo neviete dňa, ani hodiny.“ Jedinou účinnou prípravou na budúcnosť je plné prežívanie prítomnosti.

Pripomínať nám to môže aj nádherná modlitba, plná životnej múdrosti, ktorú sa mi katolíci aj mnohokrát denne modlíme: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej amen.“ Prosíme Nebeskú Matku, aby bola pri nás v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života. Jeden moment je teraz, lebo len túto chvíľu máme k dispozícii, len teraz sa môžeme rozhodovať, lebo minulosť už je za nami a budúcnosť ešte nemáme. A druhý rozhodujúci moment je, keď budeme odchádzať z tohto sveta a bude sa definitívne rozhodovať o našej večnosti.