máj 172018
 

Jeden z najväčších problémov dneška a asi nie iba dneška je to, že si nerozumieme. Nerozumieme si v politike, v cirkvi, rodinách, manželstvách, vo vzťahoch. Je otázka, prečo to tak je. Na jednej strane to môže byť preto, že nevieme dobre vyjadriť veci a nevieme sa pochopiť aj keby sme chceli. To je asi ten lepší prípad. Na strane druhej je to preto, že sa nechceme pochopiť. Potom platí, že niet väčšieho slepca ako ten, ktorý nechce vidieť a nikto nie je viac hluchý ako ten, ktorý nechce počuť, alebo nechce rozumieť. Prichádza mi na um rozhovor mamy so synom, ktorý som čítal v istom farskom časopise:

– Mama, vyhnaj muchu, ktorú mám v izbe.

– Nehovoríme vyhnaj, ale vyžeň.

– Mama, už som ju vyženil.

– Nehovoríme vyženil, ale vyhnal…

Ako málo stačí, aby sme si nerozumeli, alebo rozumeli. Nie vždy sú to však takéto úsmevné situácie…

Prečo o tom hovoríme? Pretože by som chcel o Zoslaní Ducha Svätého hovoriť ako o zázraku zrozumiteľnosti. Možno trochu iným spôsobom, ako sme na to bežne zvyknutí, ale chceli by sme dnes variť hlavne z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, do ktorého by sme sa započúvali…  

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 V čom bola zrozumiteľnosť? To je dosť veľká otázka. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to zázrak, ktorý nám pomáha zvládať cudzie reči aj bez učenia, stačí prijať Svätého Ducha a vieš anglicky, nemecky, alebo aspoň ťa rozumejú, keď hovoríš po slovensky a Angličania napríklad rozumejú. Verím, že Boh by mohol spraviť aj takýto zázrak, ale asi ho bežne nerobí. Misionári sa musia učiť jazyk krajiny do ktorej idú na misie. Možno by sa stačilo pomodliť a bolo by to všetko vyriešené.

Iní hovoria, že to bol dar Svätého Ducha, takzvaný dar jazykov, ktorý dostávajú niektorí, aby sa modlili v jazykoch. Tento dar samozrejme existuje, ide v ňom v prvom rade o individuálnu modlitbu, ktorou môžem budovať seba a svoj vzťah s Bohom, ale nikdy sa nepoužíva na ohlasovanie, pretože tu sa stáva človek nie zrozumiteľným, ale nezrozumiteľným. Spravidla nevie ani on sám, čo hovorí. Nie je to dar na budovanie spoločenstva a Pavol hovorí, že radšej povie 5 zrozumiteľných slov, ako 10 000 nezrozumiteľných.

V čom teda bola zrozumiteľnosť? Keď čítame pozorne text, tak si uvedomíme, že v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. Je teda možné, že to nebolo zrozumiteľnosť v jazyku, ale v reči, v spôsobe vyjadrovania. A bola aj v obsahu. Apoštoli zrazu – podobne ako ich Majster Ježiš Kristus –  vedeli pochopiť a jasne, zrozumiteľne podať najhlbšie pravdy, ktoré sa týkajú úplne každého človeka, nech je z ktoréhokoľvek národa, rasy, kultúry. Naplnil sa prísľub, ktorý dal Ježiš svojím apoštolom a ktorý čítame v evanjeliu podľa sv. Jána.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.

Sme teda svedkami okamihu, keď Duch pravdy vovádza do plnej pravdy. Otvára Písma a apoštoli začínajú s odvahou ohlasovať pravdu o Ježišovi Kristovi. Nastáva obdobie Cirkvi, keď sa žije každodenný život, uvažuje sa nad tým, čo nám hovoril Ježiš a Božie slovo sa stáva svetlom na jej cestách.

Stáva sa tak zrozumiteľnou, dáva odpovede nie iba sebe samej, ale aj okoliu, svetu, ktorý je okolo nej. Vnáša svetlo do problémov svojich ale aj do problémov ľudí, ku ktorým je poslaná. Ľudia začínajú chápať, že ohlasovanie o Bohu je aj o nich. O ňom a o nás. Dar zrozumiteľnosti je jeden z najväčších darov Svätého Ducha a treba si ho vyprosovať pre seba i pre druhých.