jan 082006
 

Mnohí z nás vlastnia vodičský preukaz a všetci si veľmi dobre pamätáme, ako sme k nemu prišli. Najskôr sme museli chodiť na teóriu, potom sme pod dohľadom cvičiteľa jazdili po ľahších, potom po ťažších cestách. Nakoniec boli skúšky. Ak sme ich zložili úspešne, dali nám preukaz a pomaly sme začínali sami… A teraz si predstavme, čo by sa stalo, keby toto všetko chýbalo, keby dávali vodičské preukazy iba na pekné slovo, alebo na pekný úsmev. Majiteľ by nemal šajnu o predpisoch a o vedení motorového vozidla. Boli by to hrozné tragédie. Aj tak ich máme viac ako dosť.

Prvá Cirkev robila podobný tréning aj pred krstom. Na krstný list sa pozerala ako na „vodičský preukaz“. Keď mal niekto záujem poznať Krista a stať sa kresťanom, najskôr ho roky pripravovala v katechumenáte a až potom ho prijala krstom do Cirkvi. Takýto človek však bol pripravený kráčať po životných cestách, poznal dobre zásady života, jednoducho kresťanstvo mu bolo pomocou, nie príťažou. Vedel, prečo je kresťanom.

Doba sa zmenila. Žijeme v takej, ktorá udeľuje „vodičské preukazy“ bez toho, aby aj učila teórii i praxi. Prvá Cirkev krstila obrátených. Naša pastorácia od začiatku do konca smeruje k tomu, aby sme obracali pokrstených… Pokrstíme, vydáme vodičský preukaz a potom ich naháňame, aby sme ich naučili viesť motorové vozidlo. Zaujímavé postupy. Nehodné synov svetla. Namiesto ohlasovania evanjelia vysluhujeme sviatosti. Ľudia ani nevedia, prečo ich prijímajú. Možno by bolo dobre zamyslieť sa nad tým, kde robíme chybu a čo robiť, aby sme ju odstránili, aby sme krstné listy opäť vymenili za vodičské preukazy. Odpoveď nám na šťastie dáva samotná Cirkev. Hovorí, že proces evanjelizácie je veľmi zložitý a nijaká čiastočná ani úplná definícia nemôže vystihnúť takú bohatú, zložitú a dynamickú skutočnosť (porov. Evangelii nuntiandi 17.). Tento proces sa však dá rozdeliť do niekoľkých fáz a bolo by dobre si ich všimnúť. Prvou fázou evanjelizačného procesu je svedectvo. Kresťan musí prichádzať ako sluha, ako ten, ktorý sa vie pokoriť a vie slúžiť, vie sa zaradiť medzi hriešnikov a zostúpiť do Jordánu… Ak to dokáže, ľudia si ho všimnú a položia si otázku: čo si ty zač? A budú ochotní počúvať ho. Vtedy s nimi môže začať viesť dialóg. To je druhá fáza. On bude počúvať ich a oni budú počúvať jeho. Vo vzájomnou dialógu s ľuďmi a s Bohom sa môže zrodiť prvotné ohlasovanie evanjelia, ktoré vyzýva k obráteniu, robí vieru sympatickou a z ľudí, ktorí nás počúvajú, robí našich sympatizantov. Tu sa môžeme potešiť, že sme v tretej fáze a prechádzame ku štvrtej: je ňou  katechumenát, katechéza, ktorá uvádza do kresťanského života, v ktorej sa buduje vzťah, blízke priateľstvo s Ježišom Kristom. Až keď sa prejde cez všetky tieto fázy, nasleduje proces utvárania kresťanského spoločenstva pomocou sviatostí a ministérií (porov. Všeobecné direktórium pre katechizáciu 47.).

Viem, že tých fáz a zložitých výrazov bolo trochu veľa, ale chcelo sa tým povedať iba to, že nemôžeme prehlbovať vieru, ktorá ešte neexistuje, a nemôžeme preskočiť tri-štyri časti evanjelizácie, len preto, že sme sa kdesi ponáhľali. Bolo by to to isté ako vydávať vodičské preukazy a čudovať sa, ako veľmi narástol počet obetí automobilových tragédií…