jan 102015
 

Ako vysoko je nebo od zeme? Kto to odmeria? Kedysi to bolo na výšku lietajúcich vtákov, potom neskôr kovových i nekovových vtákov, ktoré postavil človek. A ešte bližšie k nám kozmických rakiet a modulov, ktoré posunuli vzdialenosť medzi nebom a zemou až za hranice viditeľného vesmíru či nebodaj vesmírov… Práve tak je od seba vzdialené to ľudské a Božie, počúvame v prorokovi Izaiášovi v 55 kapitole.

A predsa dnes znovu zaznieva naliehavé pozvanie Boha človeku:

„Poďte k vodám, všetci, čo ste smädní, nech príde aj ten, čo nemá peniaze. Kupujte chlieb a jedzte. Poďte, kupujte bez striebra, víno a mlieko bez platenia.

Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku. Nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje, k nášmu Bohu, lebo on veľkodušne odpúšťa. Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán. Lebo ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje cesty nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami.“

Pozvanie všetkým hľadajúcim, teda aj nám. Aj mne. Boh nás pozýva k sebe a tvrdí, že je nablízku. To, čo sa zdá byť ľudsky príliš ďaleko, je pre Boha blízko. On je ten, ktorý stvoril každého z nás na svoj obraz. Zmiešal v nás tú „ďalekosť“ aj blízkosť. Človek stvorený na Boží obraz a na Jeho podobu. Božsko-ľudský. Od počiatku. Keď Boh povedal: „Urobme človeka na svoj obraz, na svoju podobu“ (Gen 1,26) hovoril ako Jediný ale nie sám. Boh je len jeden, ale nie je sám. Je spoločenstvom, je Trojicou. Aj preto nestvoril človeka pre samotu, ale do vzťahu: Stvoril ich ako muža a ženu. (Gen 1,27) Pozval človeka do spoločenstva: s Ním aj medzi sebou navzájom. Vložil do človeka to, čo Teológia tela sv. Jána Pavla II. nazýva snubný rozmer ľudského tela. Pozvanie darovať sa a prijať darovaného. To bol svet, v ktorom človek žil ponorený (baptizein) od počiatku. A potom prišla neposlušnosť. Človek sa vynoril, rozdelil to Božie (vody dávajúce život) a to ľudské (prach, zem, ktorá sa rýchlo mení na púšť) a späť sa vrátiť už nevládal. Začal žiť na suchu a stáročia sa učil znášať a zvykať si na suchoty života. A urobil z toho štandard života.

Ale Boh sa oddávna chystal splniť svoj sľub o návrate do vôd. Do vôd Božej milosti a priazne. V plnosti času poslal svojho Syna, aby sa stal človekom. Aby na pustatinách života znovu vytryskol prameň živej vody a zaplavil celý svet. Tajomstvo Vtelenia, ktoré sme slávili aj tieto Vianoce. Tajomstvo v niečom vrcholiace slávnosťou Ježišovho krstu. On je Boží syn! On je milovaný Boží syn! V ňom sme opäť ponorení do novosti života. V Ježišovi sme boli pozvaní učiť sa žiť ponorení do živej vody, ktorú nám ponúka, aby sme neboli viac vyprahnutí. Smädní áno, byť smädný to považujem za dar. Byť smädný po Bohu je začiatkom hľadania, ktoré je autentické. Bodaj by nás tento smäd nikdy neopustil.

V poslednej dobe často vnímam tajomstvo krstu detí, ktoré krstím –  ale aj svoj vlastný krst ako zásnuby s Bohom. Čas kedy si nás Boh pre seba zasnubuje. Akoby nám navliekol na prst neviditeľný snubný prsteň a pošepkal nám: „Nestrať ho. Nezabudni, že som si ťa zasnúbil. A raz si ťa chcem viesť ako Ženích svoju nevestu. Celý tvoj čas života nech je prípravou na ten deň. Deň svadobný! A potom Ti ponúknem svoju ruku.“ (A my to voláme smrť – žeby pozostatok skúsenosti tej vyprahnutosti v nás??? ..)

Veľakrát som pocítil, ako živá voda, ktorá vyviera z Krista, preteká cezo mňa a zavlažuje zem. A nevracia sa k Bohu naprázdno. A tiež veľakrát som cítil, ako sa bez tejto vody všetko okolo mňa aj vo mne mení na prach a púšť.

Neviem, ako sa Ty chystáš osláviť tento sviatok krstu nášho Pána. Ja sa rozhodne chystám podľa rady dominikánskeho spisovateľa Timothy Radcliffa: Vrhnúť do vody!!!

Dominik Markoš, farár v Sliači