okt 122008
 

Je veľmi poučné pozorovať, z akých dôvodov pozvaní ľudia v podobenstve odmietajú účasť na hostine. U Matúša čítame: „Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. “ Lukášovo evanjelium zachádza viac do podrobností. Tu sa uvádzajú aj dôvody odmietnutia: „Prvý mu povedal: ´Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!´ Druhý povedal: ´Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!´ A ďalší povedal: ´Oženil som sa, a preto nemôžem prísť´“ (Lk 14,18-20).

Čo majú všetci títo ľudia spoločné? Všetci traja majú niečo „naliehavé“ vybaviť – niečo, čo nemôže počkať, ale vyžaduje si okamžitú pozornosť. A čo je svadobná hostina? Poukazuje na mesiánske dobrá, na účasť na spáse, ktorú priniesol Kristus, teda na možnosť večného života. Svadobná hostina tu preto predstavuje to „dôležité“ v živote, ba ešte viac – to jediné dôležité. Je preto jasné, v čom spočíva omyl, ktorého sa dopúšťajú pozvaní ľudia. Spočíva v tom, že zanedbávajú to dôležité vzhľadom na to naliehavé, ktoré nemá trvácnosť! To je rozšírené a hroziace nebezpečenstvo a síce nielen v náboženskej, ale aj v čisto ľudskej rovine, takže sa oplatí trochu nad tým porozmýšľať.

Najprv si vezmime tú náboženskú rovinu. Z duchovného hľadiska zanedbať to dôležité v prospech toho naliehavého znamená neustále odsúvať plnenie náboženských povinností, pretože máme stále niečo naliehavé, čo treba urobiť. Je nedeľa a čas ísť na omšu, ale veď musíme vykonať tú návštevu, tú prácu v záhrade, pripraviť obed. Omša môže počkať, obed nie. Tak odsúvame omšu na neskôr a postavíme sa k sporáku.

Povedal som, že nebezpečenstvo zanedbania toho dôležitého v prospech naliehavého je dané aj na ľudskej rovine, v každodennom živote a chcel by som k tomu niečo povedať. Pre muža je iste veľmi dôležité, aby venoval čas rodine, aby bol s deťmi, aby sa s nimi zhováral, keď sú veľké, alebo hral, keď sú malé. Ale pozrime sa na to – v poslednej chvíli sú tu vždy naliehavé veci, ktoré treba v kancelárii vybaviť, nadčasy, ktoré treba urobiť. Odsúvame všetko na iný čas a skončíme s tým, že prídeme domov príliš neskoro a príliš unavení, takže sme príliš vyčerpaní, aby sme mysleli na iné veci ako na robotu.

Pre muža alebo pre ženu, je veľmi dôležité, aby občas išli navštíviť rodičov, ktorí sú sami doma, alebo v domove dôchodcov. Pre každého je veľmi dôležité navštíviť chorého známeho, aby sme mu ukázali, že stojíme pri ňom a že mu prípadne chceme konkrétne pomôcť. Ale nie je to naliehavé. Keď túto príležitosť odsúvame, očividne sa svet kvôli tomu nezrúti a pravdepodobne si to ani nikto nevšimne. A tak to odsúvame na neskoršiu dobu.

To isté sa deje aj pri starostlivosti o vlastné zdravie, čo tiež patrí k dôležitým veciam. Lekár alebo jednoducho vlastné telo nám povedia, že na seba musíme dávať pozor, že si musíme nájsť čas na oddych a vyhýbať sa každému stresu. … Radi na to odpovedáme: Áno, áno, urobím to, akonáhle skončím túto prácu, keď dokončím dom, keď zaplatím všetky dlhy… Až si zrazu všimneme, že je príliš neskoro!

V tom spočíva to záludné: človek trávi život tým, že sa naháňa za tisíckami maličkostí, ktoré treba vybaviť a nenájde si čas pre veci, ktoré sú pre ľudské vzťahy skutočne dôležité a dokážu priniesť pravú radosť v živote (a pravý smútok, ak ich zanedbáme).

Z toho vidíme, že evanjelium je nepriamo školou života. Učí nás stavať si priority, usilovať sa o to podstatné. Jedným slovom učí nás nestratiť to dôležité kvôli tomu naliehavému, ako sa to stalo pozvaným hosťom v našom podobenstve.

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)