júl 192014
 

Včera som bol na juhu Slovenska. Videl som tam kombajny na poli. Na ľudských poliach začala žatva. Na tom Božom poli, ktorým je tento svet, ale aj srdce každého z nás, to ešte stále rastie a dozrieva. A Boh v evanjeliu dnešnej nedele hovorí v obraze podobenstva o Jeho pohľade na roľu Božieho kráľovstva.

Ježiš povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ‚Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?‘ On im vravel: ‚To urobil nepriateľ.‘ Sluhovia mu povedali: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?‘ On odpovedal: ‚Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.‘“

Minulú nedeľu sme počúvali o dobrom rozsievačovi dobrého zrna. Dnes sa nám pripomína, že svet v ktorom žijeme a samotný život je o 2 rozsievačoch (Pán a nepriateľ), o 2 semenách (dobrom a zlom) a o 2 riešeniach (nechať rásť kúkoľ alebo ho vytrhať).

Najprv si uvedomujem, že dobré semeno sa seje ako prvé. Seje ho Boh na svojej roli. Teda do niečoho, čo Mu patrí, čo je Jeho. Potom prichádza nepriateľ a často nepozorovane a ľstivo rozosieva kúkoľ do niečoho, čo mu nepatrí, čo nie je jeho. Prvá radostná zvesť dneška teda je, že nepatrím nepriateľovi, ale Bohu. On ma považuje za svojho a to ma teší!

Potom som si všimol, že kým je všetko len v počiatkoch, ťažko rozlíšiť, čo z toho vzíde. Až keď steblo dorastá do klasu, začína sa ukazovať aj kúkoľ. My ľudia zvykneme hovoriť: „Kto nič nerobí – nič nepokazí.“ Určite; ale najväčšou skazou je práve nerobiť nič, pasivita života, strach z chýb a omylov, vyprázdnenie daru slobody a tvorivosti, ktoré nám Pán hojne nadeľuje. Tým, že sa o niečo snažíme, tým, že si jeden druhému slúžime, rastieme. A tiež tým riskujeme, že sa aj na nás ukáže, nakoľko rastieme do klasu a nakoľko sme kúkoľom. Silvano Fausti vo svojom komentári k dnešnému evanjeliu zaujímavo uvažuje: Zlo nekazí dobro, ale prispieva k jeho úplnému víťazstvu: nie je pre záhubu, ale ku spáse. Aj cez prežívanie zla sa vyzdvihuje dobro. (Tak ako pri prechádzaní hlbokého údolia sa týčiace vrcholy hôr ukazujú ešte viac vo svojej majestátnosti.) Ak Boh stvoril svet taký krásny, potom zlo je vlastne príležitosť, aby sme ho urobili lepším. A sv. Pavol sa delí zo svojou skúsenosťou: Kde sa rozšíril hriech, tam sa ešte viac rozmnožila Božia milosť (Rim 5,20). Alebo: Tým, čo milujú Boha, VŠETKO slúži na dobré! (To je hneď v ďalšom riadku dnešného 2. čítania, ktorý je však v dnešnom poriadku liturgie odstrihnutý 🙂 (Rim 8,28).

A nakoniec je tu to ľudské pokušenie riešiť situáciu vytrhávaním kúkoľa. To hrozné nutkanie ku „svätému násiliu“, ktoré „kvôli dobru“ sa neštíti znásilňovať slobodu tých druhých. Pán ukazuje iné riešenie, ktoré chce veľa trpezlivosti, ale aj múdrosti: Nechajte oboje rásť až do žatvy. Konečné víťazstvo dobra bude až na konci, pri žatve, a to Božím zásahom. Našou snahou teda nemá byť prioritne vytrhávať kúkoľ okolo seba, ale dbať a snažiť sa, aby sme tým kúkoľom my sami boli čoraz menej a menej.

A tak tu máme 2 oblasti, v ktorých sme dnes pozvaní konať pokánie: prvou je prehnaná horlivosť vidieť kresťanské spoločenstvo ako dokonalé, čisté a bez nedostatkov. Budovať z neho sektu akýchsi vyvolených členov, tých, čo sú lepší než tí ostatní. Pane, odpusť mi, že niekedy svojím prístupom k ľuďom zabúdam, že Cirkev, ktorú si Ty založil, nevznikla tak, že si do Jeruzalema zvolal tých najlepších a z nich si si vybral tých NAJ. Tak to nebolo. A som veľmi vďačný napr. rybárovi Šimonovi, neskôr sv. Petrovi, že si dal záležať na tom, aby pri diktovaní svojej cesty za Ježišom, ktorú nám zachytil evanjelista Marek, boli zapísané všetky prešľapy, zrady a zaprenia, ktorých sa dopustil. Ďakujem, Pane, že Cirkev tu nie je iba pre čistých, ale že je v nej miesto pre všetkých. Aj pre mňa.

Druhým pokáním môže byť priznanie si toho, že veľakrát si ponukou a nesmiernou veľkosťou Božieho milosrdenstva chceme ospravedlniť našu nechuť a unavenosť zápasiť so zlom v nás a okolo nás. Pane, odpusť mi, že veľakrát sa schovávam za Tvoju dobrotu tam, kde odo mňa čakáš, že budem hľadať cestu ku rastu v dobre. Ďakujem, že sa neunavuješ vo svojom odpúšťaní. Daj nám všetkým milosť sa neunaviť v našom prosení o odpustenie, ale aj v zápase o Tvoju úrodu v nás.

Požehnanú letnú nedeľu a ďalší deň priblíženia sa ku zrelému klasu toho Božieho v nás.