apr 102016
 

Žijeme dobu, kedy sa nám život čoraz viac napĺňa. Pribúda mien v kalendári, a neraz namiesto ponuky jedného mena, máme mená dve. Takmer každý deň si pripomíname deň niečoho, nejakého rozmeru života, ktorý chceme zdôrazniť. Aj v Cirkvi sa nám pomaly napĺňajú veľkonočné nedele. Pozvaniami ako ich prežívať. Máme tu 2. veľkonočnú nedeľu, ktorú už mnohí automaticky berú ako nedeľu Božieho milosrdenstva. Alebo ešte prv sme tu mali 4. veľkonočnú nedeľu ako nedeľu Dobrého Pastiera. A dnes už niekoľko rokov sa 3. nedeľa vo veľkonočnom období nazýva Biblickou nedeľou.

Myslím, že je to vyjadrením túžby po plnosti života. Hľadaním toho, ako zmysluplnejšie žiť. Núka sa tu otázka na spätnú väzbu: Bude náš život bohatší, zmysluplnejší, keď budeme viac poznať? Určite áno. Nikdy ľudstvo toľko nevedelo ako dnes, nikdy toľko vynálezov nepatentovalo ako v poslednej dobe. A predsa nás stále sprevádza určitá prázdnota. Hlad po živote. V Biblii je slovo „poznať“ častokrát predstavené nielen v intelektuálnom rozmere, kde človek niečo pochopí, porozumie, objaví alebo si dá do súvislostí. Poznať biblicky znamená ešte čosi viac. Je to stretnutie ktoré je vyjadrením lásky a vedie k láske. A ak svätý Pavol napísal, že to čo nás môže v živote poháňať je Kristova láska (2 Kor 5,14), tak sa odvažujem povedať, že to čo napĺňa život a dáva zmysel všetkému, je poznanie, ktoré vedie k láske. Láske ku svetu, ktorý môžeme aj cez Bibliu čítať ako vzácny dar, ktorý sme dostali aby sme ho chránili a opatrovali. Láske ku sebe, ktorá je však odlišnou od sebectva. Láske ku sebe, ktorá nás pozýva milovať blížneho ako seba samého. A nadovšetko láske k Bohu, ktorý nás miloval ako prvý.

V Božom slove ktoré čítame dnešnú nedeľu je príbeh z 21. kapitoly Jánovho evanjelia. Je zaujímavé, že po tom, čo Jánovo rozprávanie akoby končí záverom 20. kapitoly, v 21. kapitole znovu pokračujeme. Po prológu z 1. kapitoly, kde sa nám predstavuje Ježišova predhistória a po rozpovedaní Ježišovej histórie, môžeme 21. kapitolu čítať ako epilóg. Epilóg ktorý hovorí o histórii po Ježišovi. O tom, čo konali jeho učeníci. Silváno Fausti vo svojom komentári ponúka paralelu so sv. Lukášom: jeho evanjelium rozpráva príbeh Ježiša, a pokračuje Skutkami apoštolov – teda históriou jeho učeníkov, príbehom Cirkvi – po tom, čo Ježiš odišiel do neba, aby zasadol po pravici Otca ale zároveň zostal s nami po všetky dni nášho života až do skončenia sveta.

Aj dnešný príbeh môžeme chápať ako kristológiu, ktorá prerastá do ekleziológie. Učí nás niečo o Ježišovi vo vzťahu k Cirkvi. Ježiš sa zjavuje na brehu, zatiaľ čo jeho učeníci sú na jazere, na mori, na loďke. Boli chytať ryby a znovu nič nechytili. Zmŕtvychvstalý je ten, ktorý už je na brehu večnosti. My, jeho učeníci, Cirkev, sa stále potácame na vlnách času. Zápasíme častokrát v noci a neraz zakusujeme ten pocit prázdnej siete. Keď sa namáhame a zdá sa nám, že zbytočne.

Vo svojom slove sa nám Ježiš zjavuje ako ten, kto na nás z brehu volá: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Veľmi ma oslovuje výraz deti. Ježiš vykúpil svet – teda ho znovu pretvoril. Ježiš vykúpil človeka – teda ho znovu utvoril. Vidí, že jeho učeníci sú v tomto novom poriadku sveta a života stále ako deti. Len sa učia, ako sa to zmŕtvychvstanie vlastne má žiť. A myslím, že aj my – jeho učeníci po 2 tisíc rokoch – sa máme toho ešte veľa čo učiť. Ježiš je ten, ktorý sa zaujíma o svoju Cirkev, o človeka vôbec. Vidí jeho hlad po živote a prihovára sa mu. Vo svojom slove hovorí, kde má človek ponoriť svoju sieť, aby zažíval tú plnosť, ktorá netrhá siete, a predsa je tak veľká, že sa nedá „z vody“ vytiahnuť. Áno, verím, že Ježiš – Slovo Boha nemlčí ani dnes. Hľadá spôsoby, ako sa nám prihovoriť. Pozýva nás: „Poďte jesť.“ Skôr ako učeníci prišli na breh so svojím úlovkom, výsledkom spolupráce ľudskej námahy a Božieho „navigovania“ videli na brehu pahrebu. Na nej položenú rybu a chlieb.

Ježiš sa aj dnes zjavuje cez Slovo, ktorým sa nám prihovára a cez pozvanie ku stolu, ktorý nám On sám pripravil. Kŕmi nás, sýti nás svojím Slovom a Eucharistiou. Zjavuje sa vo sv. omši. Zjaví sa aj dnes. Nie v tele, ale v týchto znakoch, v Cirkvi a predsa to bude On. Pozýva nás, aby sme si obľúbili nielen obraz Božieho milosrdenstva a púte do Sanktuária Božieho milosrdenstva. Ale aby sme sa – láskou poháňaní – sami stávali obrazom Božieho milosrdenstva; svätyňou, v ktorej tí druhí okolo nás zažívajú milosrdný prístup. Pozýva nás, aby sme si nielen obľúbili Biblickú nedeľu, alebo nejaký spôsob či frekvenciu čítania Biblie, ale aby sme viac milovali Boha. A tak sa stávali stále viac „živou Bibliou“ z ktorej môže denne čítať svet okolo nás.

64f7b8990be2d94add5152c155ac4915_XL