dec 242006
 

Drahí bratia a sestry,

určite ste čítali rôzne rozprávky či príbehy o mnohorakých postavách. Životné príbehy bývajú spravidla veľmi zaujímavé, zamotané a niekedy aj napínavé, zvlášť vtedy, keď sú nebezpečné alebo keď sa v nich veľa riskuje. Tajomne pôsobia príbehy ľudí, ktoré opisujú ich blúdenie vo tme v neznámom kraji. Nepríjemne pôsobia príbehy z väzníc a žalárov. O to jasnejšie zapôsobí správa, že zazreli v diaľke svetlo alebo že sa vyslobodili z temného väzenia. Aj tak sa asi nevieme úplne do toho vžiť, ak sme niekedy nezablúdili alebo ak sme nesedeli vo väzení.

Do istého druhu väzenia sme sa však dostali všetci. Zásluhou prvého hriechu našich prarodičov. A dostávame sa do neho vždy znovu a znovu, už vlastným pričinením – keď hrešíme my sami. Je to väzenie duchovné, tmavé, tmavšie ako väzenie pozemské. Tmavšie preto, lebo niekedy nevnímame ani tú tmu, v ktorej sa nachádzame.

Do tejto tmy nám zažiarilo svetlo, svetlo, ktoré nezapadá. Prorok Izaiáš hovorí: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.“

Dnes je ten deň, keď si pripomíname túto radostnú udalosť. Narodil sa Spasiteľ, Kristus Pán. Azda všetci ľudia na svete sa tešia, že sú tu Vianoce, navzájom sa obdarúvame a želáme si šťastné Vianoce. To je pekný obraz toho, že Boh na nás nezabudol a že sa na nás nehnevá. Všetko je dnes rozžiarené, pred očami máme bábätko v jasliach, Máriu a Jozefa, ako sa oň starajú. Vieme však, že to bábätko nezostalo bábätkom, že postupne vyrástlo v muža, ktorý zmenil chod dejín. Prežil úžasný život na zemi, plný rôznych zázrakov a nepochopiteľných znamení a nakoniec zomrel za nás a vstal zmŕtvych. Podliehal tiež prirodzenému poriadku ako my všetci – vyrastal fyzicky, ale aj duševne a duchovne. Vyvíjal sa po všetkých stránkach.

Toto je príklad hodný nasledovania. Bratia a sestry, vyvíjame sa telesne, rozvíjame si svoje vzdelanie, tak ako to robil aj náš Vykupiteľ. Dnes je však tá pravá chvíľa, aby sme ho poprosili o pomoc a silu rozvíjať sa aj duchovne. Max Kašparu prirovnáva duchovný rast k dieťaťu, ktoré potrebuje stále nové a nové topánky, pretože mu rastie noha. Bolo by smiešne, keby mu rodič tie topánky nechcel kúpiť, lebo veď mu už kúpil, hoci teraz sú mu už malé; a takisto by bolo smiešne, keby si chcel dospelý človek obuť topánky určené pre trojročné dieťa. A predsa niekedy sa nám to stáva, bratia a sestry… v tom duchovnom slova zmysle. Sme síce telesne dospelí, ale tá naša viera zostala stále detská. Nechápeme, čo nám Boh chce povedať, lebo ho nepočúvame. Nepočujeme ho, lebo nemáme na to čas. Nemáme čas, lebo si ho nenájdeme. Nenájdeme si čas, lebo máme veľa iných povinností. Poprosme nebeské Dieťa, aby nám dalo silu duchovne sa rozvíjať, dať si záležať na duchovnom raste, hľadať možnosti, čo a ako robiť, aby naša viera nebola vtesnaná v detských topánočkách. Aby naša viera nebola redukovaná len na peknú tradíciu, prípadne folklór, viera má byť viac, nepomerne viac.

Spravme si čas, počúvajme, čo nám hovorí Boh vo svojom posolstve, prijmime to slovo do svojich sŕdc a vtedy sa Boh skutočne v nás narodí a Vianoce budeme prežívať stále.

Nech teda to vianočné svetlo preniká tmu našich pádov a vedie nás v ústrety nesmiernej Božej láske. Nech nám dá silu rásť vo viere, prehlbovať si vzťah k Bohu, aby sme vyrástli z detských topánočiek, aj čo sa týka nášho vnútra.

Amen.