feb 082015
 

Každý čosi hľadáme. Hľadáme – lebo zisťujeme, že sme niečo stratili. Ako napríklad kľúče alebo okuliare. A hľadáme tiež zo zvedavosti (ako napríklad oficiálne výsledky referenda o rodine), aby sme získali nejaké poznanie, uistili sa o niečom, posunuli sa ďalej na ceste svojho osobného smerovania k cieľu. Hľadanie ako možnosť uvedomiť si, čo je vlastne naším cieľom. Som to JA SÁM? Alebo niečo, čo ma presahuje. Je to ten, ktorý o sebe povedal: JA SOM?

Nie je hľadanie ako hľadanie. Sú hľadania, ktoré nám pomáhajú uvedomiť si a prežívať realitu strácania. Tú, ktorá ako to pozorujem má s pribúdajúcim vekom človeka rastúcu krivku. A potom sú hľadania, ktorými sa človek povzbudzuje v zmysle: nemáš čo stratiť. Hľadania, ktorými sa presviedčame, že to, čo sme stratili vlastne ani nepotrebujeme. Veď nám to aj tak nepasuje do nášho „poznania“ a obrazu o svete či o živote.

Dnešné nedeľné evanjelium z Markovho evanjelia hovorí o ľuďoch, ktorí hľadali Ježiša v mestečku Kafarnaum. Potom, ako uzdravil svokru rybára Šimona (mimochodom bolo to v sobotu – čo evanjelista Marek necháva nepovšimnutým), až po západe slnka keď sobota skončila ľudia začali prinášať k nemu chorých na tele a posadnutých na duchu. Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. Ježiš uzdravil mnohých ale nie všetkých. Mnohí zostali akoby na zajtra a hľadali si najlepšie miesto, aby sa dostali k uzdraveniu. Ráno, keď sa ľudsko-právne čakalo, že Ježiš bude pokračovať v uzdravovaní tých, čo zvýšili zo včera, on sám vstáva skoro a ide sa modliť. Rozprávať sa s Otcom, radiť sa. Konzultovať s ním ako najlepšie odpovedať na hľadanie, ktorého je svedkom. Možno na hľadanie v ktorom už nejde o nájdenie Boha, ale o nájdenie uspokojenia svojich osobných túžob a potrieb. Hľadanie, v ktorom Boh sa stáva iba prostriedkom a nie cieľom. Výsledkom Ježišovej modlitby je rozhodnutie, ktoré prekvapuje všetkých. Keď za ním prichádza domáci Šimon, neskôr sa stávajúci Petrom, hovorí vetu: „Všetci ťa hľadajú.“ A Ježiš odpovedá nečakane: „Poďme inde.“ A necháva Šimona aj ostatných – a možno aj nás – s prekvapivým výrazom v tvári. Takáto škoda, nevyužitá príležitosť, premárnená šanca k popularite, dokonca možno porušenie ľudských práv…

Čo sa stalo s osudmi tých vtedy neuzdravených, to nám zostáva tajomstvom. Ako žili ďalej svoj život? Ako prežívali svoju chorobu a utrpenie? Priviedlo ich vtedajšie nenájdenie uzdraveniu k nájdeniu Boha? Bolo by ich prípadné uzdravenie priviedlo ku strateniu sa voči Bohu? Na tieto otázky ťažko budeme mať odpovede.

Tento týždeň som stretol človeka, ktorý sa Bohu stratil pred 59 rokmi. Celý tento čas hľadal. Aby sa s Bohom po 59 rokoch našiel. Tento človek prežil z ľudskoprávneho hľadiska život v poriadku a v sociologických prieskumoch by figuroval vysoko nad priemerom. A predsa si v sebe niesol skúsenosť prázdnoty, nenaplnenia, akejsi diery v duši. Snažil sa ju zaplniť dobrým životom, rodinou, prácou, užitočnosťou pre spoločnosť ale nič z toho nepasovalo. Po stáročia sa opakujúca skutočnosť a pravda: Človek nie je len cicavec z rodu „homo sapiens“ ale je aj bytosť stvorená na Boží obraz. Nesie si v sebe prázdno, ktoré ho pozýva hľadať naplnenie Bohom. Bolo pre mňa nesmiernym darom byť pri tom stretnutí, pri tom nájdení sa. Vnímať radosť Boha nad človekom, ktorý bol stratený a našiel sa, (možno ako by povedal evanjelista Lukáš: „… ktorý bol mŕtvy a ožil….). A vnímať radosť človeka, ktorý konečne našiel Toho, ktorý začal zapĺňať prázdnotu, ktorá sa zdala byť neriešiteľná a aj neznesiteľná.

Čo hľadáme my a ako hľadáme? Hľadám Boha? Ako? Aby bol prostriedkom na dosiahnutie našich osobných cieľov? Alebo sa učíme hľadať Ho preto, že On je naším cieľom? Modlím sa, aby sme mu dnes znovu dali do rúk naše hľadania. A povzbudili sa v dôvere, že On hoci je skrytý necháva sa nájsť, keď ho hľadáme s celým srdcom (Jer 29,13) A porozumeli, že nás to hľadanie bude stáť celé naše srdce.