dec 082007
 

Milí bratia a sestry,
jeden zo základných údajov mesta býva údaj o tom, kedy vzniklo a čím sa preslávilo. K tomu smerujú potom aj oslavy. Čím staršie mesto, tým je slávnejšie a o to viac stúpa jeho význam. Takisto mesto dokážu presláviť aj ľudia, ktorí z neho vzišli. Čím slávnejší ľudia vzišli z mesta, tým slávnejším sa stáva aj samotné mesto.

Dnes slávime počiatok „mesta“, ktoré dostalo veľmi vzácneho obyvateľa.

Tým mestom je Panna Mária a obyvateľom je Ježiš Kristus. Tento obraz pochádza z 87. žalmu. Tam sa výslovne o Márii nehovorí. Hovorí sa tam o vrchu Sione, o meste Božom, ktoré sa stane raz dôležitým mestom pre všetkých ľudí, pretože v ňom bude bývať Mesiáš a z tohto mesta vzíde záchrana, spása pre všetky národy. Tak sa aj stalo. No tento žalm má aj duchovný výklad v kristologickom význame. Mesto Božie znamená Panna Mária, teda pri modlitbe tohto žalmu máme na pamäti to, že Panna Mária sa stala matkou Pána Ježiša, teda príbytkom pre neho. Ježiš bol obyvateľom tohto mesta na deväť mesiacov. V dnešný deň si pripomíname vznik tohto slávneho mesta, inými slovami okamih počatia Panny Márie. Dnes si pripomíname, že rodičia Panny Márie – Joachim a Anna – boli otvorení životu, že ho prijali, aj keď podľa tradície boli už vo vysokom veku. Nebáli sa však. Počatie ich dieťaťa bolo pre nich požehnaním a radosťou. Vedeli, že dieťa neznamená len starosti, ale aj radosti a Božie požehnanie. A to, že prijali nový život, má veľký význam dodnes pre všetkých nás.

Táto skutočnosť nás napĺňa radosťou i vďačnosťou voči Bohu a voči Joachimovi a Anne. Spolupráca človeka s Bohom vždy prináša dobré ovocie. Prináša ho aj vtedy, keď rodičia prijmú Božie požehnanie, ktorým je dieťa vždy. Od počatia sa v matke vyvíja nový život, ktorý má právo na to, aby bol chránený. Človek nemá právo naň siahať. V našej dobe – chvála Bohu – sa veľa robí pre to, aby človek žil bez chorôb a bez bolestí. Lekári robia niekedy priam zázraky. To, čo v minulosti nebolo možné, dnes často už veda možným urobila. Lenže keď zostaneme len pri vede bez Boha, sme schopní byť najväčšími barbarmi. Ľuďmi, ktorí sú schopní zabiť bezbranného a nevinného. Z rôznych kníh vieme, že napríklad Indiáni – podľa nás zaostalí a nevyspelí ľudia – sa hanbili bojovať s bezbranným človekom. Ak bojovali, tak v čestnom boji, s rovnakými zbraňami. Zato my, vyspelá civilizácia, nemáme problém so zabitím niekoho, kto za nič nemôže, ničím sa neprevinil. Keby mal aspoň možnosť sa brániť. Ale ani to nemôže. Počaté dieťa sa stáva obeťou ľudskej túžby po pohodlí, komforte a bezproblémovým životom. Nevinný zomiera a s ním zomiera aj požehnanie národa, zdravotníctva a rodiča.

Profesor jednej známej lekárskej fakulty predložil študentom etický problém: „Otec trpí pohlavnou chorobou, matka je tuberkulotička. Narodili sa im štyri deti – prvé bolo zrakovo postihnuté, druhé zomrelo, tretie ostalo hluché a štvrté zdedilo tuberkulózu. Matka znovu otehotnela a spolu s otcom by prišla k vám na radu. Ak by uvažovali o potrate, ako by ste im poradili?” Študenti vytvorili konzultačné skupinky a radili sa. Napokon všetci rozhodli potrat odporučiť. „Gratulujem,” trpko povedal profesor. „Práve ste zabili Beethovena.” Aj keby niekto namietal, že toto je spopularizovaný a prifarbený príbeh, predsa je faktom, že matka Beethovena bola veľmi chudobná a chorľavá, robila obyčajnú slúžku a otec – hoci hudobník – bol notorický alkoholik, veľmi hrubý a surový človek. Napriek tomu matka každé dieťa prijala a vďaka tomu môžeme počúvať nielen skladbu Pre Elišku, ale aj množstvo iných jeho hudobných diel.

Dnes sa tešíme z toho, že Joachim a Anna prijali počatie svojho dieťaťa – Panny Márie. Zároveň oslavujeme to, že ju Boh vyvolil na také veľké veci, vďaka ktorým sa jej hriech ani len nedotkol. Myslime a modlime sa, aby sme konečne všetci v národe pochopili, že každé počaté dieťa je vzácnym obyvateľom matky, ktorého treba chrániť. Tým viac, že je bezbranný. Len tak nás bude môcť Boh požehnať. Amen.