jún 102016
 

Audio homília

„Uf! Tak tá im to ale dala! Ten im to riadne vytmavil“ – povieme keď počujeme tvrdú, vyčítavú reč. A aj my to možno niekedy niekomu „natrieme“.

 Zdá sa, že aj Ježiš. Keď sme sledovali jeho výčitky smerom k hostiteľovi, tak to bolo iné zrušenie. Nielenže mu v troch veciach pripomenul nedodržanie bontónu, ale ešte to urobil porovnaním s hriešnicou, akože ona je lepšia. Nebolo to z jeho strany voči svojmu hostiteľovi netaktné? Na druhej strane k tomu vôbec nemuselo dôjsť, keby Šimon neprovokoval. Žeby sa však dal Ježiš len tak vyprovokovať? Alebo tu išlo o niečo iné?

Aby sme aspoň sčasti situáciu pochopili, musíme dej vsadiť do súvislostí. Príbeh sa nachádza v siedmej kapitole Lukášovho evanjelia. Pričom v piatej a šiestej čítame o mnohých sporoch medzi Ježišom a farizejmi. Tí spolu so zákonníkmi po povolaní mýtnika Léviho a následnej hostine v jeho dome šomrali a vyčítali jeho učeníkom, že jedia a pijú s mýtnikmi a hriešnikmi. Potom ich obvinili z nedovolenej činnosti v sobotu a následne v inú sobotu striehli v synagó-ge, či Ježiš uzdraví chorého. A keď tak urobil, radili sa čo s ním treba urobiť.

Na druhej strane Ježišova popularita i autorita rástli. Jeho učenie bolo v súlade so Zákonom a mnohých oslovovalo. Aj medzi znalcami Zákona a horlivými veriacimi, teda farizejmi. A tak možno aj farizej Šimon váhal, ako to s tým Učiteľom z Nazareta vlastne je. Je to Boží muž, podvodník, alebo len pomýlený človek? Pozvanie k stolu teda mohlo byť aj súčasťou hľadania pravdy o Ježišovi. Veď niet nad osobnú skúsenosť. Na druhej strane je hostiteľ hneď od príchodu hosťa veľmi rezervovaný.

Poznávanie urýchlila žena hriešnica. Keďže Ježiš sa nebráni prejavom jej lásky, farizejovi je jasné že nemôže byť prorokom, Božím mužom. Ale práve tu sa pomýlil. Možno preto, že naňho aplikoval svoje predstavy a možno preto, že nečakal ako sa to skončí.

Je zaujímavé, že práve vtedy Lukáš prvý krát spomína jeho meno. „Ktorýsi farizej“ z úvodu príbehu je Ježišom oslovený po mene ako Šimon, čím mu ukazuje, že ho pozná. I to, čo si myslí. A pokračuje kratučkým príbehom o dvoch dlžníkoch. Mohli by sme povedať, že Ježiš používa osvedčený psychologický postup. Dostáva ho do svojho uvažovania, dokonca ho chváli a potom studená sprcha výčitiek! Porovnanie so ženou, z ktorého vychádza úplne zle! On, ktorý odsúdil ženu i Ježiša, je zrazu sám odsúdený. „Tak mu treba“ – povieme si. Veď Ježiš jasne povedal: „Nesúďte a nebudete súdení, neodsudzujte a nebudete odsúdení.“ Tak čo provokoval? Dostal čo mu patrilo!

Ale ak takto uvažujeme, my sami odsudzujeme! Pričom otázka je, či ho vôbec Ježiš chcel zrušiť, či ho on odsúdil. Skôr sa mi zdá, že celým dialógom vysvetľuje postoj Božieho milosrdenstva. Podobne ako v podobenstve o márnotratnom synovi. Síce tvrdo, ale názorne a pravdepodobne aj účinne. Keď totiž hovorí žene, že jej hriechy sú odpustené, spoločnosť pri stole si kladie otázku: „Kto je to, že aj hriechy odpúšťa?“

A to vyzerá byť iný postoj, než Lukáš spomína v piatej kapitole, kde na obdobnú Ježišovu vetu o odpustení hriechov farizeji reagujú: „Ktože je to, že sa takto rúha?“ Otázka z dnešného príbehu mi viac pripomína otázku apoštolov po utíšení búrky na mori: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ Nakoniec príbeh nekončí ani zmienkou o farizejovi, ale potvrdením odpúšťajúcej lásky, teda Božieho milosrdenstva smerom k hriešnici. Vlastne bývalej hriešnici! Je to teda príbeh odpustenia, záchrany, nie odsúdenia.

Mimochodom príbeh nám prináša len Lukášovo evanjelium. Podobne ako podobenstvá o milosrdnom Samaritánovi a márnotratnom synovi. Je to naozaj Evanjelium milosrdenstva. Nečudo, že na jeho čítanie pápež František napasoval Rok milosrdenstva. Pričom dnešný príbeh o stolovaní u farizeja asi najviac predstavuje úžasný a nezameniteľný Lukášov štýl. Na jednej strane farbisté rozprávanie, ktoré láka k predstavivosti, na druhej strane stavanie vecí do opozície, proti sebe. O tom je kontrast medzi Šimonom a hriešnicou. Ale aj medzi Šimonovým a Ježišovým postojom k nej.

A všimli ste si, že sa nespomína jej meno? Pričom hneď po príbehu Lukáš menovite spomína ženy, ktoré tvorili súčasť Ježišovho sprievodu. Zdá sa, že aj v tom jej skrytý kontrast medzi farizejom a ňou. Ona oproti nemu nepotrebuje konkrétne napomenutie. Avšak v určitom zmysle reprezentuje všetkých, ktorí potrebujú odpustenie, všetkých nás – hriešnikov. Lebo práve v tej potrebe odpustenia sme jej asi bližší, než vo veľkosti lásky.

Keď som hovoril o predstavivosti ku ktorej Lukášove príbehy provokujú, treba ešte uviesť na správne miesto formu stolovania. Druhá veta nášho prekladu totiž zavádza. Ježiš si k stolu nesadol, ale ľahol. Antický svet nepoužíval na hostinách stoly a stoličky v dnešnej podobe. Ležalo sa hlavou k stolu, pričom sa opieralo o jednu ruku, a druhou sa jedlo. Preto žena mohla „zozadu“ pristúpiť k Ježišovým nohám. V tomto smere ani naše zobrazenia Poslednej večere nevystihujú realitu.

Realitou však je, že s Ježišom stolujeme. Najmä pri Eucharistickej slávnosti. Pričom z nejakej miery nanovo prežívame príbeh, ktorý sa odohral u farizeja Šimona. Z rôznych uhlov pohľadu. Aj my totiž mávame v kostole postoj nezdravého skúmania druhých i odsúdenia. A niekedy sklamania, lebo sa nám to všetko zdá málo Božie. V tom sme podobní Šimonovi. Ale prichádzame sem i s pocitom viny, potrebou odpustenia, v postoji pokory ale aj lásky. Podobní hriešnici. Nemusíme sa však vidieť ani v jednom z nich. Môžeme patriť medzi ostatných pri stole, ktorí uvažovali o Ježišovi – kto to vlastne je? Veď on sa nám tu znovu a znovu dáva bližšie poznávať.

S láskou a pokojom otvára svoje srdce plné milosrdenstva. Veď o to išlo nielen u Šimona, ale ide aj dnes tu, u nás.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA