sep 062014
 

AI:   Pamätáte si, o čom bolo 1. čítanie pred týždňom? O „zvádzaní“. Prorok Jeremiáš použil na Božie oslovenie, povzbudenie, či motiváciu slovo, ktoré používame skôr pri vzťahoch medzi mužom a ženou: „Zvádzal si ma, Pane…“ Neviem, či bolo správne použiť toto slovné spojenie a či vôbec máme presný preklad a či teda vieme, čo „chcel básnik povedať“. Ale o tom inokedy…

Tému som však otvoril v súvislosti s dnešným druhým čítaním, ktoré bolo o láske. Položil som si totiž otázku: „Patrí zvádzanie, zvedenie k prejavom lásky? Asi skôr k prejavom vášne. Pri láske by som skôr použil slovo túžba.

Túžba po blízkosti patrí k prejavom lásky. Či už sa jedná o túžbu erotickú medzi mužom a ženou, alebo o túžbu byť s deťmi, rodičmi, priateľmi… Dotknúť sa, pohladiť… Môže ísť aj o citovú, či rozumovú blízkosť – pochopenie. Toto funguje napriek vzdialenosti tela.

Aké sú podľa Vás ďalšie prejavy lásky? Skúsim vymenovať aspoň niektoré:

Náklonnosť. Milovanej osobe sme bližší než k iným, povoľnejší, ochotnejší vyjsť v ústrety a pod.

Pozornosť, či už prejavená úsmevom, alebo darčekom, alebo dobrým jedlom – vieme, čo ten druhý má rád.

Starostlivosť – najmä o hmotné zabezpečenie, ale aj o čistotu, poriadok atď.

Obdiv – nielen tela, ale vlastností.

Zodpovednosť – za vzťah, za druhého, za seba pre druhého. Nezodpovednosť je jeden z najväčších nepriateľov lásky. I preto sa v spoločnosti prežíva toľko kríz lásky – lebo mladí ľudia nechcú na seba prijať zodpovednosť. Chcú žiť voľne – kedy ako sa mi chce. Ale to je sebaláska, nie láska k druhému. Empatia, snaha o vcítenie sa do druhého, ale aj prijatie človeka takého aký je.

Patrí sem i tolerancia, alebo skôr žiarlivosť? Jedno i druhé – v správnej miere. Taktiež strach o druhého – o manžela, deti, avšak tiež v správnej miere, aby nebral slobodu a rozvoj milovanému.

KE:   Na záver tohto nie úplného zoznamu by som chcel upriamiť Vašu pozornosť na málo spomínaný prejav lásky, či starostlivosti o blízkeho človeka – napomínanie, napomenutie. Ak by rodičia nenapomenuli svoje deti, aké majú byť, alebo že sa majú učiť, asi by ich nemali radi. Na druhej strane ak by len napomínali a nepovzbudili, môžu ich znechutiť – a to už nie je láska.

Napomínanie teda patrí k tým prejavom lásky, ktoré majú mať správnu mieru – podobne ako žiarlivosť, či strach a ktorým sa treba učiť. O tom hovorili aj dnešné biblické čítania – prvé od proroka Ezechiela a Matúšovo evanjelium.

 DI:   Aj keď nehovoria o napomínaní v rodine, ale skôr v širšom spoločenstve, ukazujú, že ak sme jeden za druhého zodpovední – ak prijímame vzájomnú zodpovednosť, teda ak máme naozaj radi, dokážeme napomenúť.

Mimochodom, práve tento prejav lásky sa vyžaduje od krstných rodičov smerom nielen ku „krsňaťu“, ale najmä ku kmotrovcom. Ak kráčajú mimo, ak neodovzdávajú svojmu dieťaťu vieru, náboženský život, tak krstní rodičia sú tí, ktorí majú s láskou – v láske napomenúť: „Inak ste sľubovali“. Ak to nedokážu, ak im je to ľahostajné, aké je to priateľstvo? Teda priateľská láska…

Ale najviac sa samozrejme napomínanie ako prejav lásky objavuje v rodine. Pričom nemyslím na to, keď žena napomína muža, aby nepil, či nefajčil (pri tom druhom je to podľa štatistík skôr naopak – muž musí napomínať ženu), ale myslím na výchovu detí. V biblickej Knihe Prísloví nachádzame viacero výrokov o potrebe napomínania svojich detí:

–         Kto ľutuje svoj prút, ten nemá rád svojho syna, kto ho však miluje, zavčasu ho priúča na trestanie. (13, 14)

–         Prút a karhanie dopomáha k múdrosti. (29, 15)

–         Karhaj svojho syna a dožičí ti pokojného života a poskytne slasť tvojej duši. (29,17)

Stačí. O potrebe napomínania pri výchove myslím nikto nepochybuje – okrem detí, ktoré sú napomínané. Aj keď i oni prijímajú, že to vlastne je treba. Avšak často práve ich odpor a neposlúchnutie nášho napomínania svedčí o tom, že dospelí (rodičia, učitelia, kňazi…) často nevieme napomínať. Že sa ešte máme veľa čo učiť. Učiť napomínať. Jednak v zmysle miery – aby sme nepreháňali, jednak v zmysle spôsobu – ako na to.

PAR:   Je to už dávnejšie, ako som kdesi našiel malé know-how napomínania. Pochádza od nástupcu Don Bosca na čele saleziánskej rodiny. Vychádza teda zo špirituality tohto velikána výchovy mladého človeka. Volá sa Desatoro Don Ruu o napomínaní. Dovoľte, aby som vám ho odprezentoval:

  1. Opakuj veľmi často to isté upozornenie chybujúcemu, pretože sa nikto nestane dokonalým naraz. Opakovať nie ako prejav netrpezlivosti – kedy už budeš taký ako máš byť, ale ako prejav trpezlivosti s chybou dieťaťa.
  2. Prv, ako začneš jednať, musíš zistiť s najväčšou presnosťou, či pochybenie vôbec existuje a aj jeho rozsah.
  3. Čakaj na vhodnú chvíľu. Nie hneď! To je hnev, nie napomínanie ako prejav lásky.
  4. Hovor bez vášnivosti, s pokojom.
  5. Počúvaj s veľkým záujmom obranu a vysvetlenie chybujúceho.
  6. Prispôsob dialóg jeho povahe. Aby chápal, čo chceš povedať.
  7. Nikdy nepokoruj previnilého. To by bola tvoja pýcha. A pýcha nie je láska. Pričom, ako hovoríme, napomínanie je prejav lásky.
  8. Zachovaj najprísnejšie mlčanie o poklesku. Nemyslím, že by rodičia navzájom nemali hovoriť o problémoch svojich detí, ale veľmi často treba mlčať i pred partnerom. O druhých ľuďoch, či deťoch ani nehovorím
  9. K chybujúcemu zachovaj rovnakú lásku a dôveru, ako pred chybou. Jedna z najťažších vecí, ale aj najpovzbudzujúcejších.
  10. Pochvala je ako balzam na poklesok. Samozrejme nie za chybu – ale ukáž, že okrem chyby vnímaš i dobré veci, pekné stránky.

MY + ADE:   Ešte sú len 4 dni od začiatku školského roka. Čo keby sme sa počas nasledujúceho školského roka aj my, dospelí viac učili. Myslím, že predmet „Napomínanie ako prejav lásky“ totiž nikto z nás nezvláda na jednotku. Dajme sa teda „zviesť“ a učme sa napomínať. Učme sa skutočnej láske… Amen.