aug 062006
 

Milí bratia a sestry,

Určite ste už boli na túre niekde na nejakom vrchu, kopci, či štíte. Ísť hore, to nie je veľmi priťahujúce, lebo je to námaha. Keď však človek vyjde hore, odmenou mu je krásny výhľad, pokoj a aj radosť z prekonania prekážky. Keby mal človek len stále ísť hore a nikdy neprísť na vrchol, to by pre neho asi nebolo také priťahujúce. Vieme, že niekedy je umenie sa vrátiť a horolezci sa musia vedieť vrátiť, keď je zlé počasie a výstup by bol príliš nebezpečný. Vrátiť sa nedokáže každý, práve preto, že ten cieľ, ten vrchol je veľkou motiváciou na prekonanie prekážok a keď už sme vydali nejakú námahu, boli by sme radi, keby nevyšla nazmar..

Dnes sme počuli, ako traja apoštoli spolu s Ježišom stúpajú na vrch. Keď prišli hore, Ježiš sa tam pred nimi premenil.

Keby sme si zobrali Markovo alebo Matúšovo evanjelium a čítali stať tesne pred týmto úryvkom, dozvedeli by sme sa, že Ježiš sa ich pýtal, za koho ho ľudia pokladajú. Vieme, že Peter to vtedy vyznal: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha.“ Hneď po tomto vyznaní začal Ježiš predpovedať učeníkom svoje utrpenie. Lenže učeníci jeho predpovede nechápali. Možno dostali aj strach, báli sa. Nie je príjemné pre človeka, keď počúva o utrpení. Muselo to však prísť, preto Ježiš o tom rozprával. Aby ich však povzbudil, aby mali motiváciu zostať s ním naďalej, vystúpil s niektorými na vrch. Tam sa pred nimi premenil, zjavil sa v božskej sláve, aby naznačil a potvrdil, že hoci musí podstúpiť utrpenie, predsa na konci bude výstup na vrchol, teda slávne vzkriesenie a oslávenie v nebi. Apoštolom tam bolo tak dobre, že tam chceli zostať navždy. Skúsili, aké je dobré byť v blízkosti Božej slávy. Toto premenenie malo posilniť ich vieru. Výstup na vrchol pripravuje výstup na Kalváriu Ježišovu, ale aj na kalváriu každého z nich. A že to ich vieru aj posilnilo, potvrdzuje sv. Peter vo svojom druhom liste, z ktorého sme počuli dnes úryvok: „Nesledovali sme vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli svedkami jeho veleby.“ A ďalej pokračuje povzbudením, aby sme hľadeli na toto veľké tajomstvo a práve kvôli nemu zostali verní Kristovi a jeho Cirkvi.

Každý človek vystupuje v svojom živote na kalváriu. Život viery neprináša sladké ničnerobenie, opravdivo veriaci človek nemá veru na ružiach ustlané. Neraz sa dostaneme do rôznych problémov, pochybovaní o zmysle života, o zmysle utrpenia, možno sa dostaneme niekedy aj na pokraj zúfalstva. V takých chvíľach však nám má byť motiváciou práve ten vrchol. Má nám pomôcť práve to svedectvo apoštolov, ktorí boli schopní prekonať všetko, len aby žili a hlásali Kristov odkaz, jeho dobrú zvesť. Ničím neboli zaviazaní tu na zemi. Ich cieľom bolo nebo a to potvrdili aj tým, že stratili život za Krista. To sa dá len vtedy, ak má človek opravdivú vieru, nádej a lásku ku Kristovi.

V knihe Kľúče od kráľovstva spisovateľ A.J. Cronin opisuje život kňaza-misionára Francisa Chisholma. Pôsobil v Číne. Raz nastal v jeho misii a neďalekom meste mor. Veľa mŕtvych bolo vidieť po uliciach. Práve v tom čase tam bol na návšteve jeho priateľ z detstva, ktorý bol lekárom a náboženské otázky ho veľmi nezaujímali. Spolu chodili, ošetrovali chorých, pochovávali mŕtvych a všemožne sa snažili zamedziť šíriacej sa nákaze. Raz, na smrť vyčerpaní, išli ulicou a doktor sa podráždene spýtal: „Môže byť peklo ešte horšie ako toto???“ Otec Francis, ktorý sa tiež ledva vliekol, mu však s nádejou v hlase a neochvejnou vierou odpovedá: „Peklo je stav, kedy človek prestal dúfať.“

Bratia a sestry, nech v každej situácii života, akokoľvek namáhavej a ťažkej, nestrácame nádej, že všetko časné utrpenie raz pominie a že nás všetkých čaká slávne premenenie. Už nie na hore Tábor, ale vo večnom kráľovstve. Amen.