mar 262006
 

Milí bratia a sestry,
Určite aspoň z počutia poznáte rozprávku pre dospelých „Malý princ“. Stala sa veľmi populárnou, mnohé myšlienky odtiaľ prebrali napr. speváci alebo básnici. Jedna z tých pekných myšlienok je aj táto: „Správne vidíme iba srdcom“. Je to veľká pravda. Na to, aby sme videli, nepotrebujeme mať dobré oči. Vlastne ani oči nemusíme mať. A aj keď človek má zdravé oči, ešte nemusí správne vidieť, pretože je rozdiel vidieť a vidieť.

„Ja nehľadím ako človek“, hovorí kdesi v Starom zákone Boh. Boh vidí do srdca, čo je ukryté v najtajnejších hĺbkach nášho ja. Tak to bolo vtedy, keď išiel starozákonný sudca Samuel pomazať nového kráľa pre vyvolený národ. Ani jeden z tých, ktorí sa mu pozdávali, nevyhovoval ostrému Božiemu zraku. Až posledný, ten, s ktorým nikto nerátal, je pravý, ktorého si vyvolil Boh.

V evanjeliu sme počuli príbeh, ako Ježiš komusi vrátil ten telesný zrak.

Byť slepým je zaiste veľký handicap. Tento z evanjelia bol na tom zrejme lepšie, keďže od narodenia nevidel. Horšie sú na tom tí, ktorí zrak mali, ale ho stratili. Zaujímavé je, že slepý neprosil o uzdravenie. Možno sa zmieril so svojím osudom a uvažoval tak ako aj ostatní – niečím som sa previnil alebo moji rodičia sa niečím previnili, a tak som slepý. Som potrestaný, Boh ma potrestal. Toto bol totiž všeobecne rozšírený názor v medzi Židmi – nešťastie a utrpenie prichádzajú v dôsledku nejakého veľkého hriechu. Pán Ježiš to však vyvracia. Hovorí, že táto choroba je kvôli tomu, aby sa ukázala Božia moc a Božie milosrdenstvo. A hoci bola sobota – bolo zakázané miesiť hlinu a uzdravovať, predsa Ježiš urobil blato, potrel ním oči slepého a uzdravil ho. Týmto činom dal možnosť uzdraviť sa nielen postihnutému, ale aj všetkým, čo boli naokolo. Tých, pravda, chcel uzdraviť nie z telesnej, ale z duchovnej slepoty. No nepodarilo sa to celkom. Uzdraviť z duchovnej slepoty je totiž oveľa ťažšie. Susedia slepého boli skeptickí a prekvapení, farizeji neverili, rodičia verili, ale pretože sa obávali vylúčenia zo synagógy, radšej o tom nehovorili a uzdravený muž mal stále rastúcu vieru. To sú možné reakcie človeka na uzdravujúci dotyk Boha. Je jasné, že najlepšie sa zachoval uzdravený. Nepoznal Ježiša. Najprv vedel len to, ako sa volá a čo mu spravil. Nebál sa povedať priamo farizejom, čo si myslí. A oni ho veru aj vyhrešili, ba dokonca vyhnali. On sa však nedal zastrašiť. Znova sa stretol s Ježišom a teraz vyjadruje túžbu byť uzdravený aj z duchovnej slepoty: „Rád by som uveril v Božieho Syna, ale nepoznám ho.“ Vtedy sa mu Ježiš priznáva a on je šťastný, že ho môže spoznať. Tu Ježiš už výslovne hovorí, že pre toto prišiel – uzdravovať z duchovnej slepoty.

Primárne teda nie je jeho cieľom zbaviť nás všetkého trápenia. Keby nás automaticky zbavil každej choroby a každého trápenia, išli by sme za ním pre pohodlie a výhody, už nie z lásky a oddanosti. Ak teda náhodou nejakým spôsobom trpíme, nepýtajme sa ako farizeji a Židia vôbec: „Kto sa previnil?“, „Prečo sa mi to stalo?“, ale prosme Boha, aby nás prostredníctvom takej skúšky posilnil a poskytol nám širší a hlbší pohľad na udalosti, ktoré nás obklopujú. Všetko totiž môže slúžiť na česť a slávu Božiu. A nielen môže, ale naozaj aj má. To je v našich silách. Aj keď človek často nechápe a nevládze, predsa sa môže aspoň trochu snažiť priniesť to Bohu na obetu. Vtedy sa očisťuje náš duchovný zrak, vtedy začíname vidieť správne, teda srdcom, vtedy začíname veriť.

Umučený pre Krista – tak sa volá kniha baptistického kazateľa Richarda Wurmbranda. Pochádza z Rumunska. Rozpráva, ako ho roku 1948 na ulici prepadli komunisti. Uväznili ho, lebo verejne rozprával o Ježišovi. Zatkli aj jeho manželku. Ich deväťročný syn zostal sám. Musel tvrdo bojovať, aby vôbec prežil. Tak zatrpkol, že stratil vieru v Boha. Po niekoľkých rokoch mu povolili krátku návštevu matky. Prišiel do väzenia, ale ledva ju spoznal, taká bola zmenená pre zlé zaobchádzanie. Jej prvé slová boli: „Michal, ver v Ježiša!“ Rozzúrené stráže ju násilím odtrhli od syna a odviedli preč. Viac ju nevidel. Veľmi plakal, ale nikdy nezabudol na jej slová: „Ver v Ježiša!“ A našiel cestu k viere. Napriek trápeniu, napriek ťažkostiam. Matka sa síce neoslobodila ani jemu hmotne nepomohla, ale vrátila mu duchovný zrak.

Preto vzrastajme vo viere v Boha, pochopme, že najdôležitejšie je to, čo sa nedá chytiť do rúk, to, čo sa nedá vidieť očami, to, čo sa nedá zachytiť sluchom. Najdôležitejšie je vidieť srdcom, najdôležitejšie je veriť. Amen.