mar 232016
 

 

AI:   Dnes je to presne rok, ako vo francúzskych Alpách spadlo, presnejšie narazilo do skalnej steny lietadlo Germanwinks so 150 ľuďmi na palube. Iste si pamätáte na šok, ktorý táto udalosť vyvolala. Najskôr sa špekulovalo, či to bol úmyselný čin, následne sa skúmali motívy. Dnes sa píše o depresiách, liečení, teda zlom psychickom stave muža, ktorý haváriu spôsobil a tiež o širšej zodpovednosti, do ktorej patria lekári, či vedenie spoločnosti. Aj o opatreniach, ktoré letecké spoločnosti urobili, aby sa takejto situácii v budúcnosti zabránilo.

Je nereálne určiť s istotou či u ko-pilota Andreasa Lubitza išlo o chorú myseľ, depresie, alebo túžbu po sláve, po ovplyvnení sveta. Osobne som si spomenul na rozhovor s jeho priateľkou, ktorý pred rokom priniesli isté noviny. Táto 26 ročná letuška, si spomenula, ako sa nedávno predtým, než tento hrozný čin vykonal, vyjadril: „Jedného dňa spravím niečo, čo zmení celý systém a každý bude poznať a pamätať si moje meno“. Urobil. Zabil kvôli sebe ďalších 149 nevinných ľudí! Dosiahol cieľ? Áno, predpisy sa zmenili, ale žeby sme si to meno pamätali… Okrem toho predpisy sa zmenia ešte mnohokrát a napriek brutalite činu, po desaťročiach sa takmer úplne zabudne.

KE:   My sme sa tu dnes však zišli kvôli inému mužovi, Ježišovi Kristovi. Ten naozaj zmenil  systém, spôsob prinášania náboženskej obety, a jeho meno si aj dnes, po takmer 2000 rokoch pamätá skoro celý svet. A nielen pamätá, znovu a znovu sprítomňuje túto obetu chleba a vína, Tela a Krvi.

DI:   To je iný úspech, iná pamiatka, iná sila slova! „Toto robte na moju pamiatku!“ – povedal. A my to robíme. Kde je prameň tejto sily?

  1. Nie je dielo iba ľudské. Veď Kristus bol Bohočlovek. Ustanovenie Eucharistie je súčasť Božieho diela vykúpenia ľudstva. I preto všetky cirkvi a náboženské spoločenstvá, uznávajúce Kristovo božstvo, konajú obrad Pánovej večere. Napriek tomu, že ich chápanie je rôzne a slávenie liturgie odlišné. Pre nás, katolíkov je jej opätovné vykonávanie sprítomňovanie vykupiteľskej obety kríža.
  2. Ovocie opakovania Pánovej večere je obrovské. Účasť na eucharistickej slávnosti, sv. omši, je totiž stretnutie so živým Spasiteľom. A to je fantastická sila do života. To je taká pomoc na ceste k spáse, bez ktorej by sa nám len veľmi ťažko kráčalo dopredu. Lebo vďaka prijímaniu Ježišovho Tela a Krvi kráčame nielen k nemu, či za ním, ale s ním.
  3. Spôsob ustanovenia tejto obety je nesmierne priblíženie k človeku. Zníženie sa na maximálnu mieru. Je to neuveriteľné milosrdenstvo (mizeri – cordia, zníženie srdca). Veď On, Boží Syn sa nielen stal jedným z nás, ale ako pokrm sa nám dal úplne k dispozícii. A to bez poistky – lebo aj tu, ako pri iných krásnych veciach, je možnosť zneužitia. To je niečo, čo ľudí všetkých čias provokuje k pozitívnej odpovedi. K prijatiu…

PAR:   Práve v tomto bode tu vidíme úžasný protipól, úplne opačný prístup oproti Andreasovi Lubitzovi. V pondelok som na rádiu Slovensko hovoril, že z jeho strany to bolo obrovské sebectvo. Dnes sa mi zdá, že tento postoj môžeme chápať i ako nesmiernu pýchu. Ja použijem tento stroj a najmä týchto ľudí… Ako by mi patrili. Bohorovný postoj chorého človeka!

Kým Boh, ktorému naozaj patríme a bez ktorého vôle by sme neexistovali, nepoužíva nás, ale seba. Seba obetuje za nás a dáva sa nám k použitiu. K požitiu ako pokrm, k zjedeniu. Znížil sa nižšie ako k pozícii človeka, stal sa jeho jedlom. Boh dokazuje svoju moc úplne naopak ako človek – bezmocnosťou lásky. Ale práve v tom je jeho najväčšia sila v oslovení človeka.   

MY:   Vôľu, odhodlanie k tomuto neuveriteľnému uponíženiu, Ježiš podľa Jánovho evanjelia naznačil hneď v úvode Poslednej večere tým, že apoštolom umyl nohy. On, Učiteľ a Pán, Boh.

Neviem, či ste si všimli paralelu, podobnosť záveru druhého čítania a Evanjelia. Po ustanovení Eucharistie, Sviatosti Oltárnej, Ježiš hovorí: „Toto robte … na moju pamiatku.“ A po umytí nôh: „Dal som Vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“

Je zaujímavé, že kým jedno robíme každodenne, tu druhé raz za rok. Pričom sa to mnohým zdá skôr atrakcia, než skutočný postoj.

Možno, že v tomto Roku milosrdenstva, keď sme pozvaní byť milosrdní, by sme to mohli zmeniť. Nie navonok, opakovaním obradu umývania nôh, ale vnútri. V srdci. To potrebujeme znížiť k našim bratom, k tým najmizernejším. V našom zmýšľaní a v našich postojoch sa potrebujeme zriecť pýchy. V našej mysli si máme uvedomiť, že nie druhí sú tu pre nás, ale že my sme tu pre nich. A keď prijímame Kristovo Telo, tak by to malo byť vždy s prosbou: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, urob moje srdce podľa Tvojho srdca, pomôž mi byť milosrdným ako Ty!“

Na dnešný deň, 24. marca pripadá aj Deň modlitieb a pôstu za mučeníkov misií. 24. marec je totiž deň, kedy bol pred 26 rokmi zavraždený Oscar Romero, arcibiskup v  San Salvadore. K  tejto udalosti došlo počas slávenia sv. omše. Mons. Romero bol zastrelený za jeho obranu chudobných a utláčaných a odvážnu kritiku mocných v krajine. Bulletin k tomuto Dňu pripomína, že v roku 2015 bolo pre svoju príslušnosť ku Kristovi zabitých vo svete 7100 ľudí. A tiež hovorí o niektorých konkrétnych udalostiach, ktoré sa medzičasom posúvajú smerom k oltáru. V Rwande, v Kigali sa začala kauza blahorečenia manželského páru mučeníkov, Cypriena a Daphrose Rugamba. Počas genocídy dňa 7. apríla 1994 otvorili dvere svojho domova pre sto osirelých a  opustených detí, ktoré nechceli opustiť. Vydali sa do rúk katov pre mier a boli zabití počas noci, ktorú celú strávili v modlitbe.

Aká úžasná podobnosť s Kristom!

ADE:   Áno, dnes je tu výročie pýchy i pokory, zla i dobra, smrti i života. K čomu sa prihlásime? Verím že prijatím Krista vo Sviatosti oltárnej k Nemu, ktorý je cesta, pravda a život. Celým srdcom a následne aj celým svojim životom. Amen.

12884355_175513446172948_1534054167_n